Posledný výkrik do ničoty alá kapitola Fotka uzavretá - hádam

Skôr než sa pozriem na odpoveď. Skôr než zistím, že je definitívny koniec naozaj, chcem napísať všetko, čo sa stalo. Od začiatku až po koniec, aby som o pár rokov mohla prísť so svojím životným partnerom *čo pochybujem, ale proste s niekým* a prečítať si, aká naivná a hlúpa som bola. A tiež to chcem napísať, aby som mohla zabudnúť. Aby som proste nemala výčitky svedomia, že som zo svojej hlavy vytesnila aj tie pekné spomienky.

How I met Fotka

Bola pekná sobota. Vbehla som ako vždy na mládež, so všetkými sa vyobjímala a usmievala sa. Veľmi som sa usmievala. Bola to mládež, keď som bola šťastná – čo nie je každá mládež. Mládež, keď som proste kašľala na to zlé, čo sa dialo. Niekedy som totiž bývala smutná. Usmievala som sa tak či tak, ale keď som bola smutná, proste som počúvala. Nehovorila som. Ale toto taká mládež nebola.

Zabudla som Bibliu. Povedala som D, že si po ňu iba zabehnem a hneď sa vrátim.

Vybehla som z dverí zborovne – teda chcela som. Ale zrazu tam stál neznámy človek. Dlhý špinavý blond a hnedé oči. No a úsmev. Dievča. Tak som sa zľakla, že som zaspätkovala a buchla si hlavu do dverí.

„Au,“ chytila som sa za hlavu.

„Ahoj, prepáč – nechcela som ťa vystrašiť,“ ospravedlňovalo sa dievča, „všetko v poriadku?“

„Á-áno.“ A potom som vbehla rýchlo do domu po Bibliu a premýšľala, kto to je. Skadiaľ je?! A potom som v hlave uvidela ja tých pár neznámych ľudí bez tvári za ňou. Pred tým som ich videla, ale nevnímala som ich.

Vrátila som sa do zborovne.

Plno neznámych tvári a ľudí, ktorých som nikdy nevidela. Teraz už tie tváre mali. Sadla som si k D.

„Kto to je?“ vyslovila otázku, na ktorú sme obe chceli vedieť odpoveď.

Mykla som plecami a prezerala si ich. Hrali pingpong aj s našimi.

D drgla do Šoféra *staré pomenovanie pre Jeho*: „Kto to je?“

„To by som chcel vedieť aj ja. Poďme tipovať.“

„Niekto s Košíc.“

„Terasa.“

„Niekto tu z okolitých zborov.“

A potom hlavný vedúci všetko utíšil, povedal, že máme spratať pingpongový stôl a posadať si. A tak sa stalo. Po chvíli chaosu jedno dievča z cudzej mládeže začalo hovoriť. Jej meno si nepamätám, ale pre tento článok *iba pre tento článok* bude Janka.

„Ahoj,“ predstavila sa, „ja som Janka. A my sme z ******. Bolo nám povedané, nech prídeme s nejakou hrou, tak sme prišli.“ Vysvetlila pravidlá a povedala, nech sa predstavíme. Tak sme šli do kruhu.

Meno, skadiaľ pochádza. To bolo všetko.

D do mňa drgla. „Medzi toľkými, jeden pekný.“

Vedela som, že sa pozeráme na toho istého. Usmiala som sa a prikývla. Proste som to vedela. A keď prišiel rad na neho, predstavil sa.

„Ja som Pán B *toho už poznáme* a som z ******** a hento tam – je môj brat,“ povedal a ukázal na chalana sediaceho vedľa jeho spolusediaceho.

A tak šiel rad ďalej. A medzi nimi sa predstavil aj Fotka. Samozrejme, je to ten brat Pána B. Keď prišiel rad na mňa, proste som povedala svoje meno, že pochádzam z toho domu, ľudia sa tomu vtipu – ako vždy – zasmiali a pokračovalo sa.

