Byť Boadicca... aspoň na chvíľu

Tak okay. Podarilo sa mi tu z toho spraviť taký menší „knižný kútik“, čo som ale nechcela. No zas až také zlé to nie je, pretože aspoň toľko nerozmýšľam about myself. A teraz sa sústredím viac na školu, než na blogovanie, na všetko to čo predtým.

Ale ešte stále, keď idem do Rhc, tak pozerám na školu, či ho tam náhodou neuvidím. Aj keď: ako by som ho tam asi uvidela? Uvedomila som si to dneska – že si neviem pomôcť a vždy sa tam pozriem. Myslím, že s tým neprestanem, ani keď budem mať svojho chalana. Je to ako nejaký rituál – pozrieť sa tam a dúfať, že ho zahliadnem.

Smutné, že ja som vždy sama! Ako päsť na oko. Len ja som single. A keď aj niekto iný je single, tak má niekoho s kým furt o tom svojom hovorí. A vždy to znie tak, že sú si blízky. A ja? Damn. Nie som si blízka ani so svojim spolusediacim. Je to smutné! Akoby som nikde nepatrila, alebo som azda tak divná? Asi áno... Blogujem, damn! Kto z mojej triedy bloguje? Kto z mojej školy bloguje?!

No nech si myslíte už čokoľvek, vráťme sa ku tým knihám a možno sa časom dopracujeme ku niečomu inému. Haha. Vravela som, že si prečítam Zlodejku kníh v slovenčine. Akosi mi to nevyšlo, pretože B mi doniesla Mesačné slzy a v poličke mi tróni Mechanická princezná (čo som pozerala, tak Jem bude mŕtvy... pretože ho zabijem!!!).

Je to neskutočne, neskutočne, neskutočne hlúpe, pretože ak si už želáte nejakého muža, tak je to niekto ako z knihy. A presne taký neexistuje. A ďalší bod je, že dievčatá viac letia na tých badboys (to som si myslela, že som jediná, ale dneska to hlásili v rádiu, že gantlemani majú u dievčat menšiu úspešnosť, než badboys... tuším na Európe2?). Presne tak! Dievčatá sú na badboys. Neviem, či kvôli vzrušeniu, alebo ako, ale čo poznám baby, tak tie viac letia na tých slušných. Ale možno sú rovnaké ako ja: potajomky snívajú o badboyovi.

A keď už ten badboy neprichádza, tak sa musíte stať badgirl, aby ste to vyrovnali. Haha.

Asi sa nedopracujem ku Zlodejke kníh tak skoro. Aspoň to tak vidím. Čo je smutné, pretože je to vážne best kniha a odporúčam. Bola som v Pantha Rhei a najprv som pozerala na Madame Tusedau (a pozerala som aj na Boadicceu, ale tá kniha nevyzerala tak dobre...), ale moja mama sa rozhodla, že je to pre inú vekovú kategóriu a že ma to nebude baviť. Navyše to bola pekne  veľká bichla. Ale, nemám problém s žiadnou bichlou. A potom povedala, že si mám niečo nájsť na internete s tých „historických románov“. Už ma nebavia tie presladené fantasy.

A môjmu internetu zas raz šibe!

A zmenila som sa? Isteže. Aspoň mám taký pocit. Neviem, možno je to len hlúpy pocit. Možno som v skutočnosti stále rovnaká. Koľkokrát som predsa vravela, že som sa zmenila a nakoniec som bola stále rovnaká? Teda, vezmime to takto: stále som madame nezaujímavá alá neviditeľná. Ale tak trochu sa cítim viac vyspelejšia možno. Síce, stále som divná aj sama pre seba, pretože sa prechádzam po izbe a robím hlúposti. No to je fuk!

A AT? Damn. Je to magor piateho stupňa, akútny prípad na psychiatriu (alebo skôr ja?). Pretože tvrdí, že som sa zmenila a je to tak, pretože pred tým, keď povedal: „Poď sem.“ Tak som ho ako poslušný psík poslúchla. Teraz mi je to jedno! Ale stále je sexy. A ja som stále magor, pretože nad ním rozmýšľam cez to všetko... Takže, people, treba mi ho nejako vytesniť z hlavy.

Mala by som sa ísť učiť. Mám toho zas veľa. Ale to sa dalo čakať s prípravami na strednú školu (prijímačky nezvládnem). Ok. Bojím sa toho a to som si vždy vravela, že som statočná. Sakra, nie som ani Boadicca (akosi často ju spomínam, mala by som o nej čosi čítať), ani Tessa a ani žiadna z postáv v knihách, ktoré čítam či píšem. Som úplne ktosi iný a predsa sa tak podobám na Aracely (weeping angels, moja kniha) – čo mi pripomína, že by som sa mohla znovu pustiť do písania.

Akurát je stav: milujem čítanie. Raz je: milujem písanie. Raz: milujem počítačové hry. A tak sa to točí.

Uvedomujem si, akí sú v dnešnom svete herci (a nemyslím Toma Cruisa – my love...), ale všetkých tých ľudí na okolo. Dobre viem, že ma Bloncka ohovára, ale aj tak som sa s ňou bavila akoby nič ja hlupák! A všetci okolo mňa. Verím, že L nie. Ale inak? Úplne všetci, čo sú okolo mňa sa na niečo hrajú. A ja to hrám s nimi. A presne pre toto, chcem vypadnúť z mojej školy. Chcem sa vypariť. Niekde na Mars. Každý má na to niekedy chuť.

Keby som tak dokázala byť Boadicca (čo mi pripomína, že za ňu môžem ísť 17. marca na náš "školský karneval"... len neviem ako to zariadim)... Alebo Katarína II. Veľká. To bola tiež osobnosť! To len ja som taký malý bezvýznamný človek, ktorý sa nezapíše do histórie. To je smutné! Ale aspoň nie som až tak škaredá ako ženy v minulosti. Tie boli... no hnus! Ale nemyslím to v zlom!