Reminder.

Potrebujem to spísať skôr, než mi všetky pocity vyblednú a zmiznú v hmle rutiny bez nich. Zapísať ich, nech sa možno k nim raz vrátim a pochopím, čo znamenali. Je totiž dôležité ako sa cítim po takomto zážitku. Odhliadnuc od všetkých zmätočných pocitoch ohľadne Hérosa a kresťanstva sa vrhám do vôd postihnutých detí. Jedného dňa, tesne pred vyberaním seminárov a vysokej sa na toto pozriem a možno si poviem, že psychiatria nie je pre mňa. Alebo možno naopak.

Keď som prišla domov, potrebovala som si dať kávu (aj keď som nebola tak strašne vyčerpaná), vydrhnúť to zo seba (aj keď vo vlažnej vode) a na chvíľu sa odreagovať čítaním. Nakrémovala som sa všetkým voňavým, aby som zo seba dostala ten zápach moču a hnoja.

Chápem, že špeciálna pedagogika nie je pre mňa. Pre Le ešte možno hej. Ja sa jej vyhnem, najradšej veľkým oblúkom.

Sedela som tam a usmievala sa na ňu. Bol to príjemný hrejivý pocit, keď sa jej tvárička rozžiarila. Kto vie čím? Kto vie čo naozaj videla? Niekedy som si proste myslela, že vidí niečo, čo ja vidieť nemôžem. A potom sa jej to pred očami zmení na príšeru a ona sa vystrašene začne mykať a búchať do hlavy. Sem tam zaškrípe zubami. Potom odrazu možno opäť zahliadne víly ako okolo nej poletujú a ona sa za nimi načahuje a smeje sa. V danom momente je sama akoby malá víla. Kto vie, či ju potom tie víly nenapadli a nevyzerali zlovestne, pretože sa rozzúrila a začala jačať. Zovrelo mi žalúdok.

Môžu tieto slepé postihnuté deti vidieť niečo, čo my nevidíme? Vo svojej predstavivosti, za zakalenými očami hýbajúcimi sa zo strany na stranu pravidelne ako hodinky?

Malo by to byť vyčerpávajúce – až tak vyčerpávajúce to nebolo.

Keď som sa dostala z toho pocikaného sveta a nadýchla sa čerstvého vzduchu, vyzeralo to ako brieždenie. Až paralyzujúco vnímam všetky tie dotyky. Ako mi zvierali ruku a naťahovali sa ku mne nevidiace rúčky. Ako ma tlačili kosti, keď sa na mňa vyštveral a ako mi bolo smutno, keď zliezol a keď som mu musela brať hračku. Na druhej strane ako som sa tešila, keď sa jej podarilo samej rozpojiť skladačku, ktorú som s ňou už desiaty krát spojila a rozpojila. Potom sa jej to už znovu nepodarilo, ale ten jedenkrát bol nádherný pocit. Udrel ako bolestivý blesk šťastia. Na jednej strane viem, že to bola náhoda, na druhej strane možno verím, že nie.

Nebola som vyčerpaná. Nie telesne. A ani psychicky. Možno trochu. Učiť ich niečo neustále dookola by som nemohla. Preto sa pýtam, či by som dokázala sedieť a pozorovať také deti ako psychiater? Predpisovať im tabletky a dúfať, že zaberú. Nepreniesla by som to príliš do môjho života? Ako dlho by trvalo, kým by ma táto práca neobrala o všetky pocity a všetok optimizmus? Predsa len si to viem predstaviť. Usmievala by som sa, rozprávala a počúvala o tom, čo sa im deje v živote. Ako detektív sa snažila rozlúštiť čo rôzne ich zlozvyky znamenajú a prečo ich robia? Zavŕtať sa do papierov a držať všetko v tajnosti. Pomôcť im a byť im oporou, aby sa nemuseli cítiť ako ja. Ale netlačiť na nich ako moja psychiatrička. Ak to pôjde. A vysvetliť im, že keď chodíš ku psychiatrovi, nie si psychopat.

Rozumiete trochu mojim pocitom?

Breand, rozumieš si?

Počúvam Eda Sheerana a rôzne akustické covery, pretože ma upokojujú. Možno som „mainstream“ ak počúvam Eda. Ale kašľať na to!

Keď sme hrali hru na mojom papieri boli tieto štyri veci:

1.       obľúbená postava, ktorá ma charakterizuje: Will Herondale

2.       miesto, kam by som rada šla: niekam, kde nikto nebol

3.       obľúbené jedlo: grilovaná ryba, najlepšie bez kostí

4.       charakteristická vlastnosť: podivnosť.