Nu a ja som celý čas chcela, aby sa Pán B prihovoril ku mne. Po mládeži sme ešte hrali nejaké hry. Často padalo meno Pán B. A... a veľa vecí. Pri metle sme sa dozvedeli pár noviniek o sebe a smiali sme sa pri Vikingovi.

A potom mládež skončila.

S D sme sa potom v škole dohadovali, či poslal žiadosť na facebooku. Fotka poslal prvý. A D už poslala Pánovi B, ale ja som jej vždy vravela, že keď bude chcieť, tak jej pošle. Prejaví tak záujem a že si ju všimol. Aj tak mu tú žiadosť poslala ona. A o pár dní sa trpezlivosť vyplatila, nie len že mi poslal žiadosť, ale začali sme si písať.

O všetkom možnom... seriáloch, hudbe... O všetkom. Ale nepasovalo to k sebe. Proste ja a on nešlo dokopy. Alebo som bola aj vtedy paranoidná. Ale bolo fajn si s ním písať. Boli sme príliš rovnakí na to, aby to malo budúcnosť. A tak sme si prestali písať – alebo on mi nenapísal a ja som nemala odvahu mu napísať. Ale písal si s D, tak som jej to nechala.

Where is beginning?

Pred slovenčinou v triede, kde takmer nie je kyslík, pretože sú neustále zatvorené okná. Neskutočný hluk, akoby sa celá škola zoskupila v jednej miestnosti a každý spieval metal. Predná lavica, stredný rad.

„Chceš ísť na facebook?“ opýtala sa L. „Požičiam ti mobil.“

„Nie,“ pokrútila som hlavou, „aj tak mi nenapísal. Je to jedno.“

Prevrátila očami. Poznala ma asi príliš dobre. Zapieranie a ľutovanie následne vždy znamená, že to chcem. A to „je to jedno“ to ešte zaklincovalo. Chcela som to veľmi. Ako malé dieťa traktor v hračkárstve. Lenže ja som potom namiesto toho aby som sa rozrevala neustále opakovala, ako mi je to jedno, aj keď mi to jedno nie je. A tak zapla facebook a podala mi mobil.

Naťukala som – už neexistujúci – email a heslo – to existovalo – a prihlásila sa.

Žiadne nové správy.

„Nič. Ja som to vravela,“ vzdychla som, „napíšem na truc jeho bratovi.“

„Napíš.“

Zapla som chat Fotky.

Batéria takmer vybitá.

„Máš vybitú batériu,“ vzdychla som sklamane. Aj tak by som nevedela čo mu napísať. A ani by som to nedokázala.

L mi vzala mobil z ruky a začala hrabať v taške. Akoby jej tam azda polovica tela zmizla. Ale potom vytiahla nabíjačku, prešla dopredu ku jedinej zástrčke v triede a dala nabíjať mobil. Naspäť mi ho strčila do ruky a sadla si na lavicu pri okne.

„Píš,“ a začala hompáľať nohami.

„A čo?“

Začala som písať. Smajlíka. Ale čo ešte dodať? Ahoj? Ciao? Čo?!

Ale ona surovo stlačila na „send“ a tak som odoslala len smajlíka. Mala som chuť ju roztrhnúť. Nahnevane som na ňu zabľačila a ona mi pokojne vysvetlila, že by som aj tak nič iné nenapísala. Nakoniec by som to vymazala a odhlásila sa. Mala pravdu.

Cink. Nová správa.

Ahoj.

„Napísal, napísal, napísal.“ Naivné poskakovanie srdce pri somarinách. A tak sme si začali písať. Písali sme dni, noci... Krásne veci, ale aj veci o ničom. O hudbe, o pingpongu, o seriáloch a veľmi veľa o poníkoch. Aj o knihách, Bohu a o tom, akú mám zlú pamäť. O L a o rodine, hrách a jeho „práci“.

Problem

L ho mala medzi priateľmi. Takmer mi oči vypadli z jamôk. Nie. Toto nie. Prišla som do školy. Vedľa mňa sedela a písala si s ním. Ignorovala mňa a celý svet. Ani ho nepoznala ani nič podobné. Len cezo mňa. Moja žiarlivosť prešla na červenú.

