Look at how live Christians without God.

Zabíjaš ma. Och, Bože, zabíjaš ma.
Len chcem niečo napísať. Čokoľvek.
A preto vám sem len skopírujem jeden odstavec. Odstavec z niečoho, čo možno raz vznikne. Možno. Nesľubujem. A možno to zanikne ako ostatné hviezdy.

On spôsobil všetku jej bolesť. Kvôli nemu a jeho rodine miliardy ďalších o tie svoje prišli a ďalší ju nemohli vidieť. Kvôli nemu veľa ľudí nemalo domovy. Kvôli nemu sa svet aký všetci predtým poznali rúcal. Kvôli nemu sa mohla zblázniť strachom o jej blízkych. Kvôli nemu ju dvakrát znásilnili. Kvôli nemu nemohla nikde povedať o tom, aký je úžasný jej Boh. Kvôli nemu prišla o všetko. Kvôli nemu nemala nič. Kvôli nemu bola ničím.

A áno - takto ventilujem svoje pocity.

Vlastne sa mi to darí. Hurá, darí sa mi to tak veľmi, že som ho vlastne úplne vymazala. Môžem ho mať na stene a nerozplačem sa, pretože je s niekým iným a šťastnejší. Možno ma to prepadne po pár mesiacoch ako s Fotkou. Dovtedy budem písať, učiť sa, čítať a ventilovať. 

S priateľmi.

S Bohom.

Aj bez Neho. Pretože som Mu dnes povedala, nech mi dá pokoj, keď ma nepotrebuje a nechce mi odpovedať.

Tento týždeň bol plný kníh a nadšenia z nich, plný priateľov a prvých (ne)stresujúcich hodín v škole. Nechce sa mi veriť, že som už tretiačka. Je to zvláštne, pretože kedysi, keď bol niekto tretiak, brala som ho ako teoreticky dospelého a až priveľmi starého človeka - natoľko, že by bolo slušné mu možno aj vykať. Natoľko sčítaného a múdreho, že som k nemu musela prejavovať úctu. Lenže ja sa cítim ako dieťa v tele, ktoré by malo byť dospelejšie.
Zapojila som sa do peer programu, takže ak sa náhodou objavím na vašej strednej škole, nespoznajte ma prosím!
Zapojila som sa do matematického a francúzskeho krúžku.
Chystám sa napísať (nepovinnú) sočku na tému: psychické choroby a ich vplyv na život.
Som rozhodnutá byť zdravá a cvičiť na klavíri. Učiť sa až