Superhero who is not saving me
Status:
Mám zimomriavky na chrbte.
You should know it - I am psychopat.
I want to kill you, take your ideas and throw them
into fire, watch how they burn. Then take your dreams
and let them fly into a thunder and watch how a thunderbolt
destroys them. I want to see you die.
And then... I want you into my arms, and I want you to
love me. Because this is love!
The Breand
Skôr, než sa pustím do nekonečného čítania Biblie a premýšľania nad tým, čo budem v piatok hovoriť, sa ozvem. Len na chvíľu, krátky článok plný sedimentality, utopickej a následne zlomenej nádeje, trápneho hdur a krátkej večnosti v jeho náručí *vopred upozorňujem, že neexistujúcej*.
Už si poriadne nespomínam, čo som spomínala naposledy len viem, že ľudia... nechápem, prečo vám na mne toľko záleží. V realite nie je taký asi nikto. Pravda, v realite som iná. Tvárim sa, že som super, usmievavá, optimistická a šťastná, ale v skutočnosti? V skutočnosti som presne takáto. Zavretá v izbe, morbídna a sedimentálna s túžbou po neuskutočniteľňom. Ale tak či tak vám ďakujem. Niekde tam ďaleko odo mňa budete - aspoň v to mi ostáva veriť - a ďakujem. Neviem, čo iné povedať. Budem neustále za vás ďakovať a neprestanem, kým tam nebudete a ja nebudem tu. Je jedno, či existujete, alebo ste výplod mojej fantázie *<= dúfam, že toto vás nijako neurazilo*, ale ste tam a to je hlavné.
Mám pocit, že v živote nerobíme nič iné, len sa usilujeme
nikoho nezraniť a utešiť tých, čo smútia.
Schreiner
Ok a teraz späť k svojmu životu. Cítim sa ako sebec, keď neustále hovorím o sebe a svojich problémoch, takže raz pre zmenu spomeniem Bateau. Bateau je blázon, ktorého zbožňujem. Ja viem, že by som jej nikdy o Fotke nepovedala, aj keď ja už viem o každom chalanovi, ktorý sa jej kedy páčil. A tiež viem, že jej nikdy neukážem svoje jazvy a nepoviem, že: "táto je kvôli L, táto kvôli jednému imbecilovi, s ktorým som chodila hodinu a pol, táto len pre večnosť...". Je to o budovaní dôvery a ja som očividne dôveryhodná, aj keď by som nemala byť. Takže... predsa len jej tajomstvá hovoriť nebudem - to by som bola vážne hnusná *wutt? To znamená, že som naozaj dôveryhodná?*
Postol tú najlepšiu metalovú pesničku. Aj keď to nie je bmth či AX7, ale je to Metallica a staré dobré veci sú cool. Nuž a tak sa dívam na Metallicu a Master of Puppets, ale hrá mi tu bmth a ich Visions. Je to veľmi zaujímavé - som tak strašne proti normalite. Akoby som bola celá úplne nenormálna, ale ako vždy vravím... byť iný a divný je super.
.jpg)
Ja: "Prečo si taký zlý na mňa?"
Fotka: Lebo si abnormálna.
Ja: A to je zlé?!
Fotka: No, občas hej.
Ja: Kým iba občas.
Začnem byť normálna? Nie. Je to vážne nudné. Kto by chcel byť normálny?!
Dnes ráno sme mali kostol o deviatej a potom sme šli na "skúšku" do domu umenia. Hej a predtým som v autobuse stretla mojich bývalých spolužiakov *aj na stanici*, pretože išli na nejakú exkurziu. Nuž a uvedomila som si tam, že už to znovu začína. Tá potreba o ňom hovoriť všade, kde sa len dá. Ale ja ju zastavím. Nebudem o ňom hovoriť, premýšľať a nebudem sa dívať na jeho fotku, kt. tam už má presne rok *ale damn, vyzerá na nej perfektne... a to sa mi od začiatku vôbec nepáčila tá fotka!!!*, pretože to vôbec nie je dôležité a zaujímavé. Nuž a ja a Bateau sme si ráno zašli do Mekáča na zelený čajík. A v mojom svete zrazu bolo slnko. V živote som ho tam nevidela *alebo si na neho nepamätám*. Nuž a potom znovu zašlo za mraky, keď dohrala posledná nota vo filharmónii, zimomriavky mi prestali behať po tele a dirigent nepovedal: "A teraz rýchlo zmiznite, pretože potrebujeme ďalej cvičiť" *milé rozlúčenie, nie?*
Nuž a tak sme sa odobrali domov. A teraz ma čakajú prázdniny plné úplne podivných akcií, ale teším sa. Kto by sa netešil, keď vie, že nebude mať čas rozmýšľať nad človekom, ktorý vám ukradol toľko momentov?
