I lost my home, I lost every place I belonged to

Nightcore, Demons
Status:
Prečo meniť status?
Som šťastná, keď som smutná, nechápete?
Som šťastná, keď nikam nepatrím.
A tak som prestala byť šťastná,
nepochopiteľne.
A tak som prestala niekam patriť.
Namočila svoje srdce do popolu
nejasnosti.
The Breand

...maybe death is my journey

...some parts of me have gone with you

BURN ME.

Let me go.

alone.

Tento článok sa bude pozostávať s toľkých nepochopiteľných vecí, že sa možno stratíte v jeho význame. Ale v skutočnosti má byť úplne jednoduchý - v krátkosti opíšem pár mojich názorov, pár vecí, ktoré sa stali. Môj život odlieta kamsi do diaľav odo mňa samej a úsmev sa stráca z mojej tváre, akoby moja tvár bola len dym a vietor začal fúkať. Všimli si to viacerí. Všimla som si to ja... akoby som sa kdesi tam zmenila na pesimistickú osobu, ktorá sa zrazu premáha aj na falošný úsmev. Ale čo ja viac môžem robiť? Čo ja môžem robiť? Ako môžem z dymu spraviť pevné teleso?

Mr engineer, I hate so where are you?

I was waiting for Superman and I let him gp

Jesus Christ

You are my sun, my moon and all my stars.

Všetky tie slová mám napísané v knihe angličtiny. A zistila som, koľko momentov mám vo svojej hlave. A uvedomila som si, že nič iné nechcem zbierať. Len momenty a slová. Síce zbieram aj čaje, ale tam sú aj moje momenty a slová. Všade okolo mňa víria slová cudzích, ukradnuté momenty a ja ich musím triediť a vyhadzovať ich do koša. Zbierka sa však neustále rozrastá a pomaly sa blížim ku tým najväčším zberateľom, ale aj tak mám pocit, že dosiahnuť ich nie je možné. Labyrint slov nemôžem prejsť nikdy, pretože ak by som sa dostala do cieľu, už by som nikdy nedostala do svojej zbierky nové slová. A tak blúdim v ich významoch, hľadám ich v slovníkoch, zbieram ich vo viacerých jazykoch a nechávam ich brať mi čas. Pretože čomu inému by som mala darovať môj čas?

No love in whole space.

I still mis ya and I will miss ya forever.

I can not stay this heavy.

Quote of R.M.Drake: Don't be afraid of magic. It's only love.

Každý čosi očakáva. Možno, že spravím niečo, čo nikto z nich ešte nespravil. Nejaký veľký čin. Ale ja som malé dievčatko, ktoré sa skrýva v tele dievčaťa, ktoré chce byť dospelé. Moje súženie sa snaží nájsť nové problémy a ja sa dívam na svoju hypochondriu ako na hotovú vec, ktorej sa dá veľmi jednoducho zbaviť. Len treba mať pevnú vôľu a ja si akosi k nej neviem pomôcť. Nikdy som nedokázala cvičiť každý deň, či si každý deň čítať bibliu. Chodiť každý deň behať, alebo niečo podobné. Nikdy mi to dlho nevydržalo, len ten smútok mi ostáva. Ale cez to všetko sa k tomu po čase znovu na chvíľu vraciam. Nikdy neprestanem zo všetkým úplne.

Wind, take me away.

Your eyes are swallowing me.

Am I crazy enough?

It's my question: Why are you writing me?

