Nešťastie zajtrajška

Utorkové stavy zúfalstva
Mám šťastie na individuá a vždy keď sa teším na krásny deň, nakoniec skolabuje. Vždy to tak je. Ak si už už myslím, že môže deň byť krásny, nakoniec skončím ležať v mojej izbe na koberci so zavretými očami. A v takých momentoch si predstavujem okolo seba čiary, ako moje mŕtve telo detektívovia obkreslili. No a nakoniec sa uložím pod hviezdy a dúfam v krajší nový deň. Je to presne tak, ako to povedal G. M. Hopkins: "Dá sa vždy niečo - dúfať, veriť v svitanie, nezvoliť si nebyť." A keď druhým ľuďom píšem, že sa nemám dobre, vždy sa radšej zamerajú na to druhé, čo som povedala. či už sú to zlomené okuliare, alebo optimizmus.

Nejde ani o to, či sa niekto naozaj zaujíma o to, čo mi je, keď ma vidí. Na tom už vôbec nikomu nezáleží. Mňa by potešilo, keby sa ma vôbec niekto opýtal, či som v poriadku. Lenže to nikoho nezaujíma.

A čo si myslím? Že pre mojich rodičov by bolo (nie len stokrát) ale tisíckrát lepšie, keby som neexistovala. Nie. Mali by sa najlepšie na celom svete. Boli by na lepšom mieste, ako v nebi. Pretože všetky problémy im robím ja. S infekciou v ústach, s rozbitými okuliarmi, celiakiou... Proste som najhorší človek na celom celučičkom svete. Možno by bolo najlepšie proste len zavrieť oči a umrieť. Prestať existovať.

Prostá streda s nadýchanými pocitmi dokonalej nedokonalosti
Nepotrebujem aby som sa proste nejako tvárila. Budem proste ako Travis Maddox (uchvátila ma tá kniha) - "...ja som sa vykašľal na city, nahradil som ich otupenosťou, prípadne zlosťou, lebo tú možno oveľa ľahšie ovládať.". A aj tak sa všetci zaujímajú o to svoje... O to, že sa s nimi rozišiel chlapec, o to, že sa cítia zle. Nikto nevidí, že ja sa mám zle. No nebudem im to hovoriť. Nie! Chcem niekoho, kto si všimne aj za mojou zásterou šťastia (napríklad počas mojich chvíľok ticha), že nie som celkom v pohode.
A prečo nie som šťastná?

Možno preto, pretože moja duša nedokáže myslieť na toľko smutných vecí naraz.

Možno preto, pretože sa obviňujem zo všetkého zlého, čo sa stane.

Možno preto, pretože ma všetci obviňujú zo všetkého zlého, čo sa stane.

Možno preto, pretože nie som dostatočne dobrá.

Možno preto, pretože sa nenávidím, pre toľko vecí a už to nedokážem viac držať v sebe.

Možno preto, pretože nakoniec všetko pokazím.

Možno preto, pretože všetci vidia, že všetko pokazím.

Možno preto, pretože netrávim dostatočne veľa času s ľuďmi, na ktorých mi záleží,

pretože veľa času trávim na hlúpych doomovkách.

Možno preto, pretože je okolo mňa príliš veľa temnoty a tiene ma sťahujú do seba.

Možno preto, pretože všetci po mne chcú neskutočne veľa vecí a ja nedokážem povedať nie,

aj keď sa mi to nepáči.

Možno preto, pretože nie som dostatočne dobrá pre niekoho, kto by ma mal aspoň trochu rád.

Možno preto, pretože moje srdce túži po inom.

Možno preto, pretože nedokážem L povedať, že mi vadí, že má Fotku v priateľoch,

aj keď ho v živote nevadila. Alebo preto, pretože ho chcem pre seba.

Možno preto, pretože riešim každý problém ostatných a svoje nechávam vo svojom vnútri

budovať obrovský mrakodrap smútku a napokon vybuchne.

Ach, koľko dôvodov ku nešťastiu!

Čo keby som spravila krok do prázdnoty? Som úplný blázon. A žiarlivec. Žiarlim, ale schovávam to v sebe. Uchovávam každý jeden pocit, ktorý by mohol ostatným ublížiť, alebo im vytvoriť starosti. Kto vie, ako dlho to vydržím? Možno navždy. Nie že by som chcela byť ako Travis Maddox (nikdy tak sexi nebudem), ale možno nakoniec tak dopadnem - šialená, no úchvatná.

Hviezdy mi unikajú spod rúk a momenty sa dotýkajú nebies. Nechcú spadnúť a usmievajú sa na mňa. Očakávajú, kedy jeden z nich vytiahnem a znovu spadnem nadol. 

Nechcem už viac padať! Lenže akosi všetko smeruje k tomu jednému. Slzy sú všetko čo mám. Ale ani tým nedovolím ukázať sa. Nedovolím ľuďom aby si mysleli, že som slabá. Rozhodne som kvôli žiadnemu chalanovi v živote neplakala a nikdy nebudem. Nebudem plakať kvôli hlúpostiam. Nechám zatvrdnúť moje srdce a city prenechám hviezdam. Budem žiť len hnevom a úsmevom, ktorý odkukám od cudzích ľudí.

Keď som mala byť v meste s L, doteperil sa tam JJ. A čo sa vlastne podľa mňa deje? On neznesie, že sa s ním (do tretice) rozišla ona. Tak sa s ňou (do štvorice) rozišiel on. A prisahám, že keď dnes zistím, že sú znovu spolu (mal si prísť ku nej po veci), tak už na to budem kašľať. Nebudem a nebudem ju utešovať. Nemám na to dostatočne veľa síl.
Budem nakupovať nezmyselné tričká, ktoré si zamilujem a míňať peniaze ako šopaholička. Pretože už viac nevládzem. Budem kývať chodiacim reklamám a fúzatým dedkom hovoriť: "Dumbledore, vy ste ožil. Och, prepáčte! Pomýlila som si vás s niekým." Pretože to som ja. A nikdy nedovolím žiadnemu chalanovi rozplakať ma - nie to plač patrí slabochom.
Btw, mám infekciu a prednedávnom sa mi rozbil rám okuliarov. Už mám nový, takže v poriadku. A keby sme takto pokračovali, zistili by ste úplne somariny, ktoré nie je potrebné vedieť.