Dark Storms In World

Hviezdy - malé svetlá nádeje. Je ich toľko, ale sú tak malé.
The Breand
Our Last Night - Dark Storms

Po pravde? Dosť sa divím, že som včera nič nepostla. Ale stalo sa. Po tom článku, ktorý ma úplne úplne úplne vyviedol z miery, pretože som akosi stratila trochu rozum, som asi potrebovala na chvíľu ticho. Ticho od vlastných slov.

Š: „Ten hlas vo mne proste nechce zmĺknuť!“

Ok. *Ja viem, to ok... píšem ho znovu, ale povedala som si, že raz neuškodí.* Teraz trochu k niečomu, čo sa dá rozobrať. Rozprávala som sa s Š. Väčšinou sa rozprávame o prírodných katastrofách a tak (pozn. školský rok – deň 1 *ja viem, poznámky by som si mohla zapisovať na nejaký papierik vedľa, ale... nechce sa mi! – vidíte, nevyhováram sa), ale tentokrát sme rozprávali o tom, aké sme obidve psycho *viac ja!* a potom sme sa snažili dosvedčiť, že sme tí väčší a nejako sme sa dostali ku hlasu v našom vnútri. Neviem ako vy, ale ja ho tam vo vnútri mám celý život a keď sa večer snažím zaspať, tak... proste nikdy nie je kvôli nemu ticho. Vždy tam je a hučí a hučí a nedá si pokoj. Niekedy je mi to úplne prirodzené, ba niekedy s ním vediem rozhovory a niekedy vedie monológ, ale v skutočnosti som to ja. Ja tam v mojom vnútri. Keď nad niečím večer rozmýšľam, a neviem zaspať, tak si vždy hovorím: „prestaň rozmýšľať a zaspíš“, ale ten hlas tam stále je. Neviem, chápete ma? On je ja a ja som on. Je to zaujímavé. Možno ja a Š sme jediné, ktoré ho tam vo vnútri máme a v skutočnosti som potom mimozemšťan (Canéil), ale neviem. Nechcem si pripadať ako úplný magor, takže ak ho tam vo vnútri aj nemáte, tak radšej túto časť článku nekomentujte. Thank ya!

Ok a teraz ku najnovším správam z môjho života. Nepodstatných samozrejme.

Niekedy sa snažím vidieť vo svete niečo viac, než tam je. Písala to Eli alebo Vava, ale musela som si to zapísať do zberníku momentov.

Povedal si, že nevidíme veci také aké sú,

ale také akí sme sme my.

Moje vnútro potom musí byť tmavým miestom,

lebo to je to, čo vidím.

Vava

A ja sa snažím vidieť niečo krajšie, než tento svet je. Mala by som s tým prestať, ja to viem. Vždy sa snažím tento svet vidieť v lepšom svetle, než tento svet v skutočnosti je. Na každom rohu je niečo hriešne, škaredé a desivé. Možno to je týmto. Kvôli tomuto mám rada bezpečie mojej izby. Zavretá za dvermi píšuca blog však naveky byť nemôžem. Ale nechápte ma zle: nie že by som neverila, že niekde na tomto svete je aj niečo dobré, len to akosi neviem nájsť a potom sa pýtam, či náhodou ja nie som tá zlá.

Som vadná a chybná – to už všetci vieme!

(pozn. napísať ľútosť Z), ale poďme zaradom:

Včera to bol deň... neviem taký podivný bol.

Z: „To je divné. Ale u teba normálne.“

Ja: „U mňa je všetko nenormálne úplne normálne a bežné.“

Asi je úplne zbytočné písať zbytočnosti ako, že som sa zobudila a namierila si to... kam to vlastne? Ani neviem. Áno, ku zubárke. Stadiaľ sme sa vrátili okolo jedenástej a spravili takých pár dôležitých príprav predtým, než príde kamera. To zahrňovalo moje snažné zapnutie Doctora Who na internete – avšak zbytočné *btw, siedmu časť som akurát zmeškala – budem mať aspoň čo pozerať zajtra v archíve, alebo v piatok*. A potom to prišlo.

Nikdy nebudem herečkou. Nie že by to bola nejaká práca, ktorá by ma nebavila. Áno, rada robím komika a tak *nejde mi to*, ale nie. Herec – nikdy! *Zábava bude, keď o pár rokov niekto nájde tento blog a zrazu budú plné noviny správ: „Herečka The Breand a jej ponurá minulosť – odhalená*. To ma hádam nečaká.

Dobre, prišla televízia natočili pár strihov a potom Š ešte na chvíľu ostala. Krátka prednávšteva pred zajtrajškom, ktorá zahrňovala: úsmevy na tvári pri hojdaní sa na hojdačke, ničenie denníka, smutné zvieranie srdca pri predstave, že toto dievča nechávam samé v tomto strašidelnom svete.