Nechápem to. Koľko sa mi po tom, čo som mu napísala, že ho nenávidím, ozval? Mesiac? Dva? Ale ozval sa. Pretože sa vždy snažil všetko zachrániť, aj keď vedel, že toto bolo odsúdené od začiatku. Kto vie, možno si túto kartu potiahnem raz znovu a napokon vyhrám s ňou a budem ju držať na ruke do konca. Ja a on. Alebo možno som ju teraz vyhodila a už ju nedostanem. Dostane ju niekto iný, ja budem chvíľu žiarliť, pretože bola naozaj dobrá a keď ju použijú proti mne, nebudem vedieť čo robiť. Ale na úplnom konci budem šťastná, pretože som bola silná a prežila som to. Ozval sa... Bojoval. Aspoň trochu, teraz to tak už nevyzerá. Napísal mi predtým, že sa spýtal nejakého dievčaťa, či s ním nepôjde na rande a ja sa stále chcem spýtať, či spolu šli, ale na opačnú stranu nie. Nie preto, pretože by som sa bála toho, že povie, že išli. Ale preto, pretože mi odpíše: "Čo?! Ja som žiadne nepozval." A neviem prečo sa toho bojím. Má to nejaký hlbší význam tento môj strach? Pretože ho v slovníku neviem nájsť. Nie na všetko je slovo a nie každé slovo má svoj význam.

I hate crying with smile on face.

No. I just collect words.

Am I your hastage?

Inlove with dark cats.

Nechcem vidieť svet príliš optimisticky. Ale mnohí to odo mňa očakávajú: že ja budem vždy tá šťastná a nikdy neprestanem. Ale potom mi neostáva nič iné, len sa zavrieť do izby a ten svoj smútok si takto odčerpať. Len písaním blogu, snívaním a snažením sa utopiť v oblakoch v mojej hlave. 

Nesmrteľnosť smútku mi pri tom spieva uspávanky aby som vedela, že je tu stále so mnou. Nie v zlom, že sa mi snaží pomôcť. Počúvam jej slová (pozn. napísať báseň uspávanka nesmrteľnosti smútku), ktorá sú tak strašne upokojujúce, že vaša tvár sa pod váhou tej melódie uvoľnuje a z vašich očí konečne začnú tiecť slzy. Len na malú chvíľu... na dve sekundy, ale aj to pomôže, pretože si uvedomíte, že ste stále schopní smútku.

Let me die! I know it's sin, but I want to.

Why you're writing me only when you high?

Dollhouse, I see things that nobody else sees.

Sme vrahovia, keď nerecyklujeme, pretože ničíme planétu, na ktorej žijeme.

WHY YOU KISSED MY HAND? AND YOU, WHY YOU KISSED ME AT ALL?

Don't use so emotional words. Don't have som many emotions.

Keď sa dívam na všetky tie slová, uvedomujem si, akú váhu majú. Nečakám, že je to všetko gramaticky správne, ale v mojom živote sú slová to jediné čo mám a po čom túžim. Hladké písmená vyryté do drsnej kože na mojom srdci, akoby sa mi snažili pošepkať, že existujem a že mám právo existovať.

May I die?

Deathless in his eyes.

Read my stories.. read the darkest stories.

Even I'm still yours, I'm blinding.

