So many words... that words are killing me.

 Nightcore, Pieces

Status:

Odpusťte mi.

Smrť je irónia, čo iné?

The Breand

Zajtra sú Vianoce. Na mojej tvári sídli prázdny výraz a na oblohe sú mraky, aj tak je kostol ožiarený svetlom. Zaujímalo by ma, skadiaľ to svetlo ide? Je mi ľúto, že nerobím nič produktívne, len pozerám Ao no exorcist a čakám na správu na facebooku. Viem, že už nepríde. Nikdy sa neozve. Okienko ostane navždy také, aké teraz je. Nie že by som ním znovu bola posadnutá, naopak akosi sa to upokojilo, len v mojich snoch sa stále objavuje. Len mi proste príde ľúto našej konverzácie. Navyše sú to sviatky lásky a radosti, nie? Nemohol by mi spraviť tú radosť a tú konverzáciu vzkriesiť? Objať moju spráchnivenú dušu a povedať jej niečo pekné? Sakra. Hlavu mám plnú romantických scenárov. Kde sa tie momenty v mojej hlave berú? Kto mi ich tam ukladá?

Pokazený odstavec.

Láka ma to ísť von. Ale chcem obživiť tento blog. Preto, pretože písať emaily je dokonalé, preto, pretože čakať na ne je čím ďalej ťažšie. Preto, pretože usmievať sa na emaily ma naplňuje falošným pocitom radosti. Napísala som to aj Fotografovi. Svet sa netočí okolo internetu, ale keď som doma, celý sa okolo neho točí. Okolo Nightcoru, všetkého toho anime, čakania na email a na správu, ktorá nikdy nepríde. Preto som sa ozvala, nenaplňuje ma to tým Vianočným duchom. Akoby zajtrašok, bol vzdialený miliardy rokov a po tomto článku, to tak chcem. Aby som na to nemyslela, aby zajtrašok bol vzdialený miliardu rokov, pretože dôležitý je tento život, tu a teraz. 

Sama zo seba mám často pocit, že nikdy nie som len tu. Nikdy nebudem dokázať žiť len na jednom mieste. V hlave, dušou, srdcom budem stále na stovke ďalších. Nech mi nikto nehovorí, že sa nedá byť na dvoch miestach naraz. Môžete byť kdekoľvek, koľkokrát chcete a akokoľvek dlho chcete. Stačí sa uzavrieť do svojej fantázie... ale pozor! Neutopiť sa v nej.

Premýšľam nad produktívnym článkom.

V svete sa dejú tak strašné veci. Všade naokolo. Drví mi to srdce. Neustále hovorím o svojom srdci, duši a vnútri. Dnes o tom nechcem hovoriť. Dívali ste sa niekedy na tvár bezdomovca? Na prázdne oči, na zoschnuté pery, na sklopený hanbiaci sa pohľad, na zárezy na tvári, ktoré nazývame vráskami? Alebo odvraciate pohľad? Dívate sa radšej inam? 

Ľudia umierajú, strašne rýchlo. A my dávame pohrebom a ich smrti až príliš veľký význam. Budem znieť bezcitne? Budem znieť ako dievča bez srdca? Budem znieť nechutne? Možno: Ale čo tam, sakra, po mŕtvych?! Fajn. Uctime si ich pamiatku, uvedomme si, že už nikdy s nimi nič nezažijeme, žiadny nový moment. Ale pre mŕtvych je neskoro... Smrť je irónia *opakujem sa*. Ako môžeme venovať smrti toľko pozornosti a nevšímať si biedu? Nevšímať si ľudí, ktorí nevedia, čo sa blíži? Nevedia nič?

Zaslepení bolestivou láskou, vlastnými problémami obchádzame prázdne tváre ľudí, ktorí si zaslúžia pozornosť. Dívame sa na páchnuce telá, žlté a čierne zuby, odpudivé odpadky vo vlasoch, alebo proste nejaký hendikep a ľudia sa nám hnusia. Ale ľudia sú ľudia. Každý svojim spôsobom sebec a egoista. Každý dobrý a zlý. Ľudia ako my. Ako môžeme odsudzovať bezdomovcov? Ako môžeme odsudzovať Rómov, homosexuálov, psychicky postihnutých, sociálne postihnutých? Človek ako človek. Sú ako my. Mnohým zranení, opustení, stratení...

Plač. Na mojom rube sú slzy, nevyjdú von ani za svet. Na koľko sme ochotní vzdať sa komfortu pre to, aby sme ľuďom darovali trochu šťastia? Takmer vôbec, pretože náš status QUO, netúžime zmeniť. Práve naopak. Prahneme po tom, aby sa nikdy nič nezmenilo. Aby všetko ostalo rovnaké, zaslepení túžbou umrieť, zaslepení túžbou po tej hlúpej naivnosti, ktorá trhá nechty a zabára ich do sŕdc a má tak odporný názov, z ktorého idú po chrbte zimomriavky. Čo tam po nej? Čo tam po láske? Mať rád je niekedy viac než milovať.

