Are you still there?

Architects - Broken Cross

Status:

Aby ste vedeli, toto zvyčajne nepočúvam. Je to divné.

Modlím sa a počúvam nadávanie na Boha.

Btw, na začiatok článku toho postupne pribúda 

čím ďalej, tým viac.

The stars are swallowing me.

Close their eyes.

I can't stand it!

The Breand

Ja: "Idem sa učiť."

Mama: "Dobre. Ale keď ťa zavolám, príď."

Prečo sa neučím? Prečo sedím a rozmýšľam? Prečo sa tak strašne snažím o niečo, o čo nemá zmysel sa snažiť. Píšem listy pánovi inžinierovi alá Fotke, ktoré nikdy neodošlem, pretože sú zapísané v zberníku momentov, počúvam P.O.D. a zúfalo sa dívam na nápis: blog "forever-black-girl" nenalezen. Do toho všetkého si vyčítam, že Jemu (yeah, Bohu) nedávam dostatočne veľa času a rozmýšľam nad tým, či mi to nemeniace sa číslo vadí, alebo nie. Fotím mobilom úplné blbosti a sťahujem si do neho obrázky, beriem si úvody a témy všade kde sa dá a viem, že by som si mala pripraviť lekciu, ale povedala som si, že je čas povedať niečo. Kroky čohosi väčšieho počujem už dosť nahlas. Blíži sa to a desí ma to. Kto vie, čo bude v budúcnosti a kto vie prečo sa o to nestarám tak, ako všetci ostatní?! Je mi jedno čo bude zajtra - záleží na tom, čo je dnes a čo bude po smrti.  Tvárim sa, že mi na ničom nezáleží, skáčem do mlák a vyhováram sa na to, že som spadla. Vymýšľam si príbehy, pretože viem, že nikto nebude pátrať po tom, či je to pravda alebo nie. Hovorím bludy a rozprávam sa s vetrom a hviezdami. 

Som nenormálna a divná. A páči sa mi to!

Nepamätám si, kedy sme si naposledy písali, ale mám taký pocit, že je mi to vlastne jedno. Čo keď mi nezáleží na tom, či mi píše alebo nie? Myslím, že keď mi nepíše, cítim sa bezpečnejšie a útulnejšie, pretože viem, že sa nebudem celý deň rozplývať nad tým, aký je úžasný. Pár dní - možno dva či tri - sa budem cítiť zúfalo, ale potom to prejde. Spomeniem si iba sem tam. Je to ako úder zvonu do vášho srdca. S plnej sily a presne do neho. Ale nezvoní stále. Zvoní na obed, o šiestej ráno a večer, pred kostolom a po kostole a keď niekto zomrie. Umierajú časti mňa.

The worst kind of pain

 is when you're smiling just to stop 

the tears from falling.

Hiro Mashima

Nevadí mi to, pretože žijem. Stále sa usmievam, aj keď už ani neviem prečo. Robím šialené veci len preto, aby som si bola istá, že ešte nie som mŕtva a potom sa na mňa všetci dívajú ako na podivína, ale majú ma radi. Nie som žiadna bestie a žiadnu nemám - som len podivný úkaz, ktorý sa zjavil v živote druhých, zábavný a zaujímavý, ale vyprším. Zmiznem. A potom blednem a vyparujem sa z tohto sveta ako hmla. 

Nemám začínať vety slovom "a", nemám hovoriť o svojich deťoch, keď ich mať nechcem, nemám nadávať, nemám mať vyložené nohy a sedieť v tureckom sede počas hodín, nemám byť divná a nemám kričať, nemám od ostatných pýtať chlieb, keď je moja kamoška hladná, nemám snívať o chlapcoch, nemám jesť veci, ktoré nemôžem, nemám si kresliť po zošitoch a knihách depresívne obrázky, nemám zbierať listy a gaštany v mestskom parku a skákať po mlákach, nemám chodiť na mládež do KE, nemám prestávať jesť, nemám kašľať na pitie, nemám nosiť ťažké veci v taške, nemám nosiť šošovky, pretože mi to nepristane. A zo všetkého najviac: nemám byť v depresiách.

Koľko zákazov a koľko príkazov mi v poslednej dobe všetci dali. Akoby nebolo nič lepšie, len mi prikazovať a zakazovať veci. Som chorá z tohto sveta, ale milujem ho. 

V poslednej dobe som úplne zmätená z toho, čo sa deje. 

Včera som bola u doktorky, a zistili sme, že tam nie je, tak sme si boli vypýtať ospravedlnenku u obvodnej a išla som do školy. Prišla som akurát na hodinu: Umenie a kultúra *moje nervy, tento článok je tak strašne okato napísaný, že keby ho čítal ktokoľvek známy, vedel by presne, že som to ja*. Sadla som si do prednej lavice vedľa toho dievčaťa, čo takmer nikdy neprehovorí, ale keď prehovorí je fajn *nazvyme ju hypoteticky Mĺkva* a profesorka nám pustila nejakú hudbu, ktorá sa vraj hrala a spievala v praveku. Tak som sedela a počúvala. No a v mojej hlave to všetko znelo tak uveriteľne - áno, toto je život; áno, nechcem ho zmeniť. Ale nebolo to tak. Potom som strávila matematiku skladaním origami, slovenčinu kreslením po ruke Bateau a náboženstvo ruským slovenským chat-roomom s Princess. No a potom prišla konverzácia. Stal sa zo mňa victim a ukradol mi Zlodej tašku. Celý čas som sa tvárila, že plačem a nechala som sa vypočúvať Charlie. Našťastie to lektorka stopla práve vtedy, keď som už nevedela ako sa brániť. Už som bola poslaná aj na psychiatriu - kam v skutočnosti patrím.

