Camp? New people? Kettle? No. Doctor Who.

Počúvam We The Kings, pretože Sad Song je nádherná pesnička a jemu sa tiež páči. Prišla som na to, že mu musím dať iné meno, než On a Šofér. Krátke a výstižné. A tiež nie Vetrovka. Ale tak čo ja viem? Nechcem byť znovu zamilovaná. Nie, keď to nemá budúcnosť. A nemala by som sedieť na zadku a premýšľať nad tým, že idem tancovať zumbu.

Idem tancovať zumbu.

Asi o tri hodiny neskôr

Nie že by som tie tri hodiny tancovala zumbu. Zumbu som tancovala dokopy asi 20 minút. Prečo? Aaaach. Potom. No a keď som dotancovala, zistila som, že je dvanásť hodín – tak som šla obedovať.

Oh shit! Prídu rodičia a potom nebudem môcť pozerať Doctora. A vlastne...

Premiestnila som sa do spálne, aby som mohla pozerať na Doctora Who.

Viem, že je toto veľmi zložitý a zmätený článok. Prepáčte!

Tak sa vráťme k téme. Po obede som sa rozhodla pozerať Doctora, ale ešte som niečo chcela dokončiť. Už neviem čo to bolo, ale pustila som sa do menenia designu blogu. Ja viem, že by som nemala kopírovať druhých ale nie je to kopírovanie. Prerobila som to – dorobila vlastné. A trochu pozmenila. Je to v podstate na prvý pohľad podobné na druhý úplne rozlišné.

Tak a teraz späť k zumbe. Héros *on, Šofér. pozn. poet. hrdina* začal tancovať zumbu. Už na mládežníckom výlete sme tancovali zumbu. A jeho to baví. Na mládežníckom výlete sme tancovali. A tancoval aj Fotka. Ale to nie je podstatné. Potom sa rozhodol, že v piatok urobí taký event a budeme tancovať zumbu. Tak prišli ku nám a tancovali zumbu. Keby chcel tak by mohol robiť aj inštruktóra zumby. A je to zábava. Tiež sa mi to páči, tak som začala tiež.

A včera bola mládež. Priznávam sa. Musím. Niekde. Celý deň som dúfala, že príde Fotka s ich mládežou, ale neviem prečo. Mala by som s tým prestať. Musím prestať očakávať a mať nádej v tomto smere *veľmi nevnímam čo píšem, lebo sledujem Doctora, tak to možno veľmi nedáva zmysel*. Nemá to zmysel. A čo by vlastne bolo, keby prišiel? Rozprávali by sme sa? Vlastne... čo by povedali mládežníci?

„Niekto prežije viac za dvadsať rokov, ako druhý za osemdesiat. Je to na človeku.“

Presne tak! Mala by som prestať sedieť na zadku. Všetky štrnásťročné dievčatá a pätnásť sú stále s priateľmi a ja? Ja sedím na zadku a pozerám Doctora Who.

O deň neskôr

Prišiel mi to ako veľmi krátky článok, tak som ho nepridávala a dodávam ešte pár myšlienok z dneška. Chcem ísť von. Teda, nechce sa mi sedieť na zadku a pozerať Doctora Who *čo som robila, mimovoľne, celý včerajší deň, pretože.... pretože Doctor Who je úžasný a v archíve mám celú 3. sériu, kt. som dopozerala. Heyaaa! A dnes už prvú časť zo 4. série.*, ale nemám s kým ísť von.

Nie že by som nemala priateľov. Mám ich. Niekde tam sú. Ale sú to priatelia. Nie sú to ľudia, ktorí by k môjmu srdcu prirástli naplno. Bestie je preč. Teda myslím L. Zmizla. Odišla do hluku sveta a naivnej lásky, na ktorú sa už ale nebudem osočovať, pretože im nechcem v tej láske brániť. So Z chcem ísť v stredu nakupovať *školské a mamičkovské nákupy, heh*, ale to je všetko. Odíde moja bývalá škola a... a zrazu nebudem mať vôbec nikoho. Pretože tam som s nimi bola vždy a každý deň sme sa rozprávali. Ale teraz nemám nič. A Š? V štvrtok by sme mali mať bunkrovačku. To je tak, že si dole v zborovej miestnosti postavíme bunker a budeme proste pozerať filmy *filmový maratón – yeeeeah*. Ale či to bude? A cez školský rok neviem ako to bude. Budeme sa proste vidieť každú nedeľu a to je všetko? Kde sú priatelia? Kde je tých 292 priateľov z facebooku?

