Be afraid of wars in other's heads

Imagine Dragons - Bleeding Out

Zo sveta ide chlad.

The Breand

  

Ďalší event za mnou. Taký chladný a malomyseľný, ktorý prehĺbil moju starosť o Š v tomto obrovskom svete. Ale mala by som jej dôverovať. Nie je voči nej fair, že jej nedôverujem, predsa len nie je malé dieťa. Aj keď si stále viac a viac prajem, aby sme ešte tými deťmi boli a aby sme nemuseli riešiť problémy, aké riešime, pretože sú to problémy, ktoré mi ubližujú. Predtým bol svet tak jednoduchý. Kto vie čo bude o pár rokov? Aké zložité budú problémy potom?!

Som celá od žuvačky, pretože som robila mega bubliny z lízatiek chupachups, ale to je znovu úplne nepotrebná informácia, ktorými neustála tento blog zahrňujem.

Keď ste si pustili pesničku, tak už samozrejme viete, že môj život sa stále nezmenil. Teda myslím nie nejak megaepicky! Stále rovnaká pesnička o zmrazených zlomených srdciach, ktoré túžia prežiť večnosť, ale globálne otepľovanie ich o chvíľu rozmrazí. Neviem prečo mám potrebu neustále o ňom myslieť. Vážne je tu omnoho viac väčších problémov.

Poslednú dobu svojim rodičom hovorím, že ich mám rada. Niekedy keď počujem ich smiech a nie som s nimi tak mám pocit, že akurát moja matka utrúsila poznámku typu: "Nechápem, ak niekto dokáže byť nemehlo ako moja dcéra." a potom sa všetci rozosmejú. Nemyslím to v zlom - nie že by som si myslela, že to jej: "Mám ťa rada!" nemyslí vážne. Pravdepodobne to myslí vážne, len ja som paranoidná, ale už mám z lásky tak divný pocit, že ani neexistuje, len moje srdce vie čo to je.

Máte tiež niekedy pocit, že ste jediný človek na tejto planéte a zvyšok ľudí sú roboti naprogramovaní ničiť vám život, alebo som jediná s takýmto rozmýšľaním?!

Premýšľam nad vojnami v tomto svete. Sú tak neskutočne skutočné. Dostala som sa k nim iba kvôli Imagine Dragons (i really love them) a zadaním do googlu: quotes about battle. Prečo dnes deti hrajú hry o vojnách? Prečo sa v tom vyžívajú? Čo ich baví na zabíjaní virtuálnych ľudí a čo im zabráni vo vraždení v realite?! Milióny mŕtvych. Nie... miliardy mŕtvych, ktorí zomreli uprostred vojen a dnes každý druhý chlapec pod dvadsať hrá somariny typu counter strike. Ako môžeme hlásať mier, keď mládež dnes hrá také hry? Nie som proti nim. Toto nemalo byť mierené proti hrám. Je to skôr o mojom strachu. Bojím sa vojen a jedna je tak blízko. Na Ukrajine. Tak neskutočne blízko... Keď zavriem oči môžem počuť ten šum. Šum mŕtvych duší, ktoré sa okolo mňa snažia dostať stadiaľ preč. Utekajú, lebo tento svet je skazený. Prečo je tak skazený? 

War does not determine who is right...

but who is left.

Anonym

Čo sa včera dialo? Nepamätám si z toho veľa. Nemám dôvod sa nad tým veľmi zamýšľať. Proste Š prišla, postavili sme bunker, celú noc verili, že na nás nič nespadne a pozerali filmy, pri ktorých sme sa rozprávali. A samozrejme - napchávali sme sa. Počúvala som. Vážne! Aj keď trikrát zopakovala to isté, ja som počúvala. Tentokrát to nebolo o tom, že ja som niečo hovorila, ale že niečo hovorila ona. Vymenili sme si role.

Moja kozmetička: "Postupom času sa upokojíš a tá šialenosť zmizne."

Je šialené, že práve toto nechcem. Chcem svoju šialenosť. Zbavím sa toho strachu vo vnútri mňa a znovu pôjdem do všetkého po hlave? Áno, to plánujem.
Sľúbila som, že nepoviem o čom sme sa rozprávali. Ostane to v mojej hlave a spomienkach. Všetky priznania a facky včerajšieho večera. Mne to nevadí. Proste sa stalo, čo sa stalo. Aspoň viem, že ja a môj brat nie sme jediní s temnou minulosťou s rozdielom, že ja odvtedy proste neviem nájsť cestu k láske k nemu. Zato Š a jej sesternica si cestu našli. Chcem nájsť tú cestu, ale... nejde to! Neustála to mám pred očami. A nech už to bola pravda alebo nie, jediná vec, ktorú túžim je zabudnúť na ňu. Možno by som ju mala zapísať tak, ako som zapísala všetko s Fotkou *včera som zistila, že ešte jeden moment tam je... (pozn. zapísať moment o dusení)* a zabudla by som. Možno by som mala. Ale čo keď to niekto nájde. Ak rozprávku roztrhám, znovu to rozprávka nebude. Budú to len slová na roztrhanom papieri. Bojím sa, že sa toho nikdy nezbavím.
Bolí to. Sakra. Nenávidím, keď je online. Včera som znovu pozrela všetky jeho fotky na facebooku. Všetky do jednej. Iba na jednej z nich mal tú mikinu *pozn. keď bol malý, mal mikinu 10 - rovnakú ako jeho brat, dnes má 96*, ale mne to stačilo, aby som už znovu cítila tú jeho vôňu. Všade naokolo mňa. Effective 96. Snažila som sa ju nájsť na internete bez neho, ale nie je tam. A potom som sa znovu nejako dostala k tomu, že mám jeho fotku v počítači. Vidíte? Celý čas som to tušila. Preto som ho nazvala Fotka. Pretože jediné, čo po ňom zostalo sú fotografie. Vždy, keď je na facebooku, tak ho proste vypnem. Nedokážem byť online, keď je online on. Proste už takáto maličkosť ma ničí. A chcem mu odpísať, ale neviem čo.
Som prázdna. Slová ma opustili.
Realita ma desí.

