Nah. Goodnight.

Something To Say, Starfield

And that is it: 

That is dead.

The Breand

Nah. Môj počítač fučí. Píše sa tu: Silent fan, takže STOP THAT, idiot! 

Hrá mi tu Starfield. Milujem toho speváka. Má tak strašne nádherné pesničky o Bohu, že čo iné by som práve teraz mala riešiť?

Ok. Povedala som si, že sa ozvem. Neozývam sa často. Pretože sa mi nechce, nemám dôvod a nech sa čokoľvek v mojom živote deje, vyriešim si to s Ním, takže sa veľmi nespovedám slovám. Nuž ale keď tu nie je zrazu nikto iný, tak ma to desí. Tá samota. Tie vrelé pohľady ostatných ľudí - teplé objatia, ktoré vám dávajú pocit, že nie ste sami, ale pri tom viete, že nikto z nich by vás nevypočul. Nie naozaj! 

Usmievam sa. Bezdôvodne, pretože žiadny dôvod nie je. Mala som ťažký týždeň. Vážne ťažký, ale taký príde vždy, keď si už už vravím, že všetko vyzerá nádejne a super. Mala by som vysvetliť minulý článok.

Nuž v pondelok to bolo fajn. V utorok tiež. 

Krátke rozhovory z utorka:

Ja: "Kto má tému?"

Héros: "Neviem. Môžeš mať ty."

Ja: "Nié!" *v skutočnosti presne po tom som túžila, teraz už nie* "Nerada hovorím ostatným do sŕdc." *čo je pravda*

Héros: "To nevadí. Niečo proste povieš. Je jedno čo."

Ja: "A o čom by som mala hovoriť."

Héros: "Na tom nezáleží. Niečo krátke. Na niečo prídeš."

Ja: "Tak dobre."

Joy is the best make up.

Anne Lammot

Ježko: "Počkáš so mnou?"

Ja: "Okej."

Héros: "Kedy ti ide bus?"

Ježko: "Na dvadsaťštyri."

Héros: "A tebe?"

Ja: "Mne odišiel a ten na dvadsaťosem nikdy nechodí. Tebe?"

Héros: "Na dvadsaťdeväť. Takže ideš ako?"

Ja: "Peši."

Ježko: "Mala by si počkať na autobus. Možno príde."

Ja: "Nepríde. Už som tu stála trikrát do tridsaťpäť a kebyže vyrazím neskôr než na tridsaťpäť, tak nestíham školu."

Héros: "To máš blbé."

Ja: "Ideš do školy? Čo máš dnes?"

Ježko: "Musím ísť. Ide mi bus. Čaute!"

Po odchode...

Ja: "Počkám s tebou."

Héros: "Vieš čo? Pôjdem s tebou peši. Nepôjdem na prednášku. Mám to tým istým smerom."

Ja: "Nie! Musíš na prednášku."

Héros: "Akurát som sa rozhodol, že tam nepôjdem. Aj tak by som meškal trochu."

A tak sme šli peši... a ja som sa dívala pod nohy... a odprevadil ma ku škole... a Š žiarli. A ja som mala chvíľu pocit, že nejaký človek, ktorému by som mohla dôverovať tu je. Tak či tak som mu nič nepovedala. Alebo sa nepýtal.

Len tá noc... kašľala som, tak som si vzala dithiaden. Spala som málo, išla som ku doktorovi, vzal mi výtery a išla som do školy. A bola zo mňa mŕtvola, pretože ten hlúpy liek zo mňa vždy robí zombie. Doma som mala náladu v mínuse a tak som sa veľmi s nikým nerozprávala, mračila som sa a všetkým som kazila náladu. Tak som sa zavrela do izby a otvorila ten ********* facebook. *Znovu Fotka, dofrasa. Je všade!* A tak som si prechádzala internet a tam... najlepší priateľ na facebooku. L a Fotka.

Nič to neznamená. Len to, že si neustále píšu. To, že so mnou si L nepíše a Fotka len sem tam. A pri tom sa takmer nepoznali, nevideli. Zoznámila som ich ja. Ale nemôžem im to zazlievať. Je to ich vec. Povedala som si, že to nechám tak. Ale bola som nahnevaná a tak som začala nadávať na Boha a napísala som ten článok.

A potom prišiel štvrtok. Stretla som L.

Ďalší z podivných rozhovorov s L:

"Ahoj"

"Ahoj"

"Kam idete?"

"Do lekárne."

A odišla som...

I can feel you trough your lonely eyes,

and I hope one day you will understand 

how everything that hurt us 

was everything that made us who we are.

