Dreams fades with you

Status:
Poslednú dobu ho nemením.
Neustále sa nenávidím a nenávidím všetko
čo sa deje okolo mňa. A som v depresiách,
bolí ma hlava. Píšem po dlhej dobe
len preto, pretože už som stratila nádej.
I missed you so much that I nearly
let me go away from me.
The Breand

Píšem najúchylnejšiu a najbolestivejšiu knihu pre mňa vôbec. Nie že by to malo ubližovať ostatným, nie že by to ubližovalo hlavným postavám, ale ubližuje mne. Presne tak ako každý jeden môj sen, ktorý sa zabodáva do tichých vnútorností, ktoré sa snažia kričať, ale neodvážia sa. Nie, pretože sa boja, že ich ktosi neľútostné znásilní a oni už budú naveky mŕtvolne uložené na spánok. Neviem síce, ako ten príbeh bude pokračovať, ale som s ním spokojná momentálne takto. Viem presne ako skončí, viem presne kam bude smerovať a presne viem o čo v celom prípade ide. Je to bolestivé preto, pretože si uvedomujem, ako neskutočne sa ten príbeh podobá na mňa. Ako nikdy neviem čo spraviť a napokon ten, ktorého milujem je ten nesprávny. Akoby som nebola schopná milovať toho správneho.

Opisný slohový postup - moje vnútro
Čo hľadať o sebe vo svojom vnútri? Krvavé srdce, ktoré sa snaží biť pre ľudí napriek tomu, koľko sa ho snažia uspať večným spánkom? Miliardy malých chrobákov v mojej hlave, ktoré zbytočne požierajú môj čas len obyčajným snívaním? Sebecké črty žalúdka sa snažím zjemniť slabou vôľou, ale v temných zákutiach sa nachádza len malé vystrašené dievčatko. Nenašla som nič, len malé útržky, ktoré poskladané dokopy aj tak nedávajú žiadny zmysel.

Čakám na jeho slová, ako na záchranné koleso v tomto svete. Uvedomujem si, ako veľmi túžim len po tom, že sa objaví niečo nové o jeho živote. Ale nechcem aby bol nešťastný, tak mu dávam priestor. Je to jeho život a ja som sa rozhodla, ako som sa rozhodla. Niekedy mám pocit, že so mnou by nikdy nemohol byť šťastný. Tak ho odovzdávam do rúk tomuto svetu a klamstvám, ktoré mu budú chvíľu prevŕtavať vnútro, ale nakoniec sa jeho profilová fotka zmení. A už to nebude osamelé Fotka a nebude na nej sám. Bude tam nejaké iné dievča a budú sa obaja usmievať a budú šťastní. Na to je predurčený a chcem aby bol šťastný, aj keď s inou,
To isté hovorím o Hérosovi. Nechám ho jeho vlastnej vôli, nechám mu jeho vlastné šťastie.
Well, that is an evil smile...
James Patterson
Budem o nich snívať a moje sny postupne začnú miznúť. Už začali. Akoby už som vyčerpala všetky ich variácie a nemôžem s tým nič robiť. Postupne všetky moje sny zmiznú. Pretože už nemám dostatočne veľkú fantáziu vymyslieť niečo nové. Navyše som prestala snívať nerealisticky a čakám na to, že nájdem nejaký sen, ktorý by sa mohol splniť. Ale žiadny taký neexistuje, akoby som bola predurčená na to, aby žiadny z mojich snov sa nestal realitou. Možno sú priveľmi zložité.
Každý večer čakám na slzy. Čakám na to, kedy vytrysknú a ja konečne vyplačem zo svojho tela dušu. Pretože ma zaťažuje. Neustále ma robí nešťastnou. A moje srdce tiež. 