Štve ma ten vírus v počítači. Proste z ničoho začne hrať hudba a neviem ju vypnúť. Niekedy počítač reštartujem. Niekedy počkám, kým to skončí.

To robím často. Čakám, kým to skončí.

Bojím sa zmeny. Prvýkrát. Vždy som sa rada menila. Ale teraz sa tej zmeny bojím. Čo bude?

Ten camp padol. Teda, bola som tam... no v pondelok som prišla a bolo fantasticky. Tesne som sa nasáčkovala do autobusu a zvyšok išiel pešo 8 kilometrov *medzi nimi aj moje spolužiačky*. Tak si sadla ku spolužiačke Bubble a je fajn. Potom sme tam hrali nejaké hry, pokiaľ sme čakali na ostatných, drobnosti typu vyberania izieb sa konali následne.

Už predom sme sa s Bubble dohodli, že budeme spolu na izbe *ya, vykašľala som sa na svoje spolužiačky* a na campe mi oznámila: „Budeme na chatke.“ A prečo, „...pretože varná kanvica.“ Tak sme šli na chatku s ešte jedným dievčaťom, kt. som poznala a jej kamoškou. Nu a tak sme sa nasáčkovali do chatky č. 2 a ja som zistila po čase, že budem spať s mravcami. Veľkými asi ako.... necht na malíčku. No proste boli trikrát tak veľké ako zvyčajne. Ale vyspala som sa tam. Hehe. Spoznala som pár nových ľudí a... pár ľudí som zaradila do spoločnosti a... a ja som do tej spoločnosti nezapadla.

Dokopy nás tam bolo *žiakov* niečo cez 70 a z toho 17 chlapcov. Why not?!

Na ďalší deň t.j. v utorok som sa už cítila zle a večer som zdrhla domov s horúčkami. Momentálne doberám antibiotiká.

Má to plus. Prešla som všetky blogy a všetko čo som zameškala. Nekomentovala som každému všetko, ale tak sem tam som nejaký ten komentár hodila. Hehe.

Metal som nepočúvala dlho.

Viete čo? Ako môžeme byť šťastní, keď nemáme okolo seba ľudí? Pretože bez ľudí šťastní byť nemôžeme. Teda podľa mňa. 

Každý okolo mňa je šťastne zadaný. Budem forever alone. Ou yeeeeah! 

Btw mám nápad na niečo nové. Založím si music rubriku. Už som ju tu raz mala, ale nejako som ju zavrhla. Ak nájdem nejakú novú best pesničku, hodím ju tam. A tiež som mávala mesačný playlist, ale na to som sa tiež vykašľala.

Nechcem byť sama. Chcem niekoho mať. Kamoša. Priateľa. Človeka... Nietko kto by mi rozumel a vedel by upokojiť moje myšlienky. Poznal by ma a vedel čo chcem povedať, tak by nemusel neustále počúvať moje polhodinové monológy, počas kt. sa snažím vysvetliť, žo chcem povedať *Nu, neviem hovirť, tak vysvetľujem dlho*. Ja viem, že nie som dokonalá, ale každý niekoho potrebuje. Niekoho blízkeho jeho srdcu. Ale čo som ja? Vždy keď som niekoho mala, niečo sa pokazilo. Vždy. Často to bola moja vina, ale okrem Fotky, všetci predošlí chalani sa so mnou rozišli kvôli inému dievčaťu. A teraz som to všetko pokazila. Ja. Ja osobne. Priateľstvá, vzťahy, lásky... Ako potom niekoho môžem mať, keď všetko ničím?

Ale buďte šťastní. A užívajte si! Lebo to, že budete žiť ďalších päť minút, nie je samozrejmosť. Môže sa stať čokoľvek.

Premýšľam, či sa niečo stalo. Nič sa nestalo. Som stále rovnaká. Melancholická, nostlagická, opustená a nepovšimnutá.