Ako môže cigaretový dym, herci, filmy a malý Pub tvoriť jeden z tých krajších momentov?

Ak by som sa mala niečím odlišovať od ostatných, tak je to túžba byť ako každý druhý. A môžem s potešením povedať, že táto jedna vec sa mi celkom darí. Nejde o to, že som úplne differentná/divergentná, ale že v tom mojom malom zničenom svete siaham po originalite omnoho radšej, než po kópiách. 

Sedím tu s vypitým hrnčekom čaju a fetujem jeho vôňu. Čakám na rodičov a nechce sa mi učiť angličtinu. Aj tak sa ju budem učiť. Skôr či neskôr.

Ale premýšľala som. Vždy zaradzujem soboty ku svojim obľúbeným dňom. Oprava: sobota je môj jediný obľúbený deň. Pretože večer si sadnem ku ľuďom, ktorý sa aspoň tvária, že im na mne záleží ktorým na mne záleží a len žijem. Ale o čom je život, keď iba žijem?

...Iba žijem, zbieram momenty a milujem...

...ak by som mala existovať, nebudem - pretože ľudia sú falošní herci. Navyše dosť podradní herci. A sú všade...

Ale vezmime to z tej lepšej stránky. 

Malý moment 

Akoby existoval len ten okamih. Síce vôbec nie zaujímavý a ani dôležitý. Cigaretový dym jemne hladil moje doráňané srdce, filmy a herci liečili môj úsmev, a nápadníčky a nápadníci môjho pomýleného sna sa snažili zlepiť moje praskliny. Smutné je, že ani jednému z nich sa to nepodarilo.

"Priznaj sa," pozrel na mňa cigáč, "koľko zamilovaných správ si mu poslala?"

Ani jednu. Ani jednu jedinú a nikdy to nespravím. Aj keď chcem. Aj keď by som viac než chcela. Ale nespravím to. Pretože moje srdce už viac nechce byť zranené. Už viac nechce chytať závraty a nechce, aby mu niekto ubližoval.

Takže, ak ešte stále žijem, trochu tej existencie z ostatných sa na mňa možno aj prenáša. Kola a pizza, ktorú nemôžem. A potom pašie v kostole. A nakoniec? 

Už nič viac... Len tma a rozmazaný svet. Akoby nič okrem týchto momentov, nebolo dôležité. Predstavte si obraz. Takmer všetko je rozmazané, len pár nepodstatných vecí žiari. Ale úplne nepodstatných.
Ale usmievam sa. Dokonca mám pocit, akoby som mala svalovicu v lícach. A viete prečo sa usmievam?

Pretože už viac nechcem byť nešťastná. Ale budem, viem to. A omnoho viac. Ale ľudia okolo mňa si neuvedomujú, že sú to jediné, prečo sa snažím existovať. Oprava: Že odraz v ich očiach je to, prečo sa snažím existovať.

Vonku sú kvety na každom strome. Dívam sa cez okno a pozerám na akýsi strom s bielymi kvetmi a v pozadí hmlu. Keby za ním nestál ten dom, našich susedov, odfotila by som ho, pretože by bol nádherný.

Nadránom pršalo. A v mojom vnútri na chvíľu zavládlo ticho. Ani si neviete predstaviť, aké je to nádherné, na chvíľu nežiť a ani neexistovať. Len na chvíľu. Proste zavrieť oči, nič nepočuť, nič nevnímať, na nič nemyslieť, nedýchať... Je to to najkrajšie, čo si môžete predstaviť. Tento svet je plný nepotrebného hluku a zbytočností (nemyslím tým kyslík... ten je potrebný! Zastavte vypaľovanie lesov a masovú výrobu palív a áut!!!). A potom som otvorila oči, a pršalo. Dážď dopadal na moje strešné okno bez toho, aby to mohol ovládať.  

A teraz moje vnútro znovu kričí, reve a ničí... 

Ak chcem naozaj do KE, potrebujem ticho. Aspoň doma.

A nech poviete čokoľvek, tento víkend, aj keď som spala asi... (dohromady) 12 hodín, tak bolo to presne to, čo som potrebovala. Nepočítajúc to, že som sa dnes vyvracala a videla som farára dvojmo, takmer sa strepala z chóru atď.

 My God, amazing how we got this far
It's like we're chasing all those stars.

Sme klamári. Úplne všetci do jedného. Ja sa usmievam, aj keď svoj úsmev nenávidím. A ľudia okolo mňa? Tvária sa, že im na mne záleží a pri tom je to lož. Dlho som premýšľala, či som rovnaká. Ale som priamy človek. Ak mi na niekom nezáleží, neťahám ho za nos. 

Znovu som pesimistická. Ale nevadí mi to. Mám na sebe rada aspoň túto jednu vec a ploché brucho.

Takže zatiaľ čo ostatní budú v kine, ja budem preferovať ten jeden malý Pub neďaleko. Ale iba, ak tam budem s ľuďmi, ktorým na mne záleží. Sľubujem, že nabudúce sa nebudem sťažovať na veci, na ktorých mi v skutočnosti nezáleží. Oprava: nebudúce sa nebudem sťažovať na veci, ktoré sa mi páčia. Pretože fajčenie je vo všetkých prípadoch sexy. A alkohol? Nepočítajúc pivo, víno a slivovicu, mi žiadne nevadí. Takže... Jeden malý Pub, ktorý mi znovu zaistil čosi na rozprávanie.

Pretože najkrajšie momenty spájajú radosť s malými nepodstatnými vecami.

Letmé dotyky hudby v mojich ušiach:

OLIVY: Vyvyšujem to meno; 

One Republic: Counting Stars; Secrets; I Lose Myself;

Bastille: Pompeii

P.S.:
Znovu niečo z mojich fotiek:

Snažila som sa upliesť môj prvý venček, smrk!
Lenže púpava je príliš malá!

Na lúke, kde som v živote nebola len raz
Ale bolo tam krásne.

Čiernobiela tomu dala vlastný šmrnc.
Proste akýsi ker.
Akoby jediný fešák uprostred ničoho.

Otrepané fotky kvapiek na okne.
No sú to slzy. Slzy oblohy, ktoré zmáčajú okno.
Akoby aj obloha pochopila môj žiaľ.