Keď som prišla domov písali sme si znova a všetko bolo v poriadku.

V škole nie.

Doma áno.

V škole nie.

Tak som sa tvárila, že som chorá a ostala som doma. A písala si s ním. Veľa, ale žiarlila som. A tak to šlo. Proste som žiarlila a začala sa hádať s L. Vzdaľovali sme sa ešte viac, než sme vzdialené boli.

Až napokon som jej to všetko napísala *do očí by som to povedať nedokázala*.

„Ok, tak mu už nebudem písať, sľubujem,“ povedala.

A mne poskočilo srdce. Horšie je, že keď som ten deň prišla domov a rozprávala sa s Fotkou povedal mi, že si volajú. A tak som mu povedala, že musím ísť a vytvorila som ďalších pár prasklín na mojom tele.

Potom prišla mládež a on prišiel – so svojim bratom a Marekom *nepodstatný, takže jeho meno napísať môžem, myslím*. A bola tam aj L. A celý čas na neho čumela a čumela a čumela.

I invite you

Končil sa školský rok a ja som mu písala ako toho málo stíham a čo ma všetko čaká. A medzi tým som sa zmienila o mládežníckom výlete. A tak mi napadlo...

„Nechceš ísť na mládežnícky výlet s nami?“

„To by bolo super.“

A bola zapečatená budúcnosť. A potom sa na mládežnícky výlet nejak pritmolila aj L.

Krátky rozhovor. Písali sme si o tom, že plánujem ísť do Nórska a že sa učím ten jazyk. Divil sa. Párkrát som povedala hva i helvete, melk a také tie somariny nepodstatné. A on povedal, že vie jednu vetu po švédsky. A tak som sa pýtala čo to znamená.

Potom chvíľu neodpisoval. A potom dlho písal a veľmi dlhý text a na konci: milujem ťa.

Moje oči sa na tých písmenách zastavili a ja som bola mimo.

Potom sa to na nešťastie vysvetlilo.

Calling because long days kill me

Už som sa lúčila a on sa spýtal, či mu nedám telefónne číslo. Tak som mu ho dala. A o dva dni na tom odišla preč. Na tri týždne bez neho. A napokon som zistila, že aj bez mobilu. Aj tak mi nezavolal. Tak som odovzdala mobil a ležala na izbe so spolubývajúcou.

Večer som si mobil vzala.

2 SMS a pár zmeškaných hovorov.

Máte 5 nových odkazov.

A SMS od L.

A pár zmeškaných hovorov od nej a od Z. A jedno neznáme číslo. Čo ak je to on?! A tak som mu zavolala. Raz – dvakrát... sedemkrát. Až som sa na to vykašľala. Nedvíhal.

Odovzdala som mobil a na ďalší deň som si ho znovu vzala.

SMS.

Hľa, moje veľactené číslo. Prepáč, že som ti nedvíhal, ale nemal som pri sebe mobil. *a jeho iniciálky*

A ja som sa začala červenať. Volala som mu veľakrát ja imbecil. Akoby... akoby som tak zúfalo túžila po tom, aby mi dvihol. Aby to bol on. Cítila som sa trápne. A tak som rýchlo vyťukala, že som si myslela, že je to niekto iný a pýtala som sa koľkokrát som mu volala. Proste napísal, že veľakrát.

A písali sme si, kým som nemusela odovzdať mobil.

A potom prišla streda a ja som mala ísť na priepustku domov na jednu noc, pretože som mala absolventské skúšky. Pomedzi to mi napísal, že mu môžem aj zavolať, pretože kredit sa mu míňa. Tak sme v aute cestou domov volali dve hodiny.

A potom to bola najzvláštnejšia noc v mojej izbe. Pamätám si, že som sa tu necítila ako doma. Akoby som sem nepatrila. Všetko bolo rovnaké, ale zároveň iné.