R.M. Darke

Nerozprávali sme sa. Nijak zvlášť. Vždy sa na ňu pýtam 16, pretože... ja neviem prečo. Proste chcem vedieť, či je šťastná. Možno nejaká podivná žiarlivosť typu starostlivosti. Ale nerozprávam sa s ňou. Nemám na to chuť. Nechcem vidieť jej tvár a vidieť ako je naozaj šťastná a ako ja šťastná nie som. Nechcem vidieť, že má to, čo ja som vždy chcela a nemám. Potrebujem vlastné šťastie a nie jej. Ja tvorím praskliny *úplne obrovské a svrbí to... asi som to mala predtým opláchnuť alebo obotrieť alkoholom* a ona sa smeje, fotí s ľuďmi, s ktorými som mala byť ja, kebyže som neodišla na gympel. A tak sa všetko zmenilo. Mala pravdu. Iná škola nás zmenila. Všetko sa zmenilo od základu. A ja nemám žiadnu bestie a každý okolo nejakú má.

Moment:

Podivný pár sedel na stanici. Jeden z nich už tušil. že sa blíži koniec a že nič už nebude ako predtým. Tá druhá mala stále hlavu v oblakoch. Nevšímala si, že sa stráni jej dotykov a všetkého. Bola zaslepená akousi divnou ružovou hmlou.

"Ako to, že každý má tak veľa kontaktov a ja nič?" opýtala sa a otvorila na mobile kontakty.

"Ako ma máš uloženého?" opýtal sa so záujmom.

"Takto," ukázala mu na jeho meno v zozname.

"Kto je Paula Farma?" zasmial sa. 

"Jedno dievča. Každého mám uloženého s jeho menom a niečím, čo ho vystihuje. Len L, teba a rodičov tak nemám."

"Ako máš L?"

"Double L a Bestie."

"Bestie?" zasmial sa znovu. "Je až taková bestie?"

"Nie...Bestí!"

Tento moment som mala zapísať už dávno. Hej a v štvrtok prišla ďalšia správa, ktorá ma zničila. Napísal mi a povedal, že nedeľa bola super. A keď som sa spýtala, čo bolo v nedeľu povedal, že pozval jedno dievča na rande a ono to prijalo. Nuž a tak som dopadla. Na nešťastie nie na štyri ako mačka, ale z veľkej výšky rovno na hlavu. A kým som sa z toho otrasu zobudila, ktosi ma zakopal a umiestnil okolo mňa dynamity. Takže neviem čo bude.

Ale tvárim sa šťastne. Aspoň sa o to snažím, pretože inak to nejde. Nechcem si priznať to, že som smutná. Nedávalo by to žiadny zmysel.

Ja: "Som ukecaná? Som vážne ukecaná?"

Different: "Čo si si dala? Že nie si?"

Ja: "No hej. Nechcem byť ukecaná. Je strašné byť ukecaná. Nie som ukecaná!"

Different: "Niekomu sa to možno páči."

Došľaka, ľudia! Ku mne musíte hovoriť zreteľne, bez metafor a bez prirovnaní a na rovinu, pretože to inak nepochopím. Takže nechápem čo tým myslel, ale nechám to tak. Napísala som to, viac sa nad tým nebudem vzrušovať. Nedáva mi to zmysel. Komu sa páči, že je niekto ukecaný? Alebo kto by chcel byť ukecaný?

A čo škola? Ok. Je to ťažké. Veľa projektov naša škola organizuje a som z toho zmätená. Toľko ľudí a ten hluk. Ale príde mi to úplne iné. Štvrtky niekedy totiž trávim chvíľu vo svojej starej škole, pretože tam moja mama učí a ja končím skôr, takže sa odveziem do ******** (tam prestupujem keď idem autobusom 13:20 a potom 14:15) a idem na ňu počkať. Keby som tam nechodila, príde mi to úplne rovnaké, ale ten gympel je pokojnejší a prívetivejší. Upokojujúcejší. Na mojej starej škole je strašný chaos. Tak či tak by som chcela vedieť, čo by bolo keby som tam ostala. Ohľadne L a mňa, inak nie.

Chýba mi ticho. Strašne mi chýba ticho. Uvedomujem si, že nikde nie je ozajstné ticho. Ničí ho všetko. Každé kvapnutie vody, každé tiknutie hodín. Je to prekliata neexistujúca vec, ktorú sa snažili vymyslieť ľudia, ale neúspešne, pretože neexistuje. Nikde ticho nie je... na celom svete! A tak by som ho potrebovala.

Chýbajú mi nonsensy. Chýba mi odvaha. Vzal mi ju spolu s láskou. Ako môžem žiť bez týchto dvoch podstatných vecí?

Stále žijem. Vidíte? Som silná... Asi... 

A hej... mám atelofóbiu.

Can you remember who you were, 

before world told you who you should to be?

k.w.