Nestrácajte nádej

Na tento článok sa viažu autorské práva!

Jednorázovka, nepodarená. Malo to byť čosi na pokračovanie, ale vzišlo z toho len toto.

Nezabudnite na jednu základnú vec: teraz, alebo už nikdy.

Očami som blúdil po všetkom, čo mi zostalo. Plno hlúpostí, ktoré nikdy nevyužijem. Lepšie povedané, malé zbytky môjho starého ja. Zvyšky toho, čo existovalo. Neviem koľko ľudí ešte žije. Možno len hŕstka. Nie že by našu planétu napadli mimozemšťania, ale skôr akási divná choroba. Sme my - ľudia; a sú oni - radicale merenthos a derentium lycanthros. 

Päť základných pravidiel na prežitie:

1. Nikdy nevychádzajte z bezpečia, pokiaľ to nie je nutné.

2. Nerobte namáhavé športy.

3. Snažte sa nepanikáriť.

4. Nestrácajte nádej.

5. Nenoste so sebou zbytočné veci - spomaľujú!

6. Váš život je najdôležitejší!

7. Sledujte okolie, vždy a všade. Obozretnosť je dôležitá.

8. Neobzerajte sa.

9. Nespolčujte sa vo veľkých skupinách.

10. Snažte sa prežiť.

Utekal som, ako som dokázal. Už som tie veci nemohol so sebou všade ťahať. Utekal som, pretože som vedel, že sa blížia. Neskutočne rýchlo a dravo. Veľa ľudí by si to možno nevšimlo, ale rodičia ma vychovávali žiť obozretne. Vedel som čo očakávať. Srdce mi bilo rýchlejšie, než by malo a začal sa zo mňa liať pot. Porušil som prvé dve pravidlá. Ale musel so utekať. Inak by to nešlo. Dostať sa od nich čo najďalej. Vietor svišťal okolo mňa a poháňal ma dopredu, keď som nevládal. Vôbec som nevládal. Mal som sto chutí vzdať to a prestať utekať. Proste omdlieť a počkať si na smrť. Ale to by som porušil posledné dva pravidlá. 

Možno by bolo zaujímavé a vzrušujúce porušovať pravidlá. Moji rodičia spomínali na časy, keď to robievali aj oni. No mne vštepovali do hlavy, nikdy žiadne z pravidiel neporušiť. Aj tak som už porušil aspoň raz sedem z nich. Posledné tri som neporušil. Nikdy som nenašiel niekoho, ako som ja, alebo moji rodičia. Nemal som sa ako spolčovať vo veľkých skupinách. Bol som sám, proti celému svetu. A bol som korisťou.

Vletel som do vysokej budovy. Verne som dúfal, že tam nikoho nenájdem. Aspoň nie tých desať minút, čo som sa chystal ňou rýchlo prebehnúť. Počul som ich dych a ich kroky. Kdesi za mnou. Šušťanie v ich hrudiach a piskot v ich hlavách. Boli blízko, ale nestrácal som nádej. Pevne som chytil do rúk parapetu na okne a nohami ho vykopol. Letel som z druhého poschodia spolu s črepmi skla. Zavrel som oči a čakal na dopad.

Bolelo to a ktosi pristál za mnou. Čo najrýchlejšie som sa vyšplhal na nohy a utekal ďalej. Neobzeral som sa, aj keď ma vždy zaujímalo ako vyzerajú. Vždy som ich iba počul. A potom na mňa zozadu čosi skočilo. Zahryzlo sa mi to do pleca. Zavrel som oči. 

Nestrácajte nádej. Snažte sa prežiť. 

Ruky som dal za hlavu a schytil ho. Bol klzký ako ryba. Alebo skôr nehmatateľný. Čosi som pocítil a chvíľu som to držal a potom sa mi to vyšmyklo z rúk. 

A už nebolo nič.