Na ďalší deň som sa musela vrátiť, odovzdať mobil a stratiť sa v Bardejovských kúpeľoch. Písala som si s ním. Veľa. A telefonovali sme.

Raz mi prerozprával tri časti z GOT. A napokon mi aj dorozprával celý príbeh GOT a v jeho podaní to znelo lepšie, než čo som videla. Keď sme telefonovali, raz som behala po jarku, raz som sedela na balkóne, raz ležala na posteli, raz kráčala z prechádzky, raz sedela v izbe, raz sedela na lavičke a raz ležala na betóne a dívala sa na oblohu.

The end and the beginning.

*nechce sa mi písať, takže v skratke to bude*

Prišla som, ale on mal prísť až večer s jedným chalanom. A tak som šla na nákupy a tak podobne. Potom sme mali večernú tému. Počúvala som tému a smiala sa. Bolo to skôr svedectvo o mužovi, ktorý zrazu na celý vlak zakričal: „haleluja!“ Bola to sranda. A potom som počula dvere. Niekto prišiel.

Vedela som, že je to on. Búchalo mi srdce a všetko. O chvíľu vybehol po schodoch.

„Čaute,“ a usadil sa. Nič viac.

A pokračovalo sa.

Potom sme hrali jednu hru, kt. mala D. Mali sme si natrhať toľko toaletného papieru, koľko sme potrebovali. A ja somár som natrhala 47 tých kúskov, pretože ktosi zahlásil, že to budeme mať na celý pobyt. A ja som mu verila. Alebo som chcela urobiť srandu. Následne D povedala, že za každý ten kúsok musíme o sebe čosi povedať. Nepamätám si, čo povedal on. Len viem, že ja som začala s tým, že o sebe nerada hovorím a väčšinu o mne povedala D. A že môj brat povedal, že by za mňa položil svoj život.

Nerozprávali sme sa, ani nič. Neviem kedy sme sa začali rozprávať. Aha, už viem. Znovu vďaka L.

Sadla som si vonku na drevo a s L som pozorovala hviezdy.

„Choď ho zavolať,“ povedala

„Nejdem, prečo by som mala?!“ bránila som sa.

L ťukala sem tam niečo do mobilu. Povedala som pár ľuďom dobrú noc a rozdávala úsmevy, až sme tam nakoniec ostali len ja s L. Potom L išla na záchod a ja som premýšľala. O tom, čo bude, ako to bude a či sa vôbec budeme rozprávať.

L vyšla von. Usmievala sa a sadla si.

„Choď po neho,“ pokračovala.

„Daj pokoj!“

O pät minút na to vyšiel von.

„Tak som ho zavolala ja.“

Vyťapila som na ňu oči. Vážne?! Vážne?! Ok. Ok. Ja sa upokojím. Ja sa upokojím. Hlavne dýchať. O to ide. Hlavne dýchať.

A začali sme sa rozprávať. A potom sa šli prejsť. V noci. Traja. A tam niekde to začalo. Proste bola zima a L si ľahla na betón. Ostala tam ležať a my sme šli trochu dopredu. Potom mi ponúkol bundu nuž a... Boli sme pri sebe. A tak... Bolo to pekné. Potom sa L stratila a my sme ju šli hľadať. Nenašli, až potom som prišla dovnútra, dostala zdrba, pár sms od L, ktoré jasne vysvetľovali, že je na mňa nahnevaná a ľahla som si spať. Už bez jeho bundy samozrejme.

Ďalší deň bol v pohode, ale ja som sa aj tak tešila na večer. Tentokrát sme to obmenili. Bolo mi totiž zle a nemohla som spať, tak som zbehla do kuchyne a pustila si Phonebooth po anglicky. Na to prišiel Fotka a sadol si ku mne. Tak sme najprv špekulovali čo pozerať, pretože po anglicky sa mu pozerať nechcelo. Nakoniec sme pustili Dokonalý trik *na to som nahnevaná, pretože teraz keď si to chcem pozrieť tak na neho neustále myslím a ja ten film milujem*.

„Som unavená,“ povedala som po chvíli.