Môj dych mizne vo vetre.

Píšem básne? Nie, píšem epitaf. 

Takže tak. Čo iné by som vám mohla napísať? To, že som sľúbila, že si dám fotku s L, ale nakoniec som musela ísť domov, pretože som skákala do mláky? Plus mám dokopy dve fotografie s nejakými mojimi spolužiakmi a ostatní majú už milióny. Stále sa necítim svoja vo svojej triede.

Nie, nesnažím sa zabiť. Len píšem neskutočne smutné slová a potom ich nechám u niesť vetrom. Som smutná, pretože Little Black Girl vymazala svoj blog a neviem, na aký blog sa budem každý deň pozerať, či nepribudlo niečo nové. 

Napísala som psychiatričke - spomínala som to? Po veľmi dlhej dobe, pretože mi napísalo jedno dievča, ktoré som stretla v psych. liečebni, že tam ide znovu. Nezáleží na tom prečo. A nezáleží na tom, že som tam bola aj ja. To je ďalšia vec, pre ktorú nechcem aby niekto videl tento blog. Verím mu natoľko, že by som tu vlastne napísala čokoľvek. Takže verím, vážne verím, že za ten čas, čo sa ho chystám mať, ho nikto nenájde. Už som v poriadku, aspoň pre okolitý svet.

Bojím sa toho, že keď dnes uvidím Hérosa, tak budem celý čas klopiť zrak, pretože som si povedala, že keď si za ten dlhý čas nikto z mládeže nevšimol moju ruku, alebo sa k nej nevyjadroval, tak som si vzala krátky rukáv. A počas témy sa z nejakého dôvodu dotkol mojej ruky - najprv mnou prešli zimomriavky, pretože to bolo stále citlivé, aj keď som to spravila už pred dvoma týždňami a boli tam už len jemné jazvy. 

"Čo to je?" opýtal sa. 

Neodpovedala som, pretože som nevedela čo povedať. Na to v skutočnosti ani odpoveď neexistuje. Teda, myslím: žiadny výhovorka. A potom mi to v autobuse hodil znovu do tváre.

"To vraví tá pravá, čo má úplne zjazvenú ruku," zasyčal, "chceš sa zabiť, alebo čo?"

A povedal to pred Š, takže som nevedela čo bude. Otočila som sa k oknu a mlčala. Našťastie mlčala aj Š - nepovedala vôbec nič, za čo som jej veľmi vďačná. Nevyjadroval sa k tomu.

Tí dvaja k sebe pasujú, aj keď je medzi nimi deväť ročný rozdiel. Nechcem sa montovať do ich vzťahu. Héros je fajn, ale nikdy som nebola tá, ktorá sa starala do vzťahov druhých. Takže prehltnem túžbu a budem sedieť vedľa neho v autobuse a počúvať rozhovor tých dvoch. Nebudem ich rušiť - budem vzduch. Veď ním vlastne som. 

Fotka posted from Youtube: The Paranoid - Môžeš ísť.

Došľaka, čo to znamená?! Tú skupinu nepoznal nebyť mňa - teda myslím. Stále sa sťažoval, že Zoči Voči je lepšie *a ja som vravela, že nie*. A teraz počúva Paranoid, pesničku, ktorú nepoznám a mám pocit, akoby ma neustále do seba lapala znovu a znovu. Už ten názov ma ničí. 

Tak si púšťam Architects a snažím sa tváriť, že moje vnútro je tichšie ako tá pesnička. 

So sick of the sound of people giving up,

you can't stop giving me a fuck.

Fuck it! I am dreamer and I'm dreaming on.

Architects

Prečo to počúvam? Toto nie som ja. Vravela som, že chcem dať viac času Bohu a počúvam toto. Je to muzika hnevu a zúfalosti. Architects sú pre mňa týmto. Upokojením v tom najhoršom. Nemalo by to tak byť, ale keď sa dívam na jeho profil uvedomujem si, že on už je za a ja stále v tom. On už má dohodnuté rande s iným dievčaťom a ja stalkujem jeho profil.

Prestanem! Prestanem sa zaujímať o to, koho milujem. Ak potom prestanem blogovať, tak sa ospravedlňujem.

Hádam sa sa s matkou. Často - a ani sama neviem prečo. Rozčuľuje ma, keď mi iný dávajú rady, aj keď ich o ne prosím. A rozčuľuje ma vlastná prokrastinácia.

Nádych a výdych. Zatvorené oči. Na malú chvíľu som videla nevestu a potom zmizla v temnote. Som ňou ja? Som nevesta, ktorá zmizla v temnote? *Och, ako pesimisticky a morbídne to znie - som úplný šialenec*. 

Niečo môjmu životu chýba. A bez toho nemôžem žiť.

Prepla som to na AX7. Tú skratku mi predstavil on. Prečo je znovu celý článok o ňom? Veď som vravela, že som šťastná?! Ok. Nie že by som nemala sa s kým porozprávať o svojich problémoch, ale proste... dobre, nemám nikoho. A snívam o takom niekom, pretože Bateau povie komukoľvek čokoľvek a ostatní niekoho majú. Idem po meste a premýšľam o tom, prečo idem sama?! Prečo všetci okolo mňa kráčajú s priateľmi a spriaznenými dušami a ja kráčam nekonečnosťou osamelá.