Nemôžem ju len tak nechať. Nie že by som to robila naschvál, možno niekde čas nájdem. Nejaké zbytky času z môjho života, ktoré jej venujem cez školský rok. Ak nie, tak... tak ju svet zničí, tak ako zničil mňa? Nie. To sa nesmie stať.

Nepíšem normálne. Keď nikto nechodil na tento blog *nie že by traja ľudia boli nejaká svetová návštevnosť*, tak som bola slobodná *nechcem aby ste to prestali čítať, nechápte ma zle*. Nemala som pocit, že mám zodpovednosť písať neustále rovnakým štýlom – rovnako s nonsensmi, rovnako s metaforami, podivne ako to dokážem len ja. Ale teraz... teraz mám pocit, akoby som nepísala normálne. Tak ma neodsudzujte, keď budem písať zrazu inak.

A dnes som bola v KE s Z. Som šťastná, aspoň myslím, že je toto šťastie. Ako môžme vedieť čo je šťastie, keď nám to nikto nevysvetlil? Proste sme usúdili, že toto je šťastie?!

Rozprávali sme sa, smiali a nakupovali. Samozrejme, Z bola pri mne celý ten čas, čo som mala problémy s Fotkou a L. Neustále sme spolu telefonovali a podobne. Bola tu aj keď som jej revala do telefónu a tak *a dnes som povedala, že som plakala iba po tom, ako náš vzťah s Fotkou skončil*, oh shit! A dnes padla znovu téma Fotka *zázračne sa ma aj mama spýtala, či náš vzťah padol a hey... povedala mu Paťo. Myslela si, že sa volá Paťo! Nebolo ich v mojom svete už dosť?!*.

Z: "No a ako ty a... Fotka?!"

Ako my? Nijak. Proste to neexistuje a akoby to zrazu... je to tam. Cítim ten záchvev v mojom vnútri vždy pri myšlienke na neho a cítim sa trápne, keď sa dívam na jeho fotky a keď vidím ako divne sme vyzerali spolu v tom vlaku, ale... ale... Láska je tak prázdna. Tak... Akoby neexistovala. Je ako temná búrka, ktorý príde do môjho sveta, ale každá búrka raz skončí. A tak zmizla aj táto. 

A tak som jej povedala o našom hodinu a pol trvajúcom vzťahu *neviem ako dlho to trvalo... vlastne ani neviem či sme začali a ani neviem, či sme prestali* a... a... znovu mi bolo do plaču. Chápete? Prečo som tak... náchylná na plač? V mojom vnútri je bordel, ale pri tom tak prázdno. Prečo? Nebolo tam prázdno, kým nezmizol.

Má osemnásť. Prečo ma táto informácia tak ničí? Prečo ma ničí, že mal narodeniny?

Z: "Je mi to ľúto!"

Prečo je ľuďom ľúto, že niekomu druhému sa pokazil vzťah. Nevedia o čom ten vzťah bol a nevedia.... došľaka! Kurva. Znovu píšem hlúposti, ktoré nemajú zmysel.

Nenávidím ho! 

Alebo?

Znovu sa s ňou rozišiel. Nie že by mi na tom záležalo. Myslím JJ a L.

V tomto svete je neskutočne veľa temných búrok. Sú všade naokolo nás. Ostávajú skryté a všimneme si ich až keď už sú hneď nad nami. Je to našou ľudskou zaslepenosťou. Vždy si hovoríme: "tá búrka je ďaleko sem ani nepríde". A potom je neskoro, ale tie búrky sú tu stále. Niekde v kútiku našich úst. Skryté pred bežným videním.

Chcem to späť. Chcem tu vedľa mať niekoho, komu by na mne záležalo. A je to tu zas. To: žiadam priveľa.
Netrvalo to ani hodinu a pol a následky sú dlhotrvajúce? Ako dlho toto zúfalstvo plné dažďa bude trvať? Bojím sa večnosť. Večnosť je dlhá doba. Oproti hodine a pol je to veľmi dlhá doba. Ale ja predpokladám, že sa objaví niekto nový *napríklad ten Daniel z mojich snov* a potom mi znovu zlomí srdce a moje srdce zrazu bude nalámané na tak malé kúsky, že ich roznesie vietor do vesmíru *horcrax?!*

Lásku je ťažké nájsť, ťažké udržať,

a ťažké zabudnúť.