Cítim sa trochu ako Shakespeare. Hamlet mi dal trochu nenormálnosti a posadnutosti filozofovaním, ktoré nikam nevedie.

Položila som veľa otázok. Blíži sa koniec roka a ja nevidím, že by som sa zlepšila. Nevidím nič na mne lepšie. Splnila som si pár sebeckých snov z "Way To Fly", ale stále som rovnaká. Plná žlče, ktorú neviem stráviť. Žiadna radosť a šťastie, ale hnev. Hnev a sklamanie. Nie ste toho plný, keď sa blíži koniec roka? S pocitom, že ste nedosiahli nič a stále ste na tom istom mieste?! 

Bateau som odsudzovala nesprávne. Moju sebeckú pečeň zaliali výčitky svedomia a vytrhli pár žíl. Nie som férová k ľuďom, prosím odpustite mi to. Nie som férová ani ku vám. Naopak. Som nespravodlivá a snažím sa nesúdiť ľudí. Nie nesprávne, ale znovu som to spravila. Má to ťažké. Je veriaca a jej rodičia nie. Nedokázala som nikdy oceniť, že moji rodičia sú farári, ale teraz som za to aj celkom vďačná. Aj niekedy je celý môj život iba o tom, čo by som mala a čo nemala. Nenávidím to. Ale človek si zvykne. 

Nemám čas. O chvíľu pôjdem do mesta na trhy. Dedkov darček sa pokazil, musím zohnať čosi nové. A chcem si kúpiť knihu, anglickú bibliu a... veľa vecí, ktoré nemám a nikdy ich od žiadneho romantika mužského pohlavia nedostanem. Možno si kúpim kvet, len tak pre to, aby som zaplnila tú bezodnú dieru vo mne.

Som vďačná za tie emaily. Musím to povedať. Len vďaka blogu som našla niekoho, kto tam stále je. Jasné, blog je tu tiež stále, odozva tu tiež je často, ale... je to také neosobné. Ja viem, pripadám si ako keby som sa cítila viac povinne to napísať, než že mám v sebe nejakú túžbu. Ale opakovať to je tak strašne automatické. Nepáči sa mi automatika v ľudských slovách a srdciach. Takže som vďačná Sadness. Automaticky? Nie. Som vďačná naozaj, tie slová mi však prídu automatické. Len tak z povinnosti tu napísať, pretože sa neozývam. Len jej. 

Zajtra máme s deťmi vystúpenie. Bude to úžasný kostol. Na začiatok zahrám nejakú vianočnú koledu *pravdepodobne We Wish You a Merry Christmas alá... moje a Princess prevedenie: I Wish Me a Merry Christmas*, potom ku všetkým pesničkám budem hrať na orgáne a so mnou na mikrofón Š na flaute. Bude to dokonalé. Teším sa. Viac na ten kostol, ako na to, akú zvesť prináša.

Znovu výčitky svedomia. Nevenujem Mu toľko pozornosti, koľko by som mala.

Tie výčitky svedomia mi zdierajú kožu, nedajú mi pokoj, sú horšie ako otravné muchy, lenže na ne nie je žiadny repelent. Prosím často o odpustenie a lezie mi to žilami až praskajú vo švíkoch. 

A k tomu obrázku... premýšľala som, či to tak nie je. Len som niekomu chcela povedať, že ho milujem. Prakticky som po tom musela prahnúť. Napokon mi to povedal on a ja som mala pocit, že mi tie slová ukradol. Možno to tak je. Možno. Ale znovu nejaká paranoja, ktorá pripomína moju žlč. Každé dievča po tom asi prahne. Viac po tom, aby to povedalo, než aby to počulo. Dve nádherné slová, ktoré mi však prídu tak prázdne a tak schátrané: "Milujem ťa." Shit. Zniem ako kyslý pijan, bez chuti na život.

A teraz som sa usmiala, dokonca sa teraz usmievam. Zo svojich slov. Znovu to znie egoisticky.

Mám vás rada, viete o tom? Každého, kto tento článok prečíta. Ste tam... na malú chvíľu som tu a na stovke iných miest. Nenájdete ma ani na jednom, len tu, ALE som som na stovke miest. Neberte mi tú predstavu, prosím.

15:32.

Za osem minút musím ísť. Za osem minút sa toho dá stihnúť veľa, nie?

Ale neviem čo napísať. Tak vám prajem len krásne sviatky. Požehnané. A plné čohosi a nie tak prázdne, aké sú moje. 

Idem prežiť miliardu rokov a napokon dôjdem ku zajtrajšku. Napíšem mu esemesku. Napíšem. Musím. Len preto, pretože ho mám rada. A ako som vravela, niekedy mať rád je viac ako milovať. Usmievam sa. Znovu. Pretože nemám dôvod byť smutná.

Posledné dva slová: 

Odpusťte mi!