Je ťažké ma nechať umrieť?
Je neuveriteľné plakať ma vidieť?
Pretože mi nikto neverí,
nikto neverí tomu, čo vidí.
Akoby som vážne nemilovala
akoby som dušu vážne nemala.
Plná som prázdnoty,
plvá mŕtvolnej temnoty
akoby som bola živou smrťou.
Nikto ma však nechcel spraviť smutnou,
ale aj tak ma spravili,
plnou strašidelných kreatúr.

To je preložená tá báseň, ktorú som sem dala v angličtine. Tá pred týmto článkom.
Čítam Hamleta, pretože to máme na povinné čítanie a nechápem, prečo som Fotke povedala, že sa mi tá kniha páči. Pravda, nie je to zlá kniha, ale nie je to niečo dokonalé. Len som proste chcela mať názor. Prečo mu vždy klamem? Už to nie je ako predtým. Predtým som mu neklamala, kto vie prečo?! Nikdy som nepochopila, prečo bol jedinou osobou, ktorej som bez toho, aby som sa snažila, neklamala. Ale akosi som začala. Len preto, aby tam bol a neprestal písať. Ale on znovu prestal a ja z neho začínam blázniť ako Hamlet z Ofélie.
Presne pre toto sa mi momentálne Hamlet páči. Pretože je ako ja. Svoj život si necení viac, než dym, zošalel z lásky... Preto je to momentálne moja jediná spriaznená duša. Márne čakám na nejakú, ktorá sa zrazu zjaví ako blesk z neba. Pre ľudí ako som ja nikto taký nečaká.
Bubble žije môj vysnívaný život a na Secret Santa som si vytiahla práve ju. Dúfala som v niekoho, koho by som vedela ľahko niečím obdariť, ale akosi aj keď Bubble poznám najdlhšie z mojej triedy, mi nič nenapadá. Dívam sa na to, ako každú stredu má možnosť ľuďom hovoriť o Bohu na ranných modlitbách a ja sa tam nikdy nedostavím. Dívam sa na to, ako ju všetci mládežníci poznajú a ona sa môže premávať po škole a všetci ju poznajú. Ale tak či tak ju mám rada. Trochu žiarlim, to je všetko.
Neozývam sa. Nie že by som nemala čo písať, ale bola u nás Bateau a ja som stratila vieru, že ešte niekedy budem mať niekoho, komu sa budem vedieť zdôveriť bez toho, aby som sa necítila zle a nepríjemne. A tak som si v nedeľu vystavala ešte jednu bariéru. Nazvala som ju "unavená bariéra", pretože to je presne to, v čom spočíva. Neviem kedy sa tam zjavila, ale akonáhle príde rozhovor na niečo osobné, zrazu sa cítim unavená a každému sa na to vyhováram. Ale potom neviem zaspať. Som tak unavená z môjho vnútra, že neviem zaspať.
Pozerali sme Barbie a pýtali sa ich náhodné otázky.

Bateau: Vezmem si ho?
Snehová vločka: A co bude s marcipánem?

Ja: Koľko budú mať detí.
Nejaký pán...: ...sněhového obra!

A tak to proste je. Tam vonku sa tvárite, že je všetko v poriadku. Ale už ani to nedokážem. Som priveľmi smutná. Znovu som bledá a neviem nabrať farbu. Moje oči padajú dole, akoby už viac nechceli byť šťastné. Nezazlievam im to. A som strašne unavená. Mám pred očami svojho brata poslednú dobu častejšie a častejšie a čím viac, tým častejšie si spomínam na tie dva momenty. Najmä na ten jeden, ale pri tom cítim, že ho mám rada, pretože je to môj brat. Umieram túžbou zabudnúť na lásku a zošalieť z čohosi iného. Čakám už pár večností na to, kedy sa objaví od Fotky nová správa a s prázdnymi očami sa odťahujem od Hérosa a nechávam mu v náručí Bateau. Vravím, že je nechutný keď grgá a on sa len červený smeje. Dívam sa na šťastné páry, ktoré si neuvedomujú, ako chladne pôsobia na moje vnútro. A je mi zima. Prsty mi odmŕzajú a po chrbte mi behajú zimomriavky.
Som strašne unavená. Nespala som. Poslednú dobu mi trvá dlhšie a dlhšie zaspať. Po pravde, nechcem spať. Bojím sa vstúpiť do mojich snov, pretože sú tak prázdne, že sú len temnotou. A tak mi neostáva nič iné len dúfať v budúcnosť.
Veď vždy sa dá niečo - dúfať, veriť v svitanie či nezvoliť si nebyť. A ja som si zvolila veriť v svitanie. Ono raz príde slnko na moju oblohu znovu. A keď tam príde, už ho stadiaľ nepustím.