Iniciálky jeho mena. Začalo to iba prvým písmenom vyrytým do ruky. Hlboko, takže tam sú veľké jazvy, ktoré vyzerajú tak nekonečne. A teraz, asi pred minútou, aj menej, som ku palcom vyryla iniciálky jeho mena. Na ľavej ruke R na pravej B. Shit, premýšľam, či to uvidia ľudia okolo. Či si uvedomia, koho iniciálky to sú a či ich niekedy uvidí on. To B vyzerá divne, chcem ho prerobiť. Prerobené. Sakra, napíšem email, že s tým už nebudem pokračovať a mám tam tie iniciálky. A aj tak som sa necítila natoľko zle, aby som ich robila. Proste som si spomenula na ten ostrý nehanebne krásne bolesť spôsobujúci predmet a napísala ich tam. Keď píšem, dívam sa na tie krvavé písmená a čakám, kedy krv kvapne na klávesnicu. Štípe to a bolí, pravdepodobne som si zaniesla nejaké baktérie do krvi, ten predmet je už starý a hrdzavý, ale nechce sa mi rozoberať žiletku, alebo strúhadlo pre nový.
Diera v kosti ma pohltila na pár sekúnd.
Už znovu tie výčitky: Odpusť, mi to Pane. Je to moja vina. Neviem si pomôcť, proste to potrebujem spraviť, aby som nezabudla, aj keď chcem zabudnúť. Ty sa snažíš a ja Ťa odmietam. Odpusť mi to, Pane, odpusť, pretože som zhrešila.
Včera na mládeži sme mali superhrdinov superhrdinovská mládež, ale... ale necítila som sa tam dobre, akoby som tam už nepatrila. Stáva sa mi to poslednú dobu čím ďalej tým častejšie. Snívam o škole a o mládeži ako o krásnom mieste, ale keď tam prídem, zrazu sa tam necítim dobre. Akoby som tam nemohla patriť a patrila som niekde úplne inde. Dobre sa cítim v svojej izbe, ale aj to už nie je ono. Neviem nájsť správne miesto na oddych.
Krv zaschla, dávam si rukavice bez prstov - imidž. Ako sa rukavice trú o rezné rany, bolí to ešte viac. Verím, že to neuvidí mama. Uvidí, vzdala som to. Akurát som to spečatila. Moju radosť som spečatila - už každý zistí, že nebola pravá.

Zápisy z mobilu:
12.12. 16:00
Polemizovanie nad facebookom, slová a kresby v učebnici literatúry. A ešte tí smejúci sa chalani v autobuse.

Princess: "Môžeme hovoriť slovensky."
Ja. "Aj anglicky."
Princess: "Aj francúzsky."
Ja: "Ehem. Je comprendre francais sur je ne parle francais."
Princess: "No hej, rozumiem ti, ale neviem hovoriť francúzsky."
Chalani: *smiech "Majú rovnaký problém ako my."

23.11. 7.42pm
Ja... zapla som si 80s a umierala na príjemnú bolesť.
24.11. 9:35am
Zadychčaná z vlastného dýchania.

Toľko sa toho stalo a ja stále nie som šťastná, aj keby som mala. Trávim čas s Princess a Bateau, nikde nepatrím, ale smejem sa s nimi. Nahrádza to šťastie, ale nie je to dobrá náhrada. Písala som si s Fotkou a stalo sa to... zmenil si profilovú fotku. Keď už sa to zdalo nemožným, po roku, si ju zmenil.

Fotka: Takže ty nemáš nič rada.
Ja: Máááám. Mám rada veľa vecí. Ale biológia medzi ne nepatrí a skúmanie jazykov už vôbec nie.
Fotka: Tsss. Netrafil som ani jeden tvoj obľúbený predmet či činnosť.
Ja: Triafaš sa do zlých vecí, to nie je moja vina. Ale vylučovacou metódou sa tiež dá prísť na veci, čo má človek rád. Len tak ďalej...
Fotka: Zo mňa by nebol basketbalista.
Ja: Ja neviem, ale ja ti verím. Ak chceš byť basketbalistom, nevzdávaj sa! Len začni mieriť do správnych košov.
Fotka: Niekedy je potrebné sa trafiť aj do tých nesprávnych.
Ja: Jasné a niekedy sa ti podarí trafiť do nesprávneho koša a keď sa pozrieš späť, uvedomíš si, že to bol ten správny, ale už to nejde vziať späť. 
Ja: No jasné, že áno. Ako by sa potom dalo poučiť z chýb? Ako sa má potom človek zlepšiť.

