I have depression, heal me
Dni plynú ako voda v mori. Ubiehajú a strácajú sa ako vodná para. Niektoré sa však na chvíľu vracajú v podobe dažďa.
Nepíšem ako Shakespeare a ani ako Dostojevskij. Síce s tým druhým mám niečo spoločné. Hovorí sa, že trpel psychickými poruchami a preto sa sám dokázal vžiť do hlavných postáv v jeho knihách. Vidíte? Psychopati si vždy našli cestu ku sláve. Sme šikovní.
On: Mám odísť?
Ja: You don't have to.
On: Are you sure?
Ja: I'm looking into your eyes, and saying that I don't mind. Stay.
On: Ok.
Ja: Mám klinickú depresiu.
On: Čo máš?!
Ja: Klinickú depresiu.
A keď toto hovorím, stále viac premýšľam, či som naozaj hypochonder alebo je to pravda. Môžem mať klinickú depresiu? Takú, ktorú musí vyriešiť doktor, inak sa z nej zcvoknem? Myslím tým, že mi veľa napovedá to, že som už dvakrát povedala Bateau, že nechcem byť jej kamarátkou; že jej iba ublížim. Lenže nikdy som pri tom neostala. Vždy som za ňou dobehla naspäť.
Snažím sa nájsť nejaké východisko. Východisko z týchto smútočných udalostí, kde sa ľudia od vás radšej držia ďalej, radšej než by prišli a zamrmlali úprimnú sústrasť. Radšej sa pýtajú iných, čo je vlastne s vami. Pýtajú sa vediac, že to nikto netuší a vy si môžete vyplakať oči a vydrať kolená prosiac Boha o tú milosť, aby vás zabil.
Neurobí to. Neurobil to vtedy, neurobí to teraz. To je na Ňom to zaujímavé. Že pri ňom sa riskovať nedá. On vždy urobí to správne. Nikdy nič nepokazí a tak môžete sedieť a revať a kričať, dúfajúc, že niečo urobí za vás. Lenže - keďže to nie je správne aby vás podporoval v nesamostatnosti - tak radšej mlčí. Takto si môžem vyplakať oči alebo sa zabiť, pretože hovorí ku všetkým a všetkému, len ja sedím a žiadam Ho o pomoc a On mlčí. Ako neexistujúci Boh. Neexistujúci výmysel hlúpych a naivných ľudí, ktorí hľadali dôvod na to, čo sa deje. Mlčí, ako múzy šťastných umelcov.
Pri tom sú ľudia, ktorí veria. Neustále sa modlia, hovoria o Ňom a On im je všetkým. Možno tomu nerozumieme. My obyčajní. Nerozumieme tomu zažitiu Jeho moci.
Ale ak sa na tento veršík pozriete, neostáva vám nič iné len sa spýtať: Kto chce žiť navždy? Mňa táto veta desí. Ak som už teraz, na tejto zemi, takto vydesená, deprimovaná, vystresovaná - čo to bude, keď budem v Jeho prítomnosti?
Raz som Bohu v zúfalstve povedala: Som taká unavená, že som presvedčená, že by mi v pekle bolo lepšie, než tu na Zemi. Na túto tému by mohla raz vzniknúť nádherná báseň. Ale viete čo? Nie. Nebolo. A ja stále dýcham, na tele mám čím ďalej, tým viac jaziev a neprestáva ma prekvapovať.
Viete, neviem to pochopiť. Toľko ľudí Ho miluje, toľko ľudí v Neho verí a činí zázraky. Toľko ľudí, kričí na uliciach, toľko ľudí sa usmieva a nedokážu prestať. Nedokážu o Ňom nehovoriť. Prečo by to robili?! Kto by umrel pre niečo, čo neexistuje? Aká cirkev by prežila tak dlho? Kto by bojoval kvôli niečomu, o čom nevie, že existuje?! A tak mi neostáva nič iné, len sa snažiť pochopiť nepochopiteľné.
No a niekedy, keď som úplne zúfalá, tam je vždy pri mne iba On - či už existuje, alebo nie. Kričím na Neho, rozprávam sa s Ním a opakujem si, že je tam. Že ma miluje. Stále, aj keď kvôli mne pravdepodobne plače, tak ako ja kvôli iným.