Nevieš to? Nepočul si? Hospodin je večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme; neustáva a neumdlieva, Jeho múdrosť nemožno vystihnúť. Ustatému dáva silu a rozhojňuje moc bezvládneho... tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia, a neslabnú, chodia a neustávajú. 
Izaiáš 40:28-29.31

Včera som si to čítala a dopísala som si k tomu: !Read this! You belong to Him. Keď som išla spať mala som pocit, že mi niečo chýba, tak som si otvorila Bibliu tam, kde som skončila, pozrela na papierik s nápisom His word waits for YOU! :) *áno viem, teraz som si všimla, že je tam zlá gramatika* Goodmorning, a pokračovala. Chcem dokončiť Izaiáša do konca roka, aby som potom dočítala listy. A potom prečítala Rút, všetkých veľkých prorokov a mohla konečne bez toho, aby som klamala povedať, že som dočítala celú Bibliu.
Na hodine s Pastorom som nebola dávno, ale čom som počula od Princess, tak už dávno nebolo nič zaujímavé. Takže sa nesťažujem. Dnes som zmeškala ďalšiu. Ďalšiu hodinu, kde by mi možno Different pobozkal ruku a ja by som nevedela čo povedať. Ale v skutočnosti sa mu radšej vyhýbam. Tomu pohľadu, ktorý hovorí sám za seba, že všetko zlé odbúrava smiechom a snaží sa to ignorovať.
Holuby sa na mňa úchylne pozerajú a tak som ich prestala naháňať na Hlavnej ulici.
Dávno som nebola na dievčenskej skupinke a viem, že poza chrbát už veľa ľudí o mne hovorí. Viem si dokonca predstaviť, že už aj Zlatovláska sa sťažuje, koľko vecí mi príde dôležitejších než dievčenská skupinka. A že nikdy nevyzerám na mládeži chorá.
A áno. Minulý týždeň som bola doma a Princess tiež, tak sme strávili veľa času spolu na facebooku. A ten týždeň rozhodol úplne o všetkom. Nechcem sa nikomu otvoriť. Je to sebecké a ubližujem sama sebe, ale radšej počúvam problémy druhých, než svoje. A Š už si to tiež všimla.

Š: "Ty si stvorená matka."
Bateau: "Jej deti budú hyperaktívne."
Š: "...máš rada deti, tak prečo ich nechceš?!"
Bateau: "Ty nechceš deti?"

