Why U don't hear my heart?

Počúvam metal na plno (ale tak, aby nikoho nerušil) a dúfam, že mi to vyženie z hlavy všetky zlé myšlienky – lenže mi nejde dobre internet, tak mám na to malé nervy. Pre istotu mám zapnutý facebook, aj keď viem, že sa neozve. Všetky zlé myšlienky obaľujem radosťou, ktorú zachytávam z okolia a moje srdce kričí, že chce, aby ho niekto počul. A jediné po čom túžim je vyliezť vonku do blata a zakričať si: CAN YOU FEEL MY HEART?!, ale tak, aby ma nikto nepočul. Ďalšie slzy zatláčam a stáva sa zo mňa špongia ťažká zo slaných sĺz – čím ďalej, tým sú nebezpečnejšie.

„Bude plakať?“ opýtal sa potichu.

„Ona? Nikdy. To dievča neplače. Smeje sa z vlastného strachu a smútku,“ znela odpoveď.

Ona sa zhlboka nadýchla a spokojne sa usmiala. V jej tmavých očiach zahrala na chvíľu farba klamstva. Toho klamstva, že je šťastná. No po chvíli sa aj to vytratilo. Bola šťastná.

Včera, keď sme s L zmokli.
Nejak divne mi zaostrovalo inak... :/

Už mám dosť toho, že mi na ničom naozaj nezáleží, len ma maličkostiach. Mám dosť, že všetci okolo mňa vyzerajú šťastne – nie to ma nehnevá. Vadí mi, že oni vyzerajú šťastne, pretože sú a ja? Ja sa topím vo vlastnom smútku. Bolia ma stehná od puklín, ktoré si želajú byť vytvorené.

Slová, ktoré najviac používam: I don’t care.

Možno by som sa mala poučiť.

Možno by som sa mala od chalanov držať čo najďalej.

Možno by som sa mala začať tváriť tak, ako sa naozaj cítim.

Možno by som mala niekomu povedať čo sa odohráva v mojom vnútri.

Možno by som si mala prestať robiť hlúpe nádeje.

Možno by som...

Možno by som mala začať byť dokonalá.

Vážne ste si mysleli, že ma môže zlomiť nejaká maličkosť, ako je Fotka, on, pán B, či M? Oooh! Nikdy! Nedovolím druhému pohlaviu ubližovať mi. Nein. Som sama sebou – neznesiteľná, spontánna a... nenávidená. A čo? Nebudem jednou z tých blogeriek/z tých postáv z kníh, ktoré sú slabé a prahnú po romantike. Nein. Ja budem sama sebou. Topiaca sa vo vlastnej nostalgii a zármutku, ale nikto ma nepríde zachrániť a jediné čo zostáva je, utopiť sa.

To čo sa deje teraz v mojej hlave odpovedá na krik môjho srdca. Konečne sa tí dvaja normálne dorozumievajú. Konečne obaja súhlasia. Už len aby súhlasil zvyšok môjho ja.

So wrap your arms around me, and leave me on my own.

Podľa starej mamy mojej kamošky som dobré dievčatko. A my sme strávili celý deň na počítači a napchávaním sa salka. O čom sme sa porozprávali? O ničom. Potom prišlo ďalšie spontánne rozhodnutie od L a zrazu som z 12 sobotňajších spiacich hodín mala len 5. V noci sme si posielali somariny a neustále sa hádali a udobrovali. Nakoniec ma opľula vodou, hrali sme ľadový hokej na mobile a potom sme zaspali s myšlienkou na Fotku a ešte stále sme nevedeli, ako sa všetko (už ten) večer pokazí. 

Ale teraz to už viem. Aspoň ja!

A čo mi po ňom ostalo? Jeho facebook a fotky. Presne: preto je to Fotka. 

A do očí si nechávam svietiť svetlo, ktoré sa odráža od môjho notebooku. No a mám chuť znovu písať básne. Btw, mám ísť na Rúfusove Bohdanovce, ale už som veky nič nenapísala, tak ma zviera strach, že tento rok už prvé miesto skončí v rukách niekoho iného. Chcela som si posledný rok užiť. Možno sa nakoniec dám na písanie poézie.
Takže čo robím? Sedím a premýšľam. Fantazírujem a nenávidím facebook. Na tom ale nezáleží.

Viem, že kazím fotky svojim podpisom,
ale bojím sa, že mi ich niekto ukradne.

Povedala som, že aspoň dva roky nechcem vidieť facebook, no aj tak ho mám väčšinu času zapnutý. A prečo? Pretože ma štve, že tam dokážem človeku povedať čokoľvek, ale v reále sa k nemu neviem ani ozvať. A jediné čo existovalo boli dva slová: "Čau" a "Ahoj". Nič viac! A moje srdce prahlo po niečom viac. 

Milión existenciálnych otázok v mojej hlave. A všetky odpovede na ne opúšťajú moju hlavu zanechávajúc nepatrnú stopu v snehu, ktorý mrazí moje telo.

Kričiace srdce a nenávratne pomýlená fantázia v mojej hlave, v podobe hudby:

Bullet For My Valentine: Tears Do Not Fall; Scream Aim Fire; 

Bring Me The Horizon: Chasing Rainbows; Hospital For Souls; Can You Feel My Heart; Do Not Go;