„Tak spi,“ odpovedal a pozrel na mňa.

Mykla som plecami, oprela sa o neho, objala ho a spala. Hladkala ho a spala. A ten film zrazu skončil príliš rýchlo. Bolo to fajn. A šli sme spať.

Ďalší deň večer sme išli pozerať s mládežníkmi film. Ale potom mu prišla sms.

„Ten kamoš, o ktorom som ti hovoril ma volá von,“ povedal, „idem za ním. Ideš tiež?“

Mykla som plecami a šla s ním. A niekde tam sa nám preplietli prsty, sedeli sme na lavičke v objatí a sledovali kostol. A bolo nám fajn. Aj ten kamoš bol fajn. Neustále obdivujem ako môže hrať na toľkých nástrojoch a hrať v dvoch skupinách či čo. Bolo super. Predstavil nás pár ľuďom, ktorých si aj tak teraz nepamätám a jeden z nich ma ale pobozkal na líca a potom nás ten kamoš odprevádzal... nie on išiel s nami proste pozdraviť našich mládežníkov a cestou:

„Máte tam aj nejaké dievčatá?“ opýtal sa.

Prižmúrila som oči.

„Ja som mužatka po novom,“ zamrmlala som.

„Nie, ale myslím nejaké iné,“ povedal, „ty už si zabraná.“

A Fotka na to: „Jasné, ruky preč.“

A potom sa rozprávali. O niečom a ja som premýšľala. Fotka ho pozoznamoval s pár ľuďmi, rozprávali sa, ja som na chvíľu zmizla a potom sme toho kamoša šli odprevadiť a cestou späť sme sa ešte prechádzali a rozprávali.

Ďalší večer sme šli strašiť deti na ten tábor, na ktorom bol ten kamoš vedúci. A tak nás rozdelil, že som mala byť s Fotkou a ním pri sebe. Ale tak nejak som nič strašidelné robiť nevedela tak som vydávala podivné zvuky ako odpútanie pozornosti a napokon na nich Fotka vyskočil a oni sa zľakli a išli ďalej.

No a tam sme sa rozprávali ten rozhovor. Ja ho skopírujem.

Rozhovor o tretej ráno pri "trápnom strašení detí":

Fotka: Mám na teba otázku. Podľa teba by sme mali spolu chodiť?

Ja: Dofrasa, prečo mi dávaš tak ťažké otázky tak skoro ráno?

Fotka: Neviem, ale myslím, že toto držanie sa za ruky, objímanie a všetko... to nie je len priateľstvo. A páčiš sa mi. Tvoj charakter... *ok, túto časť by som mala počúvať, ale bola som unesená tým, že vôbec chce so mnou chodiť* a myslím, že by si mohla byť tá pravá

Ja: Ja... Uvedomuješ si, že je mi teraz do plaču?

Fotka: Neplač. Neviem veľmi ľudí utešovať.

Ja: *potom som dvihla hlavu, pozrela na neho a zrazu ma pobozkal. A moje myšlienky boli úplne zmätené a nevedela som čo, kedy a kde to vlastne som.*

Fotka: Toto nie je moja silná stránka. Bozkávať sa neviem.

*chvíľa ticha*

Ja: Akoby ja som to vedela.

The end of story

Potom sme premýšľali a bol koniec. Proste príliš veľa rozmýšľania to pokazilo. On sa už potom odťahoval. Nevadilo mu, keď sme sa držali za ruky alebo tak, ale nič neopätoval. Potom sme sa na facebooku rozprávali o tých možnostiach.

Fotka: Je to ťažké.

Ja: Ja viem.

Fotka: Stále premýšľam, či to má cenu – ak sme od seba ďaleko a videli by sme sa len občas, alebo by sme to skončili s tým, že to bola. Neviem, chcel som vedieť, ako si to predstavuješ ty. Ja už istú predstavu mám. Je to niečo medzi tými dvoma možnosťami.