Zistila som, že Bateau nemá rada deti a sladké, alebo sa proste snaží byť zaujímavá. Prebrať každého priateľa v mojom živote. Vziať si ho, privlastniť a využiť to, že ja nedokážem človeku povedať nie. Nedokážem byť asertívna. A dokázala mi to sestra Š v sobotu, keď som sa s ňou hrala, bola som unavená. Ale vždy, keď povedala: "ešte" tak som ju znovu dvíhala a tancovala s ňou, skrývala sa pod perinou, spala a jedla veci, ktoré by som nemala. Dokonca som pila kofolu. Niečo so mnou je. Nemám rada kávu, metal počúvať len tak okrajovo a kedysi som mala rada coca-colu a kofolu som vypila len z donútenia. A teraz nenávidím všetko, kde je kofeín, ale aj tak som pila kofolu.
So, this is my life. 
And I want you to know, that I am both happy
and sad and I am still trying to figure out how 
that could be.
Stephen Chbosky
Bateau je ďalšia L. Možno. Možno mi ich Boh naschvál posiela do života, pretože vie, že ja jediná to v sebe budem dusiť, ale aj tak to ustojím, pretože budem veriť, že On ma z toho jedného dňa vytrhne. A možno to už vidím pesimisticky a som tak nastavená, pretože každého už považujem ako časť z L. Ako istú časť. Mala som pocit, že Princess sa reže a stále ten pocit mám, mám pocit, že Bateau je egoista, ktorý sa mi snaží ublížiť, ale snažím sa ten pocit zahnať. Je fajn, mám ju rada.
Povedala som Princess, že mám blog. Snažila sa ho nájsť, ale jasne som jej povedala, že nie. Že jej ho nikdy neukážem. A odvtedy už s nikým nie som tak dobrá kamarátka, akou som sa snažila byť.

Princess: "...chcem ťa nájsť... niečo si overiť a porovnať."
Ja: Ak chceš niečo vedieť, tak sa ma spýtaj. Nič iné tam nenájdeš - len mňa.
Princess: ...možno nie tak od teba, ako od tvojho blogu.
Ja: Čo tam chceš nájsť?
Princess: Kúsok z... to je jedno. Nechajme to tak!
Ja. Kúsok z... čoho?
Princess: Kúsok z... seba! Nie seba, ale života. Proste viem, že na tvojom blogu nájdem niečo, čo je pre mňa nenormálne a pre teba normálne.
Ja: Hovoríš, akoby som bola čarodejník, ktorý ostatným nesmie povedať, že ním je.
Princess: Proste ja mám veľa tajomstiev. Na tvojom blogu hľadám niečo z tvojho a zároveň svojho.
Ja: Ak hľadáš nejaké moje konkrétne tajomstvo, tak... Nech je to čokoľvek... totálne čokoľvek... mne to môžeš povedať. A je tu jednoduchá možno, že mi povieš čo hľadáš a ja ti to poviem. Ale neodkryjem ti všetko... nikdy. Je toho príliš veľa ne jedného človeka... a ja to dobre viem, pretože naposledy, čo to niekto všetko videl, tak to zničilo úplne všetko medzi nami.

