Dissapointed

Who Am I, Casting Crowns

Status:

Človek sa rodí pre trápenie,

ako iskry vzlietajú vozvýš.

I feel pain. Pain which does not

exist.

The Breand

„Sklamala si ma.“ Neviem prečo mi to rezonuje v hlave a mám potrebu to napísať. V izbe mi svieti len malá vonná sviečka, ktorá mi to rozvonieva už pár dní, a tento počítač. Stlmujem jeho jas, aj keď je 12:45am. Dievčatko na horizonte sa neozvalo, Princess tiež nie... a tak píšem na blog, pretože to potrebujem napísať. Čokoľvek, kdekoľvek. Len písať, zbavovať sa slov, vyhadzovať ich, páliť, zabúdať na ich význam.

Počúvam playlist BMTH, a akurát sa zapol akýsi remix. Dýcham zhlboka, ale nič necítim. Rozhodnutá, že sa po dopísaní týchto slov pôjdem konečne prejsť, zabehať si so psom a že napíšem Lejči a možno aj psychiatričke, rozhodne si prečítam z Biblie a zapíšem čosi do Zberníku momentov, ťukám do klávesnice a to jednoduché ťuk-ťuk mi znie v ušiach ako uspávanka. Ten remix je hnusný, ale neprepínam ho. Nenávidím electro hudbu, nenávidím remix, nepočítajúc Nightcore. Ale Nightcore ku otaku akosi patrí *nie som otaku, snažím sa, ale nie som, ArtW je otaku, nie ja*.

Zapínam svetlo, rozjasňujem obrazovku.

Už to mizlo. Už tam nie je žiadna chrasta a moje jazvy pomaličky bledli. Ale napokon... práve dnes je škaredý deň a moje jazvy sa zviditeľnili. Moja mama sa na mňa po dlhej dobe pozrela a spýtala sa ma, či sa hryziem. Srdce sa mi zastavilo, prestala som dýchať. Čo som mala povedať? Jednoducho som povedala, že sa sa rada hryziem, rada hryziem všetko. A napokon ma donútila ukázať jej ruky. Spravila som to. Povedala, že ešte raz to uvidí, pôjdeme ku psychiatričke. Prikývla som, najpokojnejšie, ako to len šlo.

Akurát tu bola. Taký desať minútový rozhovor o... ničom? O tom, že sa nemám hrýzť, takže tomu uverila. Teším sa. Trochu, pretože aj tak to bol nepríjemný rozhovor. „Už sa nehryz,“ odchádzala so slovami, „radšej hryz ceruzku.“

Po týchto slovách je tak jednoduché uveriť pravde, že takéto veci ľudia nechcú vidieť. Nechcú vidieť bolesť a sú pred ňou slepí. Zakrývajú si oči, aby ju nevideli. Obchádzajú ju, tvária sa, že neexistuje a hľadajú iné vysvetlenia. Akékoľvek, či už sú pravdepodobné, alebo nepravdepodobné. Proste nech je niečo, čím sa to dá vysvetliť, len nech to nie je pravda.

Deaktivovala som svoj facebook. Nechcem sa dívať na nič spojené s ním. Toľkými vecami som kvôli nemu prešla. Nebyť facebooku, nikdy sa nezamilujem do Fotky, nikdy nepoviem pánovi Nostalgie/M, že som do neho. Všetko by bolo inak. A tak nahnevaná som vyklikala deaktiváciu. Nie na stálo. Deaktivovala som ho na desať dní. Možno by bolo jednoduchšie tam proste nechodiť. Aké je jednoduché zbaviť sa všetkého. Zbaviť sa minulosti len pár ťuknutiami.

Možno som bez facebooku osamelá. Možno.

„Ty alkáč,“ jasné slová, ktoré mi venovala box-žena. Nepijem alkohol. Necítim sa ako pijan. Sem tam si dám Becherovku, aj tom som v nej vyvolala pocit, že som? Musím byť vážne presvedčivý klamár.