When you can tell a story and it does not bring any pain,

you know it is healed.

Lyanla Vanzant

Príbeh, tak pravdivý, že nemôže byť realitou:

Neviem čo ma tak úplne dostalo. Neviem čo mi zatemnilo myseľ. Proste v mojej hlave bola zrazu len hmla a sebectvo - tak ako vždy. Bola to len sekunda. Videla som ich vedľa seba smiať sa. Ani neviem či sa smiali. Len viem, že som ich dvoch videla a potom už len viem, že som nemohla dýchať. Na tvári som mala vankúš. Bola to stotina sekundy, akoby medzi tým obrazom a dusením sa nebolo nič. Ani len čierna obrazovka. Vôbec nič. Kyslík, vedela som, že stačilo iba uvoľniť vankúš a netlačiť si ním toľko na tvár a mala by som ho, ale aj tak sa mi to pľúc nedostával.

Cítila som to. Cítila som smrť a jej temnotu. Smutnú tvár a teplé ruky, ktoré ma hladili. A to srdce. Srdce smrti. Tak nahlas. Všade - odrážalo sa od stien. Bola som jej tak blízko. 

A potom zrazu ktosi odťahoval vankúš z mojej tváre. Aspoň sa o to snažil, ale svet ho znovu tlačil na moju tvár. Už sa ma snažil proste dopriať tej smrti. Vždy mi bola tak blízko a nikdy sme neboli spolu. Ale akosi nám to vždy niekto prekazí.

Plač. Moje slzy. Slzy čiernovlasého dievčaťa z obrazu. Spomínala som si na ňu, ale bola mi cudzia. 

A potom on. Jeho náruč. Bola chladná, ale voňavá a príjemná. Nič si nepamätám, len nás troch v objatí. Aj keď nie som si úplne istá, či tam to čiernovlasé dievča vôbec bolo. Možno tam do tretice bola smrť. Len viem, že som čosi povedala. Nejakú výhovorku. Klamstvo. 

A znovu svet vyhral a ja a smrť sme znovu ďaleko od seba.

Moje slová nepatria na tento svet. Možno. A možno je to to pravé, čo sem patrí. Ale možno som mimozemšťan, ktorý vidí svet úplne inak.

Umieram. Každým dňom mám ten pocit viac a viac, ale smrť je stále ďaleko. Je mi zima. Po tlačítkach na klávesnici behajú chladné brušká mojich ľadových rúk. Ale moja hruď je v teple - smrť ju možno chráni a je tam, alebo proste tam niekde je Fotka. Alebo Boh. Boh je uprostred mňa. Ale moje ruky sú tak chladné a v mojej mysli sneží, voda je zamrznutá a nikde nevidno nič, len ľad a chlad. Nevidno do diaľky, len na pár metrov. Všade je hustá hmla. Bojím sa jej.

Čo sa odohráva vo vašich hlavách? Zavrite oči a nájdite naozajstný pohľad na vašu myseľ. *Viem je to blbosť, ale... znelo zo zaujímavo... vlastne všetko čo poviem žalostným hlasom znie zaujímavo*.

Detská besiedka. Pracujem na detskej besiedke. Chcem pracovať aj na doraste. Hovoriť ľuďom o Božom Slove. Ale čo ja môžem? Som nikto a nič. Ani neviem čo mám na tejto zemi robiť, tak len píšem nezmysly, z ktorých mám strach.

Chcem Fotku. Viac než moje srdce prahne po ňom prahne po jeho srdci moja duša. Kto vie ako to napokon dopadne? S ním som vyletela do výšin. Kedy konečne dopadnem?

Je tu tma. Svet je chladný. A neviem čo už písať. Nenapadá mi nič zmysluplné.

Čakám, že niekto z mojich favorite blogov niečo postne. Už pár dní je prázdno. Sem tam sa ozve Cassie a sem tam to dievča, ktorej meno si neviem zapamätať *čo už... je najnovšia*. Dokonca Danielle M. sa neozýva. 

Svet je zrazu akýsi ľudoprázdny aj keď cítim, ako do mňa narážajú telá. Nie sú ľudské, ale aj tak každý z nich je človek. Monštrá v ľudských telách. Všade naokolo. Nie je pravda, že ľudia sú monštrá. Monštrum je tento svet. A tento svet je neskutočne prefíkaný a úžasný hypnotyzér, vyjednávač a klamár. Dá všetko, aj keď nič nemá, aby človeka zmenil. A človek je tak ľahko ovplyvniteľný. 

Čakám. Čakám už štyri večnosti. Ale ešte nikto neprišiel.