*odstavec vymazaný, ak si ho budete chcieť prečítať, prosím napíšte na túto emailovú adresu: the.breand@gmail.com. Vymazala som ho preto, pretože tam bolo čosi, čo keby naozaj niekto našiel, tak by to naozaj ublížilo mne a vôbec... keby sa náhodou tento blog dostal do zlých rúk, tak presne to, čo je tam napísané si nesmie prečítať. Ďakujem za pochopenie... vymazala som to skôr, než som to plánovala*
A teraz plačem. Konečne plačem. A chystám sa ten odstavec vymazať. Ale moja mama ma nenechá plakať, pretože mi zavolá. 
Tell me, Hemarchidas, how do I forgive,
len alone forget, something that 
is till happening, that keeps happening
over and over? How?
How do I do that?
Andrew Ashling
A ja som plakala ani nie dve sekundy. Nechala som moje srdce znovu vpiť sa do mojich očí, ale cítim ich. Cítim ten teplý tlak na moju tvár zvnútra a cítim teplé slzy, ktoré chcem vypustiť, pretože je to príjemné. Ale nejde to. Zasekli sa. Možno je to tak lepšie.
Obzerám sa po izbe a premýšľam aké to bude, keď umriem. Aká bude prázdna a čo s ňou bude. Bude tu tak stáť a moja matka bude neustále čakať, že sa vrátim zo školy, zavriem sa do izby a podľa nej budem tancovať? Alebo bude čakať, že prídem dole a zahráme si karty či sa pohádame. Bude môj otec čakať, že ho večer zavolám sa pomodliť? Bude moja babka vchádzať do mojej izby preto, aby sa ma spýtala o pomoc s vešaním prádla? Bude mi Fotka písať na facebooku a čakať na moje Zobrazené a tri bodky? Bude môj brat vchádzať do izby s pozdravom, keď príde zo školy? A čo Héros? Bude ma čakať v utorok na autobusovej stanici? Alebo nie?! Zabudnú? 
Bolo by to tak najlepšie. Bolo by najlepšie, keby všetci zabudli. Je to predsa jednoduché.
A znovu neplačem. Znovu to dusím v sebe, pretože nič iné mi neostáva. Ten odstavec vymažem. Zajtra. Dovtedy tu bude a potom všetci, ktorí sem prídu, sa budú diviť o čom píšem. Ale už bude neskoro. Možno si ho nikto neprečíta a možno naopak. Možno sem dnes zablúdi niekto z mojich známych a splní moju prosbu. Ale kto by sa zaujímal o môj život?
Blíži sa koniec roku a mládežnícka silvestrovská víkendovka. Zhodou okolností bude v istej dedine neďaleko presne tam, kde býva Fotka. Zhodou okolností tam pôjde Fotka a jediné dievča, na ktoré žiarlim, pretože mám pocit, že tí dvaja sa tam nakoniec dajú dokopy *ak už spolu nie sú*. Pretože hovorila o niekom stadiaľ a nepovedala meno a odvtedy bola ku mne taká priateľská *usmievala sa na mňa a spievali sme spolu pesničky, vyberali ich na mládeži a potom začala byť mládež, kde chodí Fotka v ten istý čas čo je aj u nás a prestala chodiť ku nám*. Fotku poznala z mládežníckeho výletu v lete. Tak kto vie, či nehovorila o ňom? A ja tam nebudem môcť ísť, pretože je tam zima a je to zatiaľ len provizórne spravená ubytovňa. Navyše ja musím hrať v kostole na Silvestra aj na Nový rok. Ale verím, že budú spolu šťastní *ak spolu budú*.
Ale späť ku koncu roka. Teším sa, pretože tento rok bude za mnou. Síce prídu polročné písomky, ale budem v poriadku. Spravím si knihu predsavzatí *ak sa donútim* a budem žiť. Aspoň prežívať, keď nie žiť, pretože si nie som istá, čo budem robiť zajtra v škole. 
Dávno som nikoho neobjala a dávno som nezaspala pred jedenástou, aj keď chodím spať o deviatej. Dávno som sa neusmiala naozaj. Všetko toto môjmu životu chýba. 
Prosím, ak je tam niekto... niekto kto by dokázal uniesť váhu môjho života... prosím ozvite sa mi. Ja už nevládzem. Nevládzem plakať ani spať. Tak si čítam knihy a mojou náplňou je smútok, učenie a Boh. Milujem Ho, pretože je tu, ale nemám Ho s kým zdieľať. Pretože Bateau sa o Ňom nikdy rozprávať nechce, aj keď prehlasuje, že na mládež chodí kvôli nemu *podozrievam ju, že kvôli ľuďom a hrám... podozrievam ju, že ku mne chodí kvôli Hérosovi* a Babble tu nie je. Má Witness a mnoho ďalších, zatiaľ čo ja nikoho. Tak sa trepem hlbšie a hlbšie do tunela bez svetiel sama s tým ťažkým balvanom na mojom chrbte a neustále padám. Myslím, že o chvíľu sa už nebudem vládať zo zeme postaviť a všetci vieme, čo táto metafora znamená.

Komentáre

  1. Vidím, že status máš od 30-tého ešte. Behám tu každý deň, pridala nový článok alebo nie, kukám status a hovorím si, dopekla, čo sa deje, dúfam že si v poriadku a všetko je okay. A potom sem prídem a vidím článok, áno, tak strašne rada som a srdiečko mi poskočilo od šťastia a tak teraz píšem, ležím v posteli, nič mi nehrá, ale nad hlavou mi svietia také izbé hviezdičky ako máš na fotke v menu, presne tie isté, svietia na žlto a osvetľujú mi polovicu izby, idem sa pustiť do čítania.