V piatok som bola u Š na návšteve a bol tam aj pán Nostalgie. Presne v ten deň som ho tak nazvala. Láskal moje srdce, kedysi. Kedysi jeho úsmev patril do dier v mojom srdci a zapĺňal ich. Dnes ich tam je viac  - viac hlbokých, temných dier v mojom srdci, ale dnes ich nikto nezapĺňa. Oheň sviečky podpaľuje moju dušu, prepaľuje ju a snaží sa ju zničiť. Strácam jazvy na kraji cesty, a tvorím nové. Nepozrel sa na mňa? Nepozrel. Alebo áno? Tá ignorancia, to ponáhľanie sa. Nie že by jeho prítomnosť bola temnota, ktorá by do môjho srdca robila diery. Len som chcela vedieť, že mu to nevadí, že som nakoniec vzdala našu lásku a prenechala ju mesiacu a hviezdam. Napokon som zistila, že mu to asi vadí.

Začína ma vyčerpávať písanie o tom istom. Snažím sa nájsť niečo, o čom by stálo za to písať. Premýšľala som o mnohých veciach. Pripadám si, akoby môj život nebol zaujímavý, bol príliš ľahký ako pierko, ale tak zložito prepracovaný a spravený len z nudy.

Zistila som, že sa neviem vyjadrovať. Teda k ľuďom. Kebyže ste sa postavili predo mňa a spýtali sa ma, ako sa mám vediac, že sa mám zle, odpovedala by som tak či tak len tým prepoužívaným dobre, ktoré bolo toľkokrát vyslovené ako klamstvo. Povedala by som to, aby som sa vyhla hovoreniu prečo sa mám zle. Nedokázala by som sa vám dívať do očí, či už tmavých ako temnota, ktorá sa ma snaží získať, či už jasných ako plameň sviečky, a povedať vám prečo s mám zle. Bála by som sa? Istotne. Keď sme sa včera na mládeži modlili, postavila som sa a vyšla na chodbu. Bojím sa hovoriť pred ľuďmi už aj svoje modlitby. Modlila som sa na chodbe, nevediac sa sústrediť.

Keď poézia stráca svoju váhu

a básnik nemá, čo by vyslovil,

hľa: Hviezda jeho zmýlila si dráhu,

tak neplodne a nadarmo tu žil.

- Miroslav Válek

Chcela som len čosi zo slovenskej poézie. Nie je dokonalá a prekvapuje ma, že naozaj je väčšina poézie písaná na bolesť z lásky, alebo ako vyznanie lásky. Prestáva ma to baviť neustále počúvať o láske. Láska mi príde ako hmla: vždy keď ju niekto spomína, snažím sa čosi cítiť, ale všetko zošedne a mne sa ani počúvať nechce.

Moje slová prestávajú mať svoju váhu. Prestávajú vážiť čokoľvek. Stávajú sa vzduchom. Možno parou, ktorú vidíme, keď ich vyslovujeme. Nie sú dostatočné a tým mi ubližujú. Strácam chuť na metafory a snažím sa nájsť iné kľúčové slová, než temnota, prázdnota, večnosť a smrť. Moje slová mi prídu ako smútočný prednes, ale sú tak prázdne, že by ich nikto nechcel na svojom pohrebe počuť. Prehlbujú ticho a tvoria ho nepríjemnejším.

Vznášam sa vo svojom vákuu.

Prestávajú ma baviť romantické filmy na Dome. A výčitky svedomia ma bičujú. Sú všade a ja nič nerobím preto, aby som sa ich zbavila. Vianoce som strávila nenávisťou a Nový rok to čaká tiež.

Čo viac povedať?

Život sa stáva nudným a slová nestačia ho oživiť.

Chcem hovoriť o Bohu, ale neviem ako. 

A vonku som napokon nešla. Jednak preto, pretože keď som to napísala bolo čosi po dvanástej a teraz to dokončujem o pol ôsmej, keď vonku sneží *a viem, že tu sedí Ježiš a počuje ma, takže ďakujem*, a jednak preto, pretože ten čas akoby medzi tým neexistoval. Ani neviem či som medzi dvanástou a pol ôsmou existovala, alebo nie.

Posledné slová? Je povolené milovať monštrá? Pretože sa mi o nich sníva, sú nádherné a myslím, že ich milujem. Každé jedno v svojej strašidelnej kráse.