Ja: Ja neviem. Len viem, že sa bojím, že sa niečo pokazí a potom zmizne všetko. Aj priateľstvo. Aké možnosti? Už som znovu mimo, došľaka! Vždy v tom najhoršom momente.

Fotka: Ja tiež nechcem aby to padlo. Také, že: buď bude koniec, alebo to bude pokračovať s následkami, ktoré už vieš. Alebo tretia možnosť, ktorú som videl na jednej kresťanskej konferencii – je to niečo medzi tým.

Ja: Čo je niečo medzi tým? Také niečo existuje?!

Fotka: áno, je to niečo ako odklad. Alebo na ten spôsob. Stále budeme kamoši a neskôr až budeme vyspelejší – tak 2-3 roky predpokladám – môžeme s tým začať normálne. Ten týpek čo to povedal mal 18 a jeho priateľka 15 a obidvaja videli že by to nevydržalo. Niekedy to zašlo priďaleko – ako myslím teraz fyzický kontakt že sa jej dotýkal na miestach kde by to nemal... Žijú s Bohom a vedia že takto je to lepšie, keď na seba počkajú. Plus má istotu, že ona mu to opätuje aj napriek tomu že to trvalo – tak som to počul.

Potom prešiel istý čas a nerozprávali sme sa o tom. Išla som na tábor, tam sme si trochu písali a keď som mu poslala obrázok, kde je dievča a pod jej posteľou je monštrum, tak mi napísal, že si najprv myslel, že to pod posteľou som ja.

Pokoj.

Neskôr sme si tri dni nepísali.

Potom sme si znovu písali, medzi tým som sa pohádala s L a vymazala ju z priateľov. Nie, to bolo v ten deň s tou posteľou a strašidlom. Možno mu to L povedala a skončilo to tam. A potom...

Potom napísal, ale mala som pocit, že to už nefunguje. No v skutočnosti to bolo tak, ako na začiatku. Bolo to fajn. Napísala som však, že to nefunguje a že ho nenávidím *prečo, to nám nie je jasné*.

Ja: I hate you. Not really, but I hate you.

Fotka: Aha. To som nečakal. To bolo dosť na city.

Ja: Dofrasa! Ako to robíš?! Ako môžeš byť vždy tak pokojný a nepredvídateľný?! *čakala som totiž, že sa spýta prečo... A on to tak pokojne napísal... Žiadny city. Akoby mu to nevadilo. Všetko v poriadku.*

Fotka: Prečo nie? Nezosypem sa hneď zo všetkého... Život ide ďalej. So, no stress.

Neskôr to bolelo. Asi som dúfala, že sa to nejako napraví, tak som mu včera napísala. Napísala jednu vetu, ktorú som videla na weheartit, pretože už som nevedela čo iné napísať. Bol to taký... výkrik do ničoty.

Ja: I can’t sleep and I miss you. It is your fault, ok? Goodnight.

Neklamala som. Nemôžem kvôli tomu idiotovi ani len spať. Bola som hore o jednej ráno a rozprávala sa s hviezdou. Teda dívala som sa na hviezdu a modlila sa. Rozprávala som sa o ňom. Pri tom mi hrali svrčky. A to, že je to jeho vina je tiež pravda, pretože je príliš perfektný.

Niečo na to odpísal. Neviem presne čo, ale končilo to slovami: „It is over to everything.“

A potom som napísala: „Do you want it?“

A teraz už niekde tam pravdepodobne je odpoveď a ja niekde vo vnútri viem aká to odpoveď je. Ale chcem si ešte chvíľu myslieť, že ma miluje. Že ku mne niečo cíti. Ešte chvíľu mať nádej.

The end.

Alebo nie? Pretože som sa pozrela na facebook aby som to zistila a vymazala to z hlavy. Vidieť to nevidel, ale na facebooku bol. Čo sa deje? O čom to je? Som zmätená. Ale napísala som to. Je čas to z hlavy vymazať. Zabudnúť. Takže je to tu. A teraz na tú lásku k nemu jednoducho zabudnem aj na to všetko, čo sa stalo.

Teraz hovorím: ahoj - navždy.

The end.