Alone.

Stone Sour, Trough The Glass

All words are going away

from my dreams.

The Breand

21. septembra 2014

Prosím, prosím povedz mi, čo som spravila zle a kde som odbočila do neznámej uličky, pretože som stratená.

Asfdfhdjiahfbjtael. ?#.?!↓*#@

Kde to som? Prečo znovu tie slzy v očiach?

Posledné správy:

Ja: Everything okay?

Odoslané – 21. júl 2014

Fotka: Yes it is. Why are you asking?

Prijaté: 21.júl 2014

Ja: I do not know. Maybe I had got bad feeling.

Odoslané – 21.júl 2014

Tak dávno a tak príliš plné čohosi, čo ma činí nostalgicky utopickou. Tá fantázia v mojej hlave. Už som si myslela, že som sa cez to preniesla. Prišla včera mládež a plno ľudí tam bolo. Strašne veľa ľudí. Nikto ho nespomenul, nikto sa ani neozval na jeho adresu. Len brat Hérosa spomenul ***** a deň pred ním tú dedinu spomenula aj sestrička pri mojej doktorke a ja... ja som proste...

Je to dávno. Tak strašne dávno. A keď som si včera uvedomila, že Héros tiež nikdy nebude ten ozajstný, tak som iba sedela a dívala sa do prázdnoty. Do toho prišla moja mama s témou, že potrebujeme niekoho. Aspoň jedného človeka, ktorý by nás v našej viere držal a keď som sa obzrela okolo, tak každý tam niekoho mal. Taký rozpárovaný systém. A ja? Ja som tam sedela sama. Úplne osamelá, akoby som naozaj bola ten najosamelejší človek na celej planéte a pýtala som sa sama seba: „Prečo som sama?!“ Odpoveď bola jednoduchá. Pretože všetkých, ktorých som mala, som poslala preč.

Nie som dostatočne dobrá. Nie som ničím. A mala by som sa učiť.

“You've gotta dance like there's nobody watching,

Love like you'll never be hurt,
Sing like there's nobody listening,
And live like it's heaven on earth.” 

William W. Purkey

29.9.2014

Som zmätená z celého tohto sveta. Ako môže byť niečo tak strašne zložité a pri tom vlastne neexistovať?

Ničí ma škola. Nemyslím to len obrazne, ale úplne vážne. Poctivo som sa rozhodla, že nebudem chýbať, ale už nevládzem. Veľa zbytočných písomiek naraz a veľa angličtiny, ktorá sa mi sníva. Ale na tom tak nezáleží. Aj keď nestíham blogovať, nestíham čítať blogy.

Ale on sa ozval. Nenávidím ho či milujem?! Ja neviem. Myslím, že to už necítim. A nebudem.

30. 9. 2014

Nerada sa dívam spätne. Najmä keď viem, že to čo bolo bolo tak nádherné a dnes to už nie je. A on mi ubližuje a ja sa znovu zamiluvávam. Toto nesmiem dopustiť. Nesmiem sa znovu zamilovať.

When i saw you I fell in love

and you smiled, because you knew.

William Shakespeare

1. októbra 2014

Možno sa pýtate kde som. Prečo nepíšem, prečo sa neozývam *ale povedzme si to na rovinu: možno ste si ani nevšimli, že som sa dávno neozvala*. Neumrela som – našťastie. Len moje krátke vyhliadky do budúcnosti sa snažia zachytiť minulosť, pretože všetky moje sny sa dejú v minulosti. Chcela by som prepísať čas, obrátiť sa a ostať v jeho náručí nech sa deje čokoľvek, pretože bez neho sa cítim v nebezpečenstve.

Je toto normálne? No tak, The Bread, zobuď sa – ži! Aj bez neho to ide.

Počúvam Stone Sour. Neustále dookola Trogh The Glass a Hesitate. Pretože to sú tie pesničky, ktoré vás nútia milovať ľudí, ktorých ste už prestali milovať.

Spomienky, ktoré by nemali byť v mojej hlave:

Ja: „Ty vážne nechceš, aby som spala. Veď sú strašidelní.“

On: „Možno trochu... a teraz ten spevák spieva v inej skupine. (zdieľané prepojenie: Stone Sour – Hesitate)

Ja: „Nie, to nespieva on!“

On: „Ale áno. A táto pesnička je skvelá. Mňa skôr povzbudzuje.“

Niekedy mám z neho zvláštny pocit. Keď mi pred cca dvomi týždňami napísal po dlhej dobe *s čím odišla aj možnosť odpovede po mesiaci na jeho odpoveď po dvanástich dňoch – ale nič si nenahovárajme: neodpovedala by som*, tak som nechcela veriť, že to tak je. Proste mi to nechcelo ísť do hlavy. Keď som si konečne spievala pesničku: I do not feel it anymore, tak sa zrazu ozval a v mojom vnútri bolo zrazu všade: bum-bum-bum-bum... Ale neviem sa zbaviť pocitu, že sem tam niečo nie je v poriadku.