Milý pán inžinier!
Predstavila som si nás staručkých a zvráskavených ako pokrčený papier, sedieť medzi stromami vo ****i - tam, kde sme (ne)strašili "deti". Dívame sa na hviezdy a umierame *ako kvety bez slnečného svetla*. Spolu. Ja, Ty a Boh sa na nás teší. A uvedomila som si, že o Tebe nemôžem snívať, pretože pri každom sne sa do Teba znovu zamilujem. Lenže potom si spomeniem, že Ty si už inde a moje predstavy ma začnú zabíjať.
Musím mu prestať písať listy, pretože nemajú zmysel. Je to takmer ako písanie denníka, ale je to o niečo lepšie. Aj keď viem, že to nikdy nebude čítať, keď to píšem, mám taký pocit, že tam niekde raz bude sedieť a čítať si slová, ktoré som napísala. A kto vie... možno mu to jedného dňa podarujem ako svadobný dar. Nikdy neviete, čo sa môže stať.
.jpg)
Bola som dnes v ******. Presne tam, kde keby chcel, mohol byť aj on. A vedel, že som tam bola aj ja, pretože som mu napísala, že tam budem hrať na orgáne. Ale neprišiel - teda aspoň si nemyslím, že tam niekde bol. Tak som hrala a ich orgán je trochu pokazený, takže mi tam sem tam začalo hrať h. A bolo to strašne trápne, pretože nechcelo prestať a musela som vypnúť celý orgán.
Ale som úplne v poriadku. Necítim šťastie, ani smútok. Len som celý ten čas dúfala, že sa tam zjaví a povie niečo typu: "Ahoj, ľadová kráľovná. Chcel som ťa vidieť." Ok, viem, že toto by určite nepovedal, pretože toto nie je jeho štýl. Možno by ma počkal vonku, usmial sa, povedal "čau", alebo... "hola", "heil"... čokoľvek. Len by proste niečo povedal. A potom by som sa usmiala ja celá od radosti, že ho vidím a pravdepodobne zapišťala od radosti: "Dobrý večer, pán inžinier." A jeho brat by sa na nás dvoch pozeral s nadvihnutým obočím a jeho sestra by sa škodoradostne usmievala *ju v skutočnosti poznám len z fotky*. Nuž a to by bolo všetko. Obaja by sme sa rozišli iným smerom, ale vedela by som aspoň jednu vec: že vie, že existujem a nechce aby som prestala, aj keď láska to odo mňa často vyžaduje.
Znovu sa rozpisujem, ale neviem si pomôcť. Odpusťte mi!
Žiadna bolesť sa neznáša horšie než spomienky
na šťastie v dobe nešťastia.
Dante Alighieri
Nie je škola. To je jasné. Idem doma oddychovať a premýšľať nad mojou existenciou, ale v skutočnosti sa celá točí len okolo toho podivného citu, kt. nazývame láska. A mala by som sa ho zbaviť.
Chcem padnúť do jeho náručia. Neviem prečo, ale keď som v ňom vtedy bola, bolo to úplne iné než akákoľvek iná náruč. Nech som sa objala aj s Hérosom, nech som sa objala s kýmkoľvek za svoj život, nebolo to ako jeho náruč. Možno by mi to úplne stačilo. Jeho vôňa a náruč a prežila by som aj večnosť, o ktorej stále hovorím *pretože je to strašne nádherné slovo*. Neviem prečo, ale príde mi to, akoby som presne zapadala do jeho objatia a náruče. *Ok, prestanem byť paranoidná a prestanem fantazírovať, pretože potom si myslí, že som zhulená*. Je to to čo mi chýba? Tá časť, ktorou je on?
Budem šťastná. Povedala som to už stokrát. A nie som až strašne nešťastná, len neviem nájsť svoj domov a to, čo mi chýba. Ale ako mám nájsť niečo, keď neviem čo hľadám?
Ja: "Bude si myslieť, že ho prenasledujeme."