To v kurzíve som nenapísala, ale mala som. Ľutujem to, spomínam na to. Už je neskoro plakať, nad rozliatym mliekom. Túto metaforu mi vnukla Charlie. Sakra, som taký idiot.
A včera na mládeži som to vzdala aj s Hérosom. Nechcem viac nikoho. Nechcem sa kvôli ním trápiť. Odovzdávam sa do Božích rúk, aj keď na mojich rukách je hriech. Mala by som ho zmyť, budúci týždeň budem mať možnosť.
Otec kázal na moju obľúbenú časť z Izaiáša.
A v škole sme rozoberali Jóba, ktorého by som si mala prečítať, pretože sa v ňom rozoberá vraj prečo sa Jóbovi diali tie zlé veci. Aj keď to nebola ozajstná kniha. Teda, Jób v skutočnosti asi nežil.
Mala by som sa učiť a tak vám len napíšem jednu vec o facebooku:
Vidíte všetky tie hlúposti tam naokolo, tie nové pravidlá?! Shit, ono to nie je hlúposť. Mali by sme sa všetci z neho odhlásiť, vymazať všetko, pretože sa o chvíľu nájdeme na obale od kondómov *ako som krásne a láskavo napísala môjmu ex-spolužiakovi*. Aj tak sú sociálne siete len žráč času, ubližujú ľuďom psychicky a fyzicky tiež. Začíname tlstnúť a uzatvárať sa do seba, prestávame byť schopní komunikovať v realite *ja som úžasným príkladom, v realite sa neviem vyjadrovať*. Ničíme si oči, ktoré boli stvorené na to, aby sme hľadeli do diaľky a odovzdávame Zuckenbergovi *tak sa to píše, nie?* všetky informácie o nás. Niekde som videla nápis: Hitler, Stalin, Zuckenberg... alebo niečo toho typu. Takže ja tak veľmi túžim 31.12. odhlásiť sa z facebooku, ale je tam naša triedna skupina *aj keď Mĺkva nemá facebook a žije bez neho a rovnako vedúci mládeže*, nebudem si mať ako získavať úlohy a už nebudem v kontakte s Fotkou. To ma asi štve najviac. Už žiaden kontakt, ale to bude asi najlepšie, takže sa chystám z facebooku 31.12. zmiznúť. Nadobro.
Ak sa mi podarí presvedčiť rodičov, tak síce na Silvestrovskú víkendovku s ****** nepôjdem, ale stavím sa tam na Silvestra *to jest prídem o takej deviatej a odídem o jednej ráno*, takže sa možno s Fotkou uvidím. Posledný krát.

Dívam sa spätne,

na šľapaje v blate.

Dívam sa na náš kvet,

ktorý postupne vädne.

Opúšťam svet, opúšťam raj,

smrti náruči sa poddávam.

Posledný krát, namáčam srdce v krvi,

ale keď sa Slnko zajtra ráno znovu zjaví,

odídem a už sa nevrátim,

navždy sa stratím.

Posledný krát sa pozriem do tvojich očí,

a potom svoj pohľad stočím,

preč od nášho horizontu,

a ostanem navždy len tu:

uväznená v spomienkach,

stratených topánkach,

ktoré slová nám vzali

slová, ktoré láskou mojou sa stali.

Posledný krát sa utopím v našich oblakoch,

a vypustím preč našich vygumovaných šarkanov,

nech sa už nikdy nevrátia

do nekonečného vesmíru nech odletia.

Posledný krát hovorím ciao,

posledný krát povieš mi ahoj.

Nehovor to ešte prosím,

nech sa posledný krát,

v tvojej náruči stratím.

Dobrú noc, pán inžinier,

odčítaš mi z pier.

Je to posledný krát,

čo sa cítime.

S vami sa nelúčim, ale postupne sa ozývam menej a menej. Možno to doženiem cez Vianoce. A možno sa dovtedy stratím. Som šťastná, nehovorte, že nie. Len keď píšem, potrebujem byť morbídna. Niekedy... nie vždy.

Som za vás vďačná, som vďačná za Božiu prítomnosť a za Princess a Bateau, aj keď nepatrím nikam.

Mohlo by snežiť. Snežiť na našu minulosť, nech ju nevidím a zakryje všetky jej stopy na mojom srdci. A už potom do seba nevpustím teplo. Hej a... stratila som nádej, že ešte niečo cíti, aj keď nechápem, prečo sa mi vtedy ozval po mesiaci *či dvoch*.