    Nesmieš sa nenávidieť, je to to najhoršie, čo môžeš robiť, pretože jediný človek. kt. sa naozaj dá veriť si ty, ty si sama pre seba všetko. Viem, že Ti to hovorím práve ja, kt. má za sebou taktiež ten najdepresívnejší článok, netvárim sa teda úsmevne, ale nesmieš sa nenávidieť, to boli pomaly ešte viac, než keď ťa nenávidí niekto iný. Mňa bolí hlava skoro nonstop a už ahh, už mi to ide fakt hore krkom, už chcem vianoce, prázdniny, štefanskú diskotéku, silvester, nový rok,.. Je možné nejako sa dostať k tej knihe, akože myslím, že či ju sem niekedy nejako uverejníš alebo nieje až tak prístupná verejnosti? Každý jeden sen Ti tak veľmi ubližuje, vchádza doslova do tvojích kostí, bolí to, trpíš, ale nejde to zmeniť. A hovoríš si, však to ubližuje len mne, to zvládnem, to dám, hlavné je, že to nikomu inému nevadí a neblíži.

    Krvavé, pozliepané, pošliapané, porozbíjané *na tisíc kúskov* srdce. To je to najhoršie a zároveň najlepšie. Snažíš sa, aby bol on šťastný, je to dobré, no na druhej strane si z toho nešťastná ty, pretože veľmi dobre vieš, že s Tebou on šťastný nebude alebo teda si to myslíš. Je to neskutočná situácia, nevieš čo je dobré pre Teba. Teda vieš, čo je dobré pre Teba, ale to čo je dobré pre neho, nieje vhodné pre Teba, bože, neviem sa z toho vymotať, ale dúfam že vieš ako to myslím. Toto je to, čo človeku vadí najviac, má nadovšetko rád určitú osobu, no vie, že tá osoba s ním nikdy nebude šťastná a tak to nechá plávať, nechá mu priestor, tá osoba sa raz zamiluje a potom my len a len trpíme, keď vidíme nové fotky, vzťah, statusy,..

    Nemôžem spať, myslím na niečo, no potom si aj tak uvedomím, že je to príliš zložité, nereálne aby to mohla byť skutočne pravda, je to niečo, o čom snívam každý večer ale aj tak viem, že sa mi to nesplní, je to neuveriteľné ako dokážeme byť v niektorích veciach tak veľmi naivný. Tá báseň je úžasná, Veľmi ma chytila za srdiečko, dievča, znovu budem obkecávať to, že doslova milujem tvoje články. Snáď nič ma nerobí tak šťastnou a spokojnou ako toto, ďakujem blogu za takúto možnosť, nadovšetko a strašne moc. *Práve teraz som si otvorila do druhého okna znovu tvoj blog a hľadala ten starší článok, v anglitčine všetko znie tak dobre, ale musím sa priznať, toto mi znie v slovenčine tak lepšie, prázdnejšie, tak skutočnejšie, je z toho cítiť tá prázdnota, sny, sklamania, trápenie.*

    Ten pocit, keď niekomu klameš len preto, aby pokračoval v písaní, aby tušil, že máš svoj vlastný názor a vieš si ho presadiť, že sa nechceš prispôsobovať a prikyvovať na názory ostatních, len jednoducho chceš vidieť tie trápne bodky pri jeho mene v chate na Facebooku. "Svoj život si necení viac než dym, zošalel z lásky,.." Tá veta bola krásna, to znie ako keby som úplny vypatlanec a páči sa mi všetko čo vidím, to nie, len, krásne každé slovo vystihuje tú podstatu. "Svoj život si necení viac než dym." *Chcela som napísať, že je to to najkrajšie prirovnanie, kt. som čítala, ale je to v podstate prirovnanie? Počkaj, asi nie, doprdele, som dobrý slovenčinár no, kašlem to. Proste vieš zase čo som chcela napísať, absolútne mi nejde písať, dookola sa opakujem a meliem hovadiny, ahh.*