  Alysha Speer

Prečo to tento svet robí? On nikdy neplakal, nevie aké to je byť zúfalý a prázdny. Ako jediný nikdy neplakal - obloha áno. Tak prečo je tak krutý?
Našla som dva blogy. Jeden som rovno vyškrtla z možnosti: pridať ku svojim favorite blogom, keď som videla o čom to je. Teda o čom je život daného človeka, ktorý blog píše. A ten druhý som tam rovno pridala. A na obidvoch sa v podstate opisuje každá jedna minúta nejakého eventu. Všetko čo sa odohralo - do podrobností. Je to zaujímavé - človek má pocit, že číta knihu.
Ja píšem momenty. Nie život. Ja píšem veci, ktoré vidím a ktoré spozorujem, lenže ja pozorujem úplne nepodstatné veci ako napríklad znechutený výraz starej ženy v autobuse, ktorá si všimla ku komu som ju púšťala sadnúť a následné vyhováranie *aj keď to pre ňu znamenalo, že bude musieť stáť*: "Nie, nie. Ja som stará a už by som stadiaľ spadla, zlatíčko." Áno, neznáma stará pani MNE povedala, že som zlatíčko a myslela si, že vypadne zo sedadla. Čo je to za výhovorku? Ja viem, že ten pán vedľa mňa nevyzeral najbezpečnejšie *fakticky vyzeral ako vrah z ulice Strasien - to som práve vymyslela - ale bol skôr chudobný myslím navyše to jeho krátke: "áno, pravdaže môžete" a potom ten utiahnutý pohľad bolo milé*. Nasledujúci starší pán s úsmevom poďakoval a usadil sa. Nie že by som sa snažila toho pána vedľa mňa zbaviť!
A aby som dokončila myšlienku: nepozorujem presne čo sa stalo. Nepozorujem aké tričko mal Fotka, keď ma pobozkal *mal na sebe tú jeho úplne dokonalú čiernu mikinu - s ktovie akým nápisom, ale vedela som to - ktorú mi nedal!!! Tak som poprosila Hérosa aby mi dal svoj sveter, ktorý si akurát vyzliekol - čo bola dosť veľká chyba. Prečo? Pretože aký magor si vezme sveter od iného chalana, keď akurát dostal návrh od chalana svojich snov, že spolu budete chodiť? Ale Fotka bol vtedy milý, pomohol mi to obliecť, lebo som bola zmätená, kde je predok a kde zadok a navyše som sa v tom zaplietla*. Nepozorujem ľudí, nepozorujem úsmevy ľudí, okolo mňa *len sem tam, keď na niekoho niekde čakám tak pozerám na ľudí a premýšľam, či ten úsmev hrajú, alebo sú naozaj šťastní a že ja tiež chcem byť šťastná*. Pozorujem hlavné veci. Hlavné momenty. A premýšľam, ako ich zapísať slovami.

Neviem, ktorý deň to bolo, ale už som bola tak vyšťavená, že som si vzala deku, knihu, vodu a foťák, ľahla si vonku na trávu a proste si čítala dědka. Neriešila. O chvíľu na to, som sa už smiala z toho, ako sa jeden ujo od nás rozpráva s mojim otcom, ktorý bol na záchode, hehe.

Od 18. júla jeho prvý post na facebook *predtým to mimochodom bol Linkin Park - In The End, Bože, ako nenávidím ten pocit, že to bolo adresované mne*:  "ďakujem všetkým, ktorí mi zagratulovali cez fb, osobne alebo smskou. Vážim si to!" Kurva, ako ja milujem to, že ako jediný chalan na tejto planéte ovláda pravopis dokonale *až na to "z" a "s"*. A ja som mu negratulovala. Ktovie ako by zareagoval, kebyže mu zagratulujem?! To sa už nedozviem.
Viete čo? Zistila som jednu vec. Pre umenie musíme byť smutní. Šťastní umenie netvoríme. Nie tak dobré ako to smutné. A umenie je tu pre smutných. Načo nám umenie keď sme šťastní? Keď sme šťastní, všetkým to šťastie ukazujeme. Ak nie sme šťastní, robíme umenie.
Potom nie som šťastná nikdy.
Verím v to, že nebo vidí ako sa cítim. A každý trón v nebi sa chveje pri návale tých pocitov. A tie tróny sú osamelé miesta - zabudnuté. Pretože ľudia sú príliš hriešny na to, aby sa niekto do toho neba dostal. Ale neverím, že by boli schátralé. Schátralé tróny sú len v mojej hlave. Sú tiché a od krvi.

Heaven does not ignore cries of broken heart.

Toba Beta 

Spomínala som Daniela z mojich snov. Neviem prečo si ho pamätám. Väčšinou si nič nepamätám, len tie obrazy. Vlastne on nie je ani obraz. On nie je nič. Len meno, blond vlasy a moja budúca škola Len to je Daniel. Píšem tu jeho meno, pretože on nikdy existovať nebude a v podstate je to len fantázie v mojej hlave, na ktorú dopadajú posledné kvapky z tej temnej búrky. Takže Daniel: blonďák a má niečo spoločné s mojou budúcou školou. A aby som nezabudla, niečo ma na ňom priťahuje a ten sen sa mi páčil, aj keď nemám najmenšieho tucha, o čom bol. Možno mám len dobrý pocit z nádeje, že nejaký chlapec tam niekde je. Možno najlepší kamoš?!
A posledná (azda) vec v tomto článku. Fotograf pridal fotku. Je tam kvet a za ním hviezdy. Je to úplne úžasná fotka a v spojení s ňou som prišla na ďalší nonsens. A ten už vidíte na začiatku článku.