Pirátska pieseň lásky

BrunuhVille

Pri počúvaní piesne som písala. Slová sú moje a hudba je od BrunuhVille. Ten chlapec je úplne úžasný. Len také chvíľkové vrátenie fantázie, za čo som vďačná, pretože mi to už strašne chýbalo. Tie slová, ktoré poletovali všade okolo mňa, ale v skutočnosti mi nikdy nepatrili. Patria mi až v tej chvíli, keď ich napíšem, alebo vyslovím. Rozhodla som sa s nimi podeliť.

A výzva pre každého, kto sa rozhodne toto prečítať je pustiť si pesničku a napísať to, čo ho pri nej napadlo, pretože je úžasná a nie je možné, aby vaša fantázia pri nej zrazu nepovstala.

Autorské práva, prosím neporušujte. Záleží mi na tom.

The Breand

Šum vetra sa zaboril do vlasov dievčaťa, ktoré stálo hlboko v lese. Jej ruky sa triasli. Možno sa bála. Možno jej vnútro napĺňali vibrácie strachu, ktoré sa snažili dostať beznádejne von. Narážali do jej vnútorností plnou silou a tvorili na nich hlboké rany. Boli ostrejšie, než osie žihadlo a tvrdšie než skala a pri každom pohybe ešte zrýchľovali. Možno jej ničili vnútro a tvorili v nej diery, až by napokon z jej vnútra spravili úplne prázdne miesto. A možno sa vôbec nebála. Jedno bolo ale na určito jasné. V jej hlave sa premieľalo veľa myšlienok. Tak veľa, že bolo ťažké ustriehnuť, ktorej by sa mala venovať a ktorú bezmyšlienkovito darovala vetru, ktorý ju unášal ďaleko do zimných a teplých miest a skúšal jej výdrž. A potom sa rozbehlo. Vietor to nečakal a najprv šokovane zastal. Na to sa spamätal a so smiechom sa pustil za ňou. A kto už môže predbehnúť vietor? Snáď nie malé dievča stratené v lese s trasúcimi sa rukami?! Dievča po chvíli začínalo cítiť, ako sa ho vietor snaží zastaviť, ale rozrážala ho. Stávala sa strachom vo vnútri svojho tela. Začínalo byť rovnaké ako vibrácie, ktoré ničili jej vnútro. Myšlienky na chvíľu zastali a čakali, čo sa bude diať. Dievča odvážne porážalo vietor. Nedokázal ju zastaviť. Tá melódia: tichá a smutná. Priťahovala ju k sebe ako jej stratená časť. Potrebovala ju nájsť. A nikto ju nemohol zastaviť: žiadny vietor, ani strach v podobe vibrácií, ktoré jej ničili vnútro. Melódia bola čím ďalej tým hlučnejšia. Bol to nejaký orchester. Najprv iba obyčajné tiché cinkanie a po čase sa pridávali husle a trúby. A hovorila ku nej, rozprávala sa s ňou. Viedli dialóg bez jediného slova. Nepotrebovali hlas, obaja boli nemí a slepí. Ich kroky sa však ku sebe približovali, pretože ich nohy nepoznali iný smer. Vietor ustal. Vzdal to. Myšlienky si ľahli spať a vibrácie našli východ. Stratili sa v diaľave spolu s unesenými myšlienkami, ktoré už vlastnil iba vietor a nikto si ich nepamätal.

Padla do čejsi náruče. Hľadala slová, bojovala so svojou nemotou a slepotou. Ale stačilo cítiť len to teplo tej melódie. Cítila ju, ako ju hladí a drží v náručí. Už ju nikdy neopustí, žiadny strach ju nenaplní, žiadny vietor nezastaví a žiadna myšlienka neutečie, pretože všetky daruje tej melódii.

„Znie to ako hviezdy,“ zašepkal nadšene chlapec znovu rozkrútil hraciu skrinku.

Kto by si neželal tú melódiu počuť znovu a znovu? Tú pirátsku pieseň lásky? Ale nikto nevedel čím bola naozaj.

Bola vonku zima a snežilo a len málokto sa zastavil pri chlapcovi s hracou skrinkou. Málokto mu dal do roztrhaného klobúčika nejakú mincu. Ale ten kto sa na chvíľu započúval do tej melódie našiel svoje vnútro a uvedomil si, že doteraz bolo stratené. Pretože každému človeku ho ktosi ukradol a tento pirát sa rozhodol ho každému vrátiť. Lenže nikto ho späť nechcel. A tak chlapec s hracou skrinkou, ktorú dostal od muža, ktorý mal namiesto ruky hák, pobehoval po zasneženej ulici, zohrieval sa pri prechádzaní okolo rozhorúčených koňov ťahajúcich vozy zaslepených pouličných predavačov a snažil sa ľuďom vrátiť vnútro. Ale sám vlastne netušil čo tá melódia znamenala.

Len pirát s hákom sa usmieval.

„Sú to vyhasnuté hviezdy, ktoré sme ukradli ľuďom,“ povedal pirát dívajúci sa na vzdaľujúci sa prístav, „všetky do jednej sme ukradli. Ja som ich iba vrátil súši.“