Tired. Lost. Forgotten.

Už znovu som čakala, že sa niečo stane, ale v mojom živote sa vlastne nič nedeje, takže sa utápam v osamelosti sprevádzanej týranými slovami. Vy vlastne nič netušíte, netušíte čo je v mojom vnútri, ako vyzerám, ako sa snažím žiť život, ktorý by sa nestrácal ako dym odnášaný vetrom (pozn. slovo odnášaný neexistuje?). Neozývam sa, pretože som zavrela dvere prenikania mojich vnútorností na verejnosť a odovzdala ich do rúk len jednej osobe.

Iniciálky jeho mena sa krásne vynímajú na mojej ruke a osvetľujú temnotu môjho života. Je to to jediné, čo po ňom ostalo. Nechodím na facebook, takže si s ním už ani nepíšem. Snažím sa ho vyčiarknuť zo života. Urobiť jednu veľkú čiaru cez jeho meno, ako v Maze Runner, ale jeho meno je príliš hlboko vryté. Postupne však mizne. Nie je len vyškrtnuté, ale kamenná stena na ktorej je jeho meno vyryté sa rozpadá. 

Čítam si medzinárodnú klasifikáciu chorôb a snažím sa presvedčiť samu seba, že je načase obehať mojich obľúbených blogerov a dočítať If I Stay. *Hrá mi tu Nightcore - Sober... lepšie než originál* a pokazil sa mi počítač a keďže to dávame opravovať jednému učiteľovi, celé sviatky ho nebudem mať. Ono si to vie vybrať presne čas, kedy sa to pokazí.

Umieram túžbou odísť ďaleko. Inak to nejde, pretože na dlho mi anjeli svoje krídla nepožičajú a potom spadnem. Hlboko... urobím dieru do zeme, al ako vždy, nikto si to nevšimne. Ľudia sa budú tváriť, že sú moji priatelia, budú mi hovoriť, že som zasnívaná, ale už nikdy nikto nedvihne ruku, keď sa učiteľka spýta, kto je môj priateľ. Tajomný bezmenný čašník, ktorý nevie dobre po slovensky sa bude jediný usmievať a červenať sa, keď bude hovoriť "Hoúca šokoláda" a keď sa na neho usmejem. A ešte jeden chalan, mi bude pozerať na zadok. Ale ani jedného z nich, už JA nikdy neuvidím. Stratia sa vo večnosti.

Nechávam sa strápňovať hudbou priateľstva. Ešte to... 

Neozvem sa príliš. Nechcem veľa o sebe hovoriť. Povedala som toho veľa jednej osobe, len sa dnes neozvala a tak potrebujem čosi spraviť. 

Rozhodla som sa stratiť v dave a zapisovať si viac vecí do zberníku momentov než na internet, pretože je to viac osobné, viac dôležité a môžem to mať všade so sebou. Teda, nebudem sa mračiť. Nie tak veľmi, len budem smutná naďalej a hľadať dôvod môjho smútku a únavy, ktorá mi nedovolí spať.

Neviem ako prežijem sviatky. Budú plné bolesti. Príliš veľkej bolesti... a nikde nebude pokoj a voľno, aby som to mohla zapísať. Možno sa nechám zatopiť svojou krvou na Štedrý večer. Vytopím svoje pocity, ale už sa neprebudím. Budem večne odsúdená, a konečne budem môcť plakať. Zavriem všetky pocity do škatuľky a pošlem ju poštou do pekiel.

Nie, som šťastná...som šťastná... som šťastná...

A príliš unavená na to, aby to bola pravda...

Prečo niektorým ľuďom na mne záleží až príliš a niektorí sa na to hrajú? Prečo ľudia opúšťajú môj život a nezanechávajú za sebou nič len bolesť a žiaľ?

Dobrú noc...

Podpísané Unavené Dievčatko