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Slniečko, nájde sa niekto pre Teba, raz, nehovorím že to bude zajtra, pozajtra,.. nie nebude, ale možno o pár týždňov, mesiacov, možno aj rokov,.. nechcem Ti hádzať dolu z útesu nádeje, ale nechcem Ti ich ani zvyšovať, pretože viem ako to bolí, keď si dňom viac a viac naivná. Myslím, že veľa z nás pozná ten pocit, navonok sa musíme tváriť milo a úplne v poriadku a vnútri nás to všetko postupne žerie, zvnútra, pomaly ale nemilosrdne. Mám odporné modrofialové kruhy pod očami, oči celé červené, hlavu spolu s chrbátom celú ubolenú, kŕče v bruchu a... prázdno v hlave. Oni si žiadné páry neuvedomujú, že na niektorích môžu pôsobiť chladne, najmä na nezadaných a takých, kt. niekoho strašne majú radi, ale nemôžu. Znie to tak ako keby to nebolo povolené, veď je to dočerta legálne, len moje city voči nemu niesú legálne, nie pre neho, nemôžu, musím sa odpútať, ale nejde to. Ver mi, že veriť v svitanie je to najkrajšie, čo môžeš. "Stratí sa tma a výjde slnko a ty pochopíš, že Ti celý čas pre inú srdce tĺklo. - Kali" Je to pesnička, no nemohla so si pomôcť, predstav si posledné slová - "pre iného srdce tĺklo". Dokonale sa hodí na naše životy, že? Až príliš rovnaké.

    Úplne si ma motivovala do toho, aby som znovu začala čítať tú Bibliu, mala som ju tu, zapadala mi prachom, pretože som prečítala asi prvé 2 strany a ďalej nie, ale pustím sa do toho, chcem, veľmi. Len som nevidela akosi motiváciu, dočítam teraz jednu knihu, čo som mala rozčítanú a vrhnem sa do Biblie, možno prečítam pár strán do Vianoc, kde ma čakajú pod stromčekom ďaľšie knihy, na kt. sa neuveriteľne teším. Ďakujem za motiváciu, veľmi ma to nakoplo ju znovu čítať. Dám Ti potom určite vedieť ako v tom pokračujem.

    Toto ma celkom zarazilo, myslíš, že Bateau by niečo také bola schopná byť? Neviem, nepoznám ju, poznám ju len z čítania článkov od Teba, ale neviem, vždy mi prišlo, že bola taká fájn, priateľská. Aj ty ju tak asi berieš, no už Ti sem tam prerastá cez hlavu. Vidíš na nej to, čo si kedysi nevidela, to je v poriadku, len si poriadne otvorila oči, možno máš pravdu a možno nie, ale každopádne vieš, že už jej nemôžeš hovoriť niektoré veci, kt. si hovorila či nehovorila? Jednoducho možno Ti ich Boh stavá do cesty aby zistil ako to zvládneš. Každá osoba, spomienka, príležitosť,.. má nejaký význam a určite aj toto, len na to treba časom prísť.

    Za mňa - myslím si, že Princess sa snaží nájsť na tvojom blogu niečo, čo sa Teba bojí spýtať, pretože by to bolo moc odporné alebo neviem, ale určite to nemá len tak, určite to hľadá pod nejakým ľubom. Silne dúfam že sa k nemu nedostane, pretože myslím si, že práve ona by to "niečo" chcela nejako použiť, už len tie slová "niečo si overiť a porovnať", mi zatkveli v pamäti, naozaj má niečo za ľubom, tak si dávaj pozor.