Bateau: "On si to už myslí."
Ja: "A teraz sa niekde zjaví za nami."
Bateau: "Do šľaka! Ok. Nenápadné obzretie sa. Raz... dva... tri..."
Ja: Nenápadne sa obzriem.
Bateau: Urobí otočku okolo vlastnej osi a ešte sa pri tom nahlas smeje.
Nechcem zabudnúť na takéto maličkosti, pretože za takéto maličkosti som vďačná. Čo mňa dokáže potešiť? Rúž na pohári z Mekáča? Áno, úplne to stačí. Takže to znamená, že nie som na tom až tak zle, alebo že som na tom až tak zle?!
V utorok sme mali náboženstvo *yep a sú to úplne fantastické hodiny, pretože sa rozprávame všetci a diskutujeme a je to úplne dokonalé*. A rozoberali sme žiarlivosť - teda vybrali sme si tú tému.
Moje poznámky:
- How i can not be jealous when you are so damn perfect and I am nothing?
- Do not be jealousy!!!
- !! I hate you BOTH!!
Žiarlivosť
- obmedzenia -> rozprad
- nedôvera?
- idea -> rozpad
- odvaha riskovať -> koniec žiarlivosti?
- sebectvo
- závislosť na niekom
- strach -> strata osoby
Deeds of love.
Nevyznám sa v tom, ale bola som jediná, kt. si ich robila, pretože žiarlivosť to je pravdepodobne najhlavnejší dôvod, prečo sme sa s Fotkou rozišli. Ale ja vlastne neviem prečo sme sa rozišli a prečo mi to - sakra - tak dlho trvá zabudnúť na neho? Pretože s ostatnými som taký problém nemala. Dokonca ani s M. Možno tou *sakra* blízkosťou? Pretože to bolo naozaj moje prvé ozajstné rande, prvýkrát sa niekto dotkol mojich pier akoby boli jeho dôležitou súčasťou, prvýkrát som cítila to bezpečie v tej perfektnej náruči. Nie. Na tom mi nezáleží až tak. Strašne mi chýbajú naše rozhovory, jeho smiech a tie prekliato nezastaviteľne úprimné oči superhrdinu.
Takže som posadnutá? Posadnutá myšlienkou, že by sme mohli byť spolu?
I totally hate friendzone!
Stratiť lásku je strašné. Klame, kto vraví,
že smrť je horšia.
Bob Marley
*Dala som na Teba, zatvorila som si v izbe dvere, otvorila wordpad a idem písať, popri tom mám znovu v ušiach sluchátka a pustila som si pesničku z vrchu, "Bring Me To Horizon - Don't Go". Dobre, toto mi až tak nesedí, nehovorím že je to zlé, to nie, ale nepíše sa mi do toho tak dobre, ako keď počúvam AM, ani AM mi teraz nehrajú, ale až ďaleké The 1975. Uvidíme, či mi písmená do tej pesničky budú skákať lepšie než do pesničiek od AM. Už sa do toho idem pustiť.*
OdpovedaťOdstrániťVieš prečo mi na Tebe tak moc záleží? Pretože mám pocit, že tento odstavec, čo som si práve prečítala si písala ako keby o mne. Vonku taký nikto nieje, ako tu, na blogu. Pretože vonku som plná energie, optimistická, šťastná, veselá, usmievavá,.. A vo vnútri pesimistická, morbídna, uzavretá, jednoducho plná strachu, obáv a beznádejná duša. Stále som sa nedostala k tomu, prečo. Pretože ty mi vždy vieš tak veľmi pomôcť a aspoň sa usmiať, keď si čítam tvoj komentár na mojom blogu alebo naopak tvoj článok na tvojom blogu. Nemám až tak moc spriaznených duší tu na blogu, mám, pár a ty si jedna z nich. Tak moc, by som ťa chcela spoznať v skutočnosti, prečo taký ľudia ako ty, musia bývať totálne mimo taký zapadákov, v akom bývam ja?! Prečo?! Úplne ma to metie, pretože si myslím že práve s takou osobou, aká som ja, by som si rozumela (a práve preto nemám skoro žiadné kamarátky, vlastne žiadné, nemám kamarátky, mám iba "kamarátky").