Chcem o Ňom hovoriť - tak ako moje odrastenky. Haha. Príde mi to vtipné, že som niekoho vychovávala a hovorila im o Bohu a teraz môžem vidieť, že sú viac veriace ako ja. Že oni sedia vo vlaku a hovoria ľuďom o Bohu a ja spím a snažím sa neplakať, že nemám nikoho a nič.
A predsa len, držím v ruke mobil a klikám na jeho meno: May I hug you? Lenže táto myšlienka ostala visieť vo vzduchu. Dívam sa, ako sa mu kýve hlava a premýšľam, nad čím môže premýšľať. Avšak musím tieto myšlienky zahnať a tak sa dívam radšej na oblohu cez okno a modlím sa k Bohu. Pýtam sa, ako to dokázal vymyslieť, stvoriť... A prečo by ma miloval?! On či on?
Čitala som si staré články. Len tak, aby som spoznala, kým som bola v minulosti. A našla som jeden z dovolenky. Píšem tam, čo by som na sebe chcela zmeniť. Tak sa nadychujem a píšem sem svoj pokrok a svoje nové predsavzatia.
Pokrok:
Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby každý, kto verí v Neho, mal večný život. Ján 3:16To je asi najznámejší verš celej Biblie. Opakuje sa vždy a všade. Každý evanjelik, baptista, kalvín... ho pozná. Opakujú ho farári v kostoloch, akoby bol samotným Bohom.
Ale ak sa na tento veršík pozriete, neostáva vám nič iné len sa spýtať: Kto chce žiť navždy? Mňa táto veta desí. Ak som už teraz, na tejto zemi, takto vydesená, deprimovaná, vystresovaná - čo to bude, keď budem v Jeho prítomnosti?
Raz som Bohu v zúfalstve povedala: Som taká unavená, že som presvedčená, že by mi v pekle bolo lepšie, než tu na Zemi. Na túto tému by mohla raz vzniknúť nádherná báseň. Ale viete čo? Nie. Nebolo. A ja stále dýcham, na tele mám čím ďalej, tým viac jaziev a neprestáva ma prekvapovať.
Viete, neviem to pochopiť. Toľko ľudí Ho miluje, toľko ľudí v Neho verí a činí zázraky. Toľko ľudí, kričí na uliciach, toľko ľudí sa usmieva a nedokážu prestať. Nedokážu o Ňom nehovoriť. Prečo by to robili?! Kto by umrel pre niečo, čo neexistuje? Aká cirkev by prežila tak dlho? Kto by bojoval kvôli niečomu, o čom nevie, že existuje?! A tak mi neostáva nič iné, len sa snažiť pochopiť nepochopiteľné.
Chcem o Ňom hovoriť - tak ako moje odrastenky. Haha. Príde mi to vtipné, že som niekoho vychovávala a hovorila im o Bohu a teraz môžem vidieť, že sú viac veriace ako ja. Že oni sedia vo vlaku a hovoria ľuďom o Bohu a ja spím a snažím sa neplakať, že nemám nikoho a nič.
A predsa len, držím v ruke mobil a klikám na jeho meno: May I hug you? Lenže táto myšlienka ostala visieť vo vzduchu. Dívam sa, ako sa mu kýve hlava a premýšľam, nad čím môže premýšľať. Avšak musím tieto myšlienky zahnať a tak sa dívam radšej na oblohu cez okno a modlím sa k Bohu. Pýtam sa, ako to dokázal vymyslieť, stvoriť... A prečo by ma miloval?! On či on?
Čitala som si staré články. Len tak, aby som spoznala, kým som bola v minulosti. A našla som jeden z dovolenky. Píšem tam, čo by som na sebe chcela zmeniť. Tak sa nadychujem a píšem sem svoj pokrok a svoje nové predsavzatia.
Pokrok:
- Prestaň byť namyslená a egoistická| myslím, že sa mi tento problém podarilo zredukovať.