    Zlatíčko, poslala by si mi to? Môj e-mail určite nájdeš, písali sme si dávnejšie 2 e-maily asi, ak je potreba a máš toho veľa, tak Ti vkľude ten e-mail s prosbou napíšem, ale ak nie, tak by si mi to mohla preposlať, veľmi rada by som si to prečítala. Ďakujem, veľmi a teším sa na e-mail! Plačem, snažím sa plakať, konečne to vyliať zo seba von a v tom zvoní telefón, musíš utíšiť svoj roztrasený hlas, robiť, že sa nič nedeje a s úsmevom cez oči plné sĺz to zdvihnúť, strašne ťažké je to, behom pár sekúnd.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ešte sa chcem slovami vrátiť späť, ja by som sa asi príliš bála povedať niekomu z triedy o svojom blogu, príliš veľa. Môj bývalý o ňom vedel, o tom starom, o tomto už nie, za čo som rada. No potom ma bral úplne inak a ja som to nechcela, nechcela som to tak, ale on stál za tým, že by som mu ho mala poslať, ak nechcem aby sa urazil, že pred ním niečo skrývam a ja zaslepená som mu to poslala, neľutujem toho, pretože ten blog, tie slová vyjadrili veľa vecí aj za mňa, netrebalo mu to písať a vysvetlovať. No neviem si predstaviť byť na jeho mieste, mňa poznať ako usmievavé dievča, príjsť na ten blog a vidieť že to tak ani z ďaleka nieje, že sa trápim, trpím,.. musel to byť obrovský šok a odvtedy o tomto novom blogu dúfam že nikto nevie a ani nebude vedieť, nechcem to. Jediná kto o ňom vie je moja taká "najlepšia" kamarátka, internetová, poznáme sa asi cez 3 roky, ak nie viac a spoznali sme sa vďaka blogu, na FB máme spolu prepísaných 70 tisíc správ a na skype ani nehovorím, vždy keď sa dá, tak skypujeme, neboli sme osobne ešte spolu, pretože je medzi nami 150 km, ale raz k tomu dôjde, raz určite. A ona vie aká som, pozná ma aspoň z kúska, z toho väčšieho.

    Z toho odstavca o tom umrtí sa mi automaticky vhrnuli slzy do očí, kotúľajú sa po lícach a majú dobrý pocit z toho, že znovu a konečne vypadli von, veselo poskakujú a gúlajú sa dolu. Prišlo mi to veľmi, ľúto (????). A ja vidím, že plačem aj za Teba, nedokázala som to v sebe udržať, nie. Keď ma nikto nevidí tak plačem, môžem si to dovoliť, plačem a potom sa cítim plná aspoň o pár kvapiek síl, síl do ďalšieho dňa. Bolo by to tak ľahké zabudnúť, tak veľmi by sme to chceli od ostatních, no zároveň si uvedomujeme, že my sami toho niesme schopný.

    Kričím, pevne sa hlásim, som tu, stále pre Teba a ty to vieš, môj e-mail máš, namiesto jedného odstavca k nemu môžeš pripísať všetko, všetko čo budeš chcieť, môžme sa rozprávať o Bohu, pretože sme na tom v tomto smere rovnako. V nedeľu som sedela v kostola a premýšľala o Tebe počas svätej omše. Budem veľmi rada, ak mi napíšeš, bude to pre mňa česť čo i len čítať pár tvojích slov, viet. Možno sme si súdené a možno, možno sme sa na tomto svete objavili navzájom pre seba, možno budem mať ďaľšiu spriaznenú dušu *nebudem, lebo už mám, veď Teba som si tak neskutočne obľúbila už dávno*. Netráp sa, som tu pre Teba. Čakám na e-mail s potešením.

    - Zase som to musela ako idiot posielať na 3 komentáre, pretože mi ho celý nechcelo zobrať, pretože prekračoval 4000 znakov, ahh, to tak milujem. -

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Zas v sobě dusíšš škodlivé pocity? Dej se do klidu. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Comment me

Obľúbené príspevky