Ten citát je tak kurevsky pravdivý. Usilujeme sa nikoho nezradiť a nevyzerať bezcitne, utešovať smútiacich a keď toto mi potrebujeme, tak tu taký nikto nieje. Okolo seba mám aj ja kopec takýchto ľudí, ako je Bateau. Nemôžem povedať, že úplne istých, ale myslím to tak, že tiež mám okolo seba ľudí, s kt. sa bavím, ale nedokážem im povedať, že sa trápim kvôli Zlodejovi Myšlienok alebo že som si kedysi ubližovala, ktovie či to na mňa nedolahne neiekdy znovu. Málo kto o tej veci vie, myslím že v skutočnosti len 2 ľudia a jeden z toho je Zlodej Myšlienok a prečo? Pretože jemu, keď klamem tak to vidí, upriami na mňa tie jeho zlaté oči a povie mi, že chce vedieť čo sa deje, pretože vie, že nehovorím pravdu a dokonale sa usmeje, tak, že mi z neho zdrevenia nohy a ja, ja nedokážem zo seba vypustiť tón a potom on už nevládze čakať a dostane to zomňa. Metallica je super, ja som ju počúvala, kedysi som vedela zahrať aj Nothing Else Matters na gitare, to boli časy.
Jasné že sa máš na čo tešiť, aspoň sa kvalitne odreaguješ a bude Ti lepšie a ja by som sa o to mala snažiť tiež. Aj ja som bola v kostole, teda na náuke na birmovku a bolo lepšie než som čakala, oveľa lepšie, cítila som sa konečne lepšie a keď sme sa rozprávali o tom, že Boh je stále pri nás, aj keď všetci odídu, bol to skvelý pocit niečo takéto počúvať. Poznám ten pocit, keď stále čumíš na jeho profil/fotky,.. a to len preto, lebo už si ho nevidela dlho, ja Zlodeja Myšlienok už skoro 2 týždne a dávam si hotový "absťák" a dávam to, nieje mi dobre, ale zároveň mi je fájn.
OdpovedaťOdstrániťPanebože, ten "list" je dokonalý, škoda že je am krátky, ale je naozaj, uhh, ako to povedať? Nevyzerá ani zďaleka amatérsky, príde mi to ako keby ho písal básnik - profesionál. Plný úžasných slov, pri kt. som sa bezvýznamne usmiala, vlastne to nebolo bezvýznamné usmiatie ale také, prekvapivé, milé. My dievčatá sme asi také, že si radi veci domýšľame, čo keby prišiel, čo keby,.. Ja som taká istá, že som na mieste, kde sme boli pred xx dňami mi spolu sami a predstavujem si, že by to aj jemu chýbalo, tak by sa tam prišiel len tak odreagovať, nečakane by sme na seba tam narazili a konečne by som ho videla po tak dlhej dobe! Áno, je to presne, 12 dní, ale pre mňa je tak strašne dlhá doba bez jeho očí, úsmevu,.. aj keď by som tam kráčala so slzami v očiach, pretože na to miesto sa chodím často vyplakať.
"A niesom až tak strašne nešťastná, len neviem nájsť svoj domov..", ty mi čítaš myšlienky! Niesom šťastná, je mi fájn, ale zároveň mi je hrozne, cítim sa sama, bez neho som ako sám oblak na nebi, bez tích ostatních. Ako koľvek a koľko krát si to môžem hovoriť, že budem šťastná aj bez neho, toľko krát sa to obráti presne naopak, prečo?! Panebože, yeah! My máme tiež úžasné hodiny náboženstva, kde sa iba a dookola rozprávame a dokonca sme preberali aj žiarlivosť na náuke, ale to iba tak z okraju, išlo o kamarátov a že či žiarlíme na niektoré kamarátky alebo niečo v tom slova zmysle.
Dúfam že sa nehneváš, ten posledný citát od Boba použijem je tak plný pravdy, ahh. Som tak strašne rada, že si niečo napísala, pri čom som si mohla zase popočúvať album od AM a pár pesničiek od The 1975 a prečítať pár tvojích krásnych slov. Znovu ďakujem, ďakujem a ešte raz ďakujem, že mám také šťastie, poznať ťa aspoň takto cez blog a čítať tieto dokonalé slová, kt. Ti ešte dlho dunia v ušiach. Doprdele, zase som to musela rozdeliť na dva komentáre, pretože je povolený iba 4000 niečo znakový komentár, to nikto nemyslí na mňa? Fuck.