Som natoľko podivná, že si to sama priznám. Nosím sukne, zlatú čelenku, dva vrkoče (s mojimi krátkymi vlasmi to vyzerá ako dve fontánky). Smejem sa nahlas a keď sa s niekým zarozprávam, začnem kričať. Ale zvyčajne mlčím a počúvam, pretože je to prirodzenejšie. Nechávam v sebe svoje pocity a predstavujem si, ako ich niekomu poviem – nikdy to nespravím. Zapisujem si pocity a modlitby. Vkuse spomínam na nejaký zážitok s Hérosom (pretože aj keď sme tak málo spolu, na každú príležitosť mám aspoň jeden a prekvapuje ma to). Ak mám niekoho rada, mám ho rada naplno. Zvyčajne v danom momente kašlem na to, čo si o mne ľudia myslia, ale doma sa preklínam. Často sa bojím, že si niekto pomyslí, že sa správam ako lesba (je toto normálne? radšej preto žiadnemu dievčaťu neprejavujem žiadne city... príliš a ani sa neobjímam – nie som lesba). Bojím sa, že mám nejakú špinu na zadku a tak nosím dlhé tričká. A vyhýbam sa mnohým ľuďom, pretože sa ich bojím. Počúvam pesničky, ktoré nepočúva nikto a ani ich nepoznajú. A často sa prechádzam po izbe a tvárim sa, že som niekto iný (bola by som dobrá herečka) – takto si vymýšľam romantické scény. Často si komentujem v hlave veci, akoby som ich písala. Modlím sa anglicky radšej, než slovensky. Mám rada poéziu z minulosti (vojnovú, romantickú, klasicistickú...) a rada si robím jej rozbory, ale nie prózu (tú len súčasnú). Milujem papiere, vytlačené stránky, vôňu nových kníh, nové zošity a perá.

Takto by som mohla pokračovať...

Pre toto si myslím, že psychiater by bol zo mňa dobrý. Toľko podivností je všade naokolo, že byť s podivnými ľuďmi mi robí dobre a je to normálnejšie a príjemnejšie, než byť s obyčajnými.

Na koniec tohto článku ešte chcem spomenúť Hérosa. Ak mi Boh chcel odpovedať, zmiatol ma. Pretože aj keď bol so Skoro-dievčaťom, akoby sa na ňu vybodol a nechal ju za sebou. Nenávidím sa za to, že ho nedokážem mať kvôli tomu v neláske. Dokonca dúfam, že je to naozaj tak a že sa mi to iba nezdá. Pretože na youth group sedeli na opačných stranách a nevnímali sa. Možno sa len pohádali. Nanovo si sadol ku mne, nanovo sa správal normálne.

„Teraz mi to môžeš povedať,“ otočil sa tesne pred dverami a nechal ich zavrieť, takže sme osameli v chodbičke, do ktorej by sa už nikto iný asi nezmestil. Takmer som do neho nabúrala a dvihla ruky, aby som sa obránila pred nárazom. Našťastie ma nohy počúvli a zastali. Dvihla som oči s rukou tesne od jeho košele. Zložila som ich k telu a zaklonila hlavu, aby som sa mu pozrela do očí.

„Radšej ti to napíšem.“

Keď som mu to nechcela povedať a zavrela sa do seba, rozkošne sa zaksichtil a zašomral: „čo máš problém hovoriť?“

„No, s tým mám vkuse problém,“ odvetila som z pootvorených dverí a zakryla si polovicu hlavy v dlhom rukáve.

Zamrmlal a mrkol na mňa. „Nehanbi sa.“

Mykla som plecami. „Už choď, budú ťa čakať.“

Usmial sa a zmizol. V mojom vnútri opäť raz zanechal chaos. Oprela som sa o dvere a zamkla ich. Ešte stále som cítila ten pohľad na sebe. Postupne sa vytrácal. Nesnažila som sa ho zachytiť  - naopak, som čakala kým neodíde a neopustí moje telo, aby som sa znovu mohla plnohodnotne venovať životu. Odišiel a ja som sa zatvorila v obývačke s knihou a dočítala ju. Našťastie mi mamka kúpila pokračovanie a ja som načala už štvrtú knihu za tento mesiac.

Nevidela som ešte žiaden film a iba asi 10 častí z Melissy. Zvládnem to. Bez pozerania. Budem čítať. A odvážim sa ísť do knižnice.

Zvládnem to. Takýmto tempom sa zamestnávam natoľko, že nad ním nepremýšľam. Čítam, píšem, alebo sa učím. Alebo trávim čas s postihnutými deťmi. Som šťastnejšia než predtým. Na čas s Bohom som si vyhradila radšej ráno (ak nevstávam skoro do školy) alebo hneď po škole. Potrebovala som zmenu, pretože večer sa mi často nechcelo a odkladala som to. Večer k nemu ešte niekedy zablúdim myšlienkami (vlastne každý večer). Dívam sa na vankúš a objímam ho. Dúfam, že jedného dňa tak budem môcť držať niekoho... Že sa mu budem môcť zaboriť do hrude a objať ho okolo pása. Nechcem skysnúť s vankúšom! Možno to bude Héros a možno nie. Ak nie, nevadí.

Moja mačka sa so mnou učí a číta si. Ľahne si ku mne pod ruku. Chce aby som ju tak mala a potichu pradie. Je zložité čítať knihu, ktorá sa zatvára len s jednou rukou, pretože mám problém obrátiť stránku, lenže je to príjemný pocit vedieť, že je vám čosi tak oddané.

Keď budem staršia, chcem mačku. Kašľať na psa! 

P.S.: Odpovedzte si na nasledujúce otázky. Zaujíma ma to. a) obľúbená postava, ktorá vás charakterizuje; b) miesto, kam by ste radi išli, c) vlastnosť, ktorá vás najlepšie vystihuje.