Nevypočuté slová

Ok. Nemám dobrý internet. A chcela som to tu všetko hodiť naraz. Proste celú dovolenku. Ale uvedomila som si, že tie články sú čím ďalej, tým dlhšie a dlhšie a v jednom článku by toho na jedného človeka bolo proste veľa. Takže tu je prvá časť. Teda, je tu vec, ktorá je úplne mimo môj denníček. Ale je tam čosi zo mňa. Mala to byť úvaha. Musela som to však zaradiť jednak do nedokončeného článku, pretože myšlienka dokončená nie je, jednak do denníku, pretože som tam v podstate písala aj niečo o sebe a aj do úvah, pretože ňou to malo byť. Ale sami posúďte, čo to je. 

Hej a začala som to písať, keď som si uvedomila, že som nič nevyhrala na Ľudských právach očami detí. Aj tak to bol super článok. A medzi prvými miestami som našla niečo, s podobným názvom.

Zdravím zo Slovinska.

9. augusta 2014, Portorož

Nevypočuté slová. Krátke a kričiace do prázdnoty. Koľko ich je? Koľko je nevypočutých slov v tomto svete? Koľko slov malo byť povedaných a ako málo ich je vypočutých?

Poslednú dobu neustále premýšľam nad mojou posadnutosťou písať. Písať slová a tým nedostatkom, že v reči sa vyjadriť normálne neviem. Viem svoj názor napísať, viem napísať čokoľvek. Na papier, do počítača, na chat môžem toho napísať toľko, ale vyjadrovať sa neviem. V mojej hlave tiež viem hovoriť, ale nie v skutočnosti.

Koľko vecí som chcela povedať? A koľko naopak som ich povedala? Raz sa ma jeden človek *áno, viete koho myslím* spýtal, čo si o ňom myslím. Tak na rovinu som mu to povedať nevedela. A tak som nad tým premýšľala. Pripravila som si dokonalú reč:

„Poznáš tých dokonalých princov z príbehov? Blonďatých, modrookých, múdrych, s dokonalou pleťou, džentlmenov, svalnatých, tajomných, s úžasnou pamäťou a bezchybných? Tak tí sú úplne fantastickí. A ty? Ty máš veľa chýb, ale cez ne si omnoho lepší než tí dokonalí princovia.“

 A čo som povedala?

„Poznáš tých hrdinov z kníh? Tak ty si lepší.“

Veci sa proste kazia. Keď majú byť slová vyslovené, zrazu znejú úplne inak než v našich hlavách. A potom sa vzdávame a radšej nehovoríme nič.

V poslednej dobe som zaviedla systém, že keď som naštvaná, tak radšej mlčím. Je to trochu nepraktické, lebo ten hnev sa v podstate hromadí vo vašom vnútri a nevyjde von, pretože nič nepoviete. Ale má to plus – neublížite ľuďom, premýšľate vo vlastnom vnútri a nakoniec dôjdete k záveru, že je to takto lepšie a s nikým sa nepohádate.

Takže v niektorých chvíľach sú takéto možnosti dobré.

Ale viackrát som sľubovala, že budem hovoriť to čo chcem. Lenže na to nemám odvahu. Písala som článok na tému: „Mám právo na názor“, lenže akosi svoje názory nevyjadrujem a aj keď si ich v hlave poctivo pripravím, tak to pokazím nakoniec. Raz som mala taký čas, že som sa chcela pomodliť normálne v spoločenstve (pozn. na mládeži) a v hlave som si poctivo pripravovala modlitbu, ale aj tak som sa nakoniec nepomodlila.

Nerada sa modlím pred ostatnými.

Som tak  pomýlená. Ale napísať by som to vedela. Nemám s tým problém. Napísať čokoľvek? No problem.

Nepodstatné výpočty:

A teraz si predstavte, koľko toho ste chceli povedať vy, ale neprišla žiadna príležitosť? A teraz to všetko vynásobte siedmimi miliardami ľudí, ktorí teraz žijú na tejto planéte. A to všetko vynásobte ešte 81 miliardami ľudí, ktorí približne žili na tejto planéte (dobu kamennú nepočítame). A teraz si predstavte, koľko máte rokov? Dajme tomu šestnásť. Koľko rokov vám chýba ku smrti? Dajme tomu, že sa dožijete 80 rokov. Osemdesiat mínus šestnásť je šesťdesiatštyri. Šesťdesiatštyri mínus šestnásť je štyri. Takže dané číslo vynásobte ešte štyrmi, aby sme dostali priemerné číslo, koľko toho človek za život chcel povedať a nepovedal? Je to dosť veľa predpokladám.

Neviem či som to dobre počítala – vykašlite sa na to. Matematika nie je v tomto dôležitá – proste je to veľké číslo.

Veľa sme toho chceli povedať a málo sme toho povedali. Ale prečo to tak činíme? Prečo nič nepovieme, aj keď máme slová na jazyku? Bojíme sa reakcie. Bojíme sa toho, čo sa stane po tom, čo niečo vyslovíme. A potom hovoríme veci a očakávame úplne inú reakciu. Nikdy nepríde presne taká reakcia, ktorú očakávame. Ľudia sú nevypočitateľní. Nemôžeme prísť na to, čo bude a čo je v ich hlavách.