- Prestaň si zapisovať nepodstatné veci a dávať ich na internet.|v tomto som 100% postúpila. Trvalo mi tri mesiace, kým som sa ozvala s niečím, čo mi prišlo podstatné *a nebol to žiadny chlapec...*
- Prestaň sa oddeľovať od spoločnosti a začni sa do nej zapájať.| niekedy to funguje, inokedy nie.
- Prestaň sa sťažovať. Niekto to má horšie.|Ťažko povedať. Keď nemáte nikoho, komu sa sťažovať, ta sa zvyčajne nesťažujete.
- Počúvaj ostatných okolo seba.|Úspešne zvládnuté.
- Prestaň vypľúvať žuvačky na zem.|Úspešne zvládnuté.
- Prestaň sa napchávať čokoládou.|Úspešne zvládnuté.
- Prestaň do seba pchať mäso z pekných tvorov.|Nezvládnuté a zamietnuté - aký je v tom vlastne problém?
- Začni čítať Bibliu každý deň a zapájaj sa do cirkevných udalostí.|Úspešné zvládnuté.
- Prestaň tráviť toľko času za sociálnymi sieťami.|Túžim po tom, ale vždy samú seba nájdem sedieť na instagrame alebo facebooku.
- Prestaň sa vyhovárať.|Bojujem s tým stále.
- Bojuj o ľudí, na ktorých ti záleží.|Tak rada by som k tomu niečo napísala, ale myslím, že neviem či som to dokázala.
- Prestaň používať ok.|Nezvládnuté.
Nové predsavzatia:
Prestaň mávať úzkosti a depresie.
Rozprávaj s ľuďmi o Bohu.
Píš.
Prestaň sa sťažovať.
Prechádzaj sa.
Staraj sa o svoje zdravie a jedz to čo máš.
Viac čítaj, menej pozeraj.
Viac pi.
Nos šošovky.
Prestaň tráviť toľko času za sociálnymi sieťami.
Prestaň sa vyhovárať.
Bojuj o ľudí, na ktorých ti záleží.
Prestaň používať "ktorý/ktorá/ktoré".
Prestaň sa vyhovárať.
Bojuj o ľudí, na ktorých ti záleží.
Prestaň používať "ktorý/ktorá/ktoré".
Útok na myšlienky.
Vražda črepín v mozgu.
Vojna lásky.
Hlavná zbraň ukrytá v bozku.
Madame Breand
ty si tu!!!! a ja som si myslela, že sa už neobjavíš. že zmizneš ako tí ostatní, ktorých som mala tak rada a už nikdy viac o tebe nebudem počuť. ale ty si tak nespravila! *heart-eyed emoji* nepíšeš ani ako jeden zo všetkých slávnych autorov, akých poznám, ale píšeš krásne. píšeš ako ty. tvoje metafory zatiaľ žiadny bloger neprekonal, naozaj. a to sa v blogovom svete pohybujem už dosť dlho. čítať každý tvoj článok je ako príbeh z knihy, ktorá by raz mala byť vydaná a stať sa bestsellerom. ja len tak, skladám ti poklonu. :))
OdpovedaťOdstrániťBoh vždy urobí po svojom, málokedy po našom. všetko vypočuje, ale spraví to, čo uzná za vhodné a môžme sa aj poskladať, nedocielime tým nič. keď raz máme padať, tak padáme, potom však príde čas, kedy nás donúti postaviť sa. nedokážem sa o Bohu rozprávať s inými ľuďmi, ako z mojej triedy / školy / veriacimi. viem, že je to nesprávny pocit, že by som sa toho mala zbaviť, ale jednoducho je to jedna z tých vecí, kedy sa nedokážem prekonať.
ja som rada čítala "nepodstatné veci". o chlapcoch, o každodenných záležitostiach, o hocičom, čo ti prišlo na rozum. tvoje dlhočizné články, ktoré nemávali konca. nejesť mäso z pekných tvorov mi príde nelogické, pre človeka je prirodzené jesť akékoľvek mäso, tvoje nové predsavzatie ohľadom jedenia sa mi páči oveľa viac.
breand, som tu, čítam tvoje slová, snažím sa ťa pochopiť. dúfam, že ti čoskoro bude lepšie, musí byť. verím tomu, ver tomu aj ty.