42 steps

Prečítaj si môj život ako knihu
"...lenže nikto si nevšimol, že som pokazená."

Je to všetko o čom? O ničom. O totálne ničom a vzala by som to a prehodila von oknom. Ale nejde to, pretože to nie je proste fér. Ku nikomu a ničomu. Je to pekné. Aspoň by to malo byť pekné a moja hlava tvrdí, že je. Je to viac než pekné. Je to jeden z tých príbehov, keď premýšľate, ako by sa tváril, keby videl váš úsmev.

Ja: „Btw, prekračujem už tretiu hodinu limit facebooku.“ (predsavzala som si, že po deviatej žiadny facebook. Bola polnoc.)

On: „Čo ťa k tomu donútilo?“

Ja: „Asi ty. A trochu MS.“

On: „Aha. Som z časti príčina.“

Ja: „Ber to tak, že si dôvod, prečo nespím ani o polnoci.“ (malo to znieť: Ber to tak, že si dôvod, prečo o polnoci nespím. Ale to znelo až príliš...)

A potom zaspal. A ja som osamela. Pretože som nudná. Nikdy nie som tá, s ktorou sa dobre píše stále. Nie. Som tá, s ktorou si raz budete písať do polnoci, potom zaspíte a už sa nikdy neozvete. Prečo? Pretože hovorím hlúposti. Čím je neskoršie, tým moja hlava šrotuje horšie veci.

Máte sny? A sú to pekné sny? Pretože ja mám tie najkrajšie sny, ale neustále sa prebudím. Prečo rada spím? Prečo chodím spať? Pretože počas spánku je všetko krajšie než v realite. V realite som pozadie – tieň. V sne som zaujímavá.

Ach. Keby som nenosila aspoň okuliare a mala normálne vlasy, menej vyrážok a jaziev po nich. Keby som aspoň nebola tak plochá s veľkým zadkom a trochu dobrý v športoch. Ale nie. Ja som to dievča, o ktorých sa točia filmy. Len s rozdielom, že vo filmoch nakoniec vždy dopadneme dobre. Môj život nemá šťastný koniec.

A čo ak chcem byť úplný opak toho, čo po mne chcú ostatní?

A čo ak je môj život len o písaní blogového denníku, ktorý ma skôr, či neskôr sklame?

Ach. Ako ja milujem daždivé nedeľné rána. Ten fantastický pocit, že nie ste jediný, ktorý túži plakať. To, ako na vašu napuchnutú a červenú tvár, ktorá pred pár hodinami prešla prvou "opičkou", dopadá diamantový vodopád neba. A keď sa pohráva s vašimi slzami ako chlapec s vašimi citmi, je to tanec večnosti. Možno ten tanec skončí - ale zostáva vo vašom vnútri. Tie kroky si zapamätáte navždy.

A čo som ja? Som znovu nikto. Pretože moje fotky nikto nelajkuje. Moje fotky sú... čo sú? Nič. Keď odfotím niekoho iného, fotky mávajú aj 70 likes. Ale tam kde som ja? Tam nie je nič. 2 úbohé likes. Ale čo na tom záleží? Prečo by som sa mala zaoberať tým, o čom je môj život, o čom sa točí a kam smeruje? A prečo by som svoju popularitu mala pripisovať počtu likes na mojich fotkách?

Prvýkrát v živote vidíte niečo z toho,
čo mám na srdci.
A moju dekuu. Úžasnú a dokonalú.

42 prasklín na mojom tele a kto vie, koľko ich ešte bude? O 42 krokov bližšie ku smrti. A čo mi ostáva? Zmraziť moje city ku každému, ku ktorému sa rozohnia. Nahradím každý cit nenávisťou a úsmevmi. Možno otupenosťou a skazenosťou. Lebo nech si ľudia myslia čokoľvek, predsa len som skazená. Ako error vo výrobe, lenže nikto si nevšimol, že som pokazená. A možno presne toto je ten dôvod, prečo praskám. Lebo moje telo nevydrží.
A viete čo? Prečo by som  - vlastne - mala byť do niekoho, kto je zabuchnutý do mojej zadanej bff a navyše jediné o čom vieme hovoriť je hokej?
Btw, včera najlepší večer s L. Len tak sme sedeli, pozerali hokej a do vody, ktorú sme pili sme naliali becherovku. Možno sa mi ale ulialo trochu viac, než malo, pretože ráno mi bolo zle a točila sa mi hlava. Dúfam, že som večer nekecla nijakú blbosť. Okrem toho, že som rázne odmietla facebookový vzťah s L a napísala Fotke celý priebeh tretej tretiny faceboku.
Takže za posledné dni sa stalo veľa noviniek:

• mala som "miniopicu", ale to sa nepočíta.
• bola som do 12:54pm na facebooku.
• pozerala som hokej s L.
• pila som vodu s becherovkou.
• dostala som alergiu na farby na tvár.
• dala som si predsavzatie, že nebudem po 9:00pm na facebooku a niekoľkokrát som ho porušila.
• nafotila som plnooo fotiek.
• vytvorila som ďalšie štyri praskliny
• pohádala sa s rodičmi a starými rodičmi.
• začala sa odznovu nenávidieť.
• prestala som jesť.

A možno by som sa mala naučiť chodiť von aj len tak pre nič za nič, pretože celé dni ozaj sedím len za tým hlúpym počítačom, čo nie je voči ostatným ľuďom fér. A vôbec - voči mne samej. 

Ed Sheeran: I See Fire;
The CAB