Vám to možno nepríde vôbec divné, ale keď vám chalan, s ktorým ste chodili cca deň zrazu napíše: „Viem čo si robila v lete...“ *iba tak z ničoho nič* a potom zrazu začne hovoriť o tom mieste, kde ste spolu boli, tak aj vám už všetko nebude jedno.

Ok, na chvíľu odbočím od tejto témy, pretože Fotka *áno, vám už určite došlo, že hovorím o ňom* nie je jediné, čo sa v mojom živote deje. Bolo by to neskutočne smutné, kebyže to tak bolo. Kebyže sa v mojom prázdnom živote nedeje nič iné, než Fotka.

Držte sa! Prídu ďalšie prezývky, v ktorých budete maž zmätok.

Anatomik mi tú knihu neposlal a hnevám sa na neho. Mala by som Fotke poslať správu, nech sa postaví a donesie mi ju. Pretože sa k nej asi nikdy nedostanem. A s L nie som v kontakte. Žiadne esemesky a žiadne správy na facebooku. Kto vie, čo sa s nami stalo?! Pretože keď som si nedávno pozerala naše posledné esemesky, hovorila som si, že to chcem späť.

Prehliadka posledných štyroch esemesiek *yep, všetky sú od nej*

L: Pochopila som jedno, a to je, že už nie sme to, čo bývavalo. Vraj kamarátky! Je to len klam a myslíme si, že nie. Myslíš, že hovorím všetko, čo sa mi deje? Nie je to tak. Meníme sa na tých, ktorí sa nepoznajú. Zmení nás iná škola a menia nás aj ľudia okolo nás. Proste prežijem tento výlet *áno, posledné esemesky ešte boli z mládežníckeho výletu* s tým, že si s ním a chceš byť s ním. No je mi ľúto tých slov a tých spomienok, ale verím, že si nájdeš inú kamarátku. A cesty sa rozídu a rozchádzajú sa už teraz, pretože pomaly a isto sa mením aj ja. A už neberiem veci tak, ako som brala.

L: Premrhala som svoje šance. Správala som sa tak, ako som sa správala, pretože... už vieš prečo, aj keď som nechcela, ale musela som. Pretože nechcem aby si bola smutná. Si mi ako sestra, ktorú nemám.

L: A mám ťa rada.

L: JJ sa správa, akoby sme spolu nechodili. Je mi strašne.

Odvtedy neexistuje bff v mojom živote. Všetko je preč. Úplne! Povedala som si, že žiadnu bestie nepotrebujem, ale je to blbosť. Poslednú dobu sa okolo mňa točia všade tie témy: „každý potrebuje niekoho, s kým sa bude rozprávať“, „majte niekoho, komu budete môcť všetko povedať“, „je dôležité mať niekoho, s kým sa môžete o všetkom porozprávať“. V takých momentoch mám chuť sa spýtať čo takí ľudia, ktorí nikoho takého nemajú?! Ten otravný pocit, keď prídete na mládež a každý tam niekoho má, len vy sedíte ako kôl v plote a premýšľate či má zmysel sa ešte snažiť?
S L je všetko úplne inak. Naozaj. Aj keď niekedy skončím piatou hodinou a prestupujem v dedine, kde som chodila do školy a stretnem tam Sue, Princess, Nekrofyla a L, tak sa so mnou nerozpráva jedine ona. Idem s nimi do altánku pri tribúnach a dívam sa ako fajčia a premýšľam, či by som nemala začať znovu. Je to lákavé. Veľmi lákavé, ale kto vie... dlho som nefajčila - ešte sa tam zadrhnem. A navyše nemôžem smrdieť po cigaretách - rodičia by ma zabili. Už tej vône, ktorú na mňa vydychujú nie je ľahké sa zbaviť. Ale L sa ani vtedy so mnou nerozpráva. Jediná vec, ktorú sme medzi sebou prehodili bolo: "Máš rozopnutú tašku," povedala som tichým polomŕtvym hlasom.
A niekedy stretávam 16, je to najlepšia kamoška L. Teda bývala - teraz už neviem ako to je. Stretávame sa v autobuse a semtam skončíme pri L. Vždy poviem, že sa už nestretávame, ale určite je na mne stále vidno, že mi chýba a že mi na L záleží, aj keď sa toho snažím zbaviť.

Hope makes a dream possibility.

Lailah Gifty Akita

Naposledy čo som sa rozprávala o mládežníckom výlete bolo, keď ma Kathy pýtala o článok do zborového časopisu. Nenapísala som ho. Vždy keď sa ma niekto predtým pýtal, čo sa mi na výlete páčilo najviac, nevedela som odpovedať. Preto som ho ani nenapísala. Ako som mohla napísať niečo, kde som v podstate celý čas len sedela a dívala sa na Fotku? A od vtedy si asi každý uvedomil, že o ňom a ani o výlete nechcem hovoriť.

Malý moment z mládeže:

Otázka: Máte niekoho, komu ste povedali, že svieti, alebo niekoho, kto svieti?

Moja odpoveď: Nepoviem kto to bol, ale proste sa zjavil v mojom živote a keď som si chvíľu všímala aký je a že všetko stavia na Bohu a že nespraví nič bez toho, aby sa s Ním poradil, tak som zrazu bola iná. Predtým som nevnímala Boha tak ako teraz.

Vy viete kto to bol. A pravdepodobne to došlo aj Zlatovláske, ale na tom nezáleží. Odpovedala som. Tá odpoveď tam bola a to uvedomenie kde by som bola bez neho ma zrazilo na kolená. A robí mi to stále dookola. Uvedomujem si, čo so mnou spravil a čo so mnou robí a neustále dookola ma zráža na kolená.

Vidíte? Vždy sa nakoniec vrátim ku nemu.

A fotím. Znovu ak sa dá.

Moje škola. Nová škola. Desivá záležitosť, ktorá ma desí neustále viac a viac. Je to strašné. Tie známky, tá ťarcha vážnosti situácie, že sa nestíham a nechcem sa učiť ma ničí. Je toho veľa a moja hlava to nevie spracovať. Tak som si spravila holiday. Ľahla som si do postele a spala ďalej aj po budíku, pretože ma bolela hlava, žalúdok mám na vode a všetko vyzerá desivo. A môj život obzvlášť. Nestíham blogovať a túžba po tom kamsi mizne. Desím sa však momentu, keď sa na to už vykašlem a učiť sa prestanem.

A spolužiaci. Nie sú zlí, ale tvoria svoju partiu a ja mám pocit, že tam proste napatrím. Akoby som aj mohla?! Som iná, divná, trúfalá a pri tom prázdna. Akoby tá odvaha vo mne pochádzala odnikadiaľ. Kreslím si po knihách a správam sa, akoby som niekoho mala. Dávam si skupinové objatia s ľuďmi, ktorí nikdy nebudú na tom mieste, na ktorých by som ich chcela mať.

Bateau je super, je úžasná, ale... ale nikdy nebude bestie ako bývala L. Chcem bestie a cítim, že ju potrebujem, ale nikde nie je. Neviem ju nájsť. Nachádzam všetko možné – pomaľované papieriky, ktoré ma fascinujú, dvojcentovky, tajné otázky, desivé informácie o konci sveta, ale nikde neviem nájsť bestie. A tak som osamelá a prázdna. Snažím sa nič necítiť, nemať nič nové, nemať nič, s čím by som sa potrebovala zdôveriť, pretože to nebudem mať komu povedať. Môžem len napísať slová, ktoré raz zaniknú.

September je preč. Moja láska a časti zo mňa odišli spolu s ním a postupne sa mi vracajú – ale bez neho. Takže čo teraz bude?! Nájdem svoju existenciu, alebo budem naďalej len vzduchom v tichom svete?

I'm looking at you through the glass

Don't know how much time has passed

Oh God it feels like forever

But no one ever tells you that forever 

feels like home

Sitting all alone inside your head

Postupne čítam vaše blogy. Začínam znovu. Premýšľala som *na kratulinkú chvíľu*, že prestanem úplne blogovať, alebo že založím nový web, ale nakoniec som sa rozhodla, že spomienky nechcem poslať preč a tak ostávam. Ostávam a existujem. Snažím sa usmievať a váham. Váham, pretože neviem čo teraz bude.

Viem, že sa večer ozve – dúfam, že sa večer ozve. Ak sa neozve, skolabujem.

Malé momenty s Bateau:

Ona: Na tri skolabujeme.

Ja: Okay.

Ona: Raz... dva... tri...

A zrazu sa jedno dievča strepalo na zem. Akoby všetky nervy v jej tele prestali fungovať a paralizovane ostala ležať pred jednou profesorkou. Keď si však všimla, že jej kamoška sa z nej len smeje, cítiac horúčavu v jej tvári, ale vediac, že červená nie je, pretože sa nikdy nečervená, sa spamätala a postavila sa.

Ja: Prestaň! Mala si skolabovať aj ty!

V mestskom parku je veľa ľudí. Je ráno a zima a na zemi sú pagaštany konské. A čo iné nenapadne prázdne dievča s kaleidoskopickými očami, než ich začať zbierať?

Učiteľ: Please, in english.

Ja: Keď to neviem povedať no... How to say that word which means... one long activity is BUM-SSSSS by another.

Učiteľ: Dobre tak slovensky.

Ja: Keď ani v slovenčine neviem ako sa to povie. Prerušiť!

Učiteľ: Interapted.  A nabudúce: How to say in english „prerušiť“.

 Hope: belief in bright future.

Lailah Gifty Akita

Stačí? Stačí. Myslím, že po dlhej dobe som sa ozvala s dosť dlhým článkom. Dosť vystihujúcim to, čo sa v mojom živote deje a to, aká som strašne zúfalá.

Dobre, tak ešte malé nepodstatné dodatky. Poslednú dobu sa neustále vraciam do minulosti *to som už spomínala*. Čítam naše staré správy a esemesky. A v autobuse sedím a premýšľam, či sa neobjaví Héros, ale vždy sa vrátim ku Fotke a premýšľam nad ním a nad tým, čo bolo. A niekedy v izbe si ľahnem na zem, poskrúcam sa tak, akoby som bola spadla z nejakej veľkej výšky, zavriem oči, tvárim sa, že som mŕtva *nedýcham a snažím sa zastaviť svoje srdce* a čakám na ten jeden bozk, ktorý si ukradol pre seba a znovu a znovu sa ponáram do jeho pier, aj keď je to len vzduch.

Pravdepodobne zniem ako idiot. Prepáčte, potrebovala by som psychiatra, ale to už viete.

A som príliš chudá. Niekedy zájdem na blog Cassie a hovorím si – prepánajána, taká chudá byť nechcem. A potom sa pozriem na jedlo a hovorím si: „Pre pána Jána, prestaň sa už napchávať, budeš tučná.“, keď sa potom večer prezliekam a kútikom oka vidím svoje kosti v zrkadle *poslednú dobu sa vyhýbam pohľadu na svoje telo*, tak si hovorím, že som úplný magor. Tým, že si hovorím, že sa neustále napchávam vlastne nič nejem. Už to nie je normálne.

Mám rada hodiny náboženstva. Sú to asi jediné hodiny, ktoré mám na mojej škole rada. Tá možnosť premýšľať a diskutovať nad problémami a riešiť ozajstné veci ma naplňuje niečím, čo hovorí: áno, aj ty a tvoj názor sú dôležité. Pretože presne to hovorí Pastor. Hovorí, že každý máme iný pohľad na vec a každý máme právo mať nejaký iný názor. Rada premýšľam nad problémami a ešte radšej ich riešim.

Je toho veľa o čom by sa dalo písať. Hej a ešte jedna vec - vraciam sa k písaniu a čítaniu. Aspoň v to verím, pretože po tom túžim. A ak by ste niekto z vás niečo písali a mali ste to uložené vo worde alebo pdf *pretože iné formáty moja čítačka neberie*, tak mi to môžete poslať na mail *thebreand@gmail.com* - poteším sa. Už tri mesiace hľadám nejakú vážne kvalitnú knihu, ale neviem ju nájsť. Dobre, Antigóna bola celkom fajn, ale malo to tridsať strán. A to je všetko. Znovu som sa pustila do Výnimočnej *Kristin Cashore odporúčam každému*, pretože to je vážne kvalitná kniha. Ale je to na vás. Ja iba že nemám čo čítať a na počítači nečítam veci rada.

A áno - posledná informácia: toto je presne 200. článok na tomto webe. 

When everything all in a moment comes together, 

surprisingly perfect, it doesn’t prove there’s a loving God; 

but if there is, 

isn’t it perfect when all in a moment, 

God proves how surprisingly 

He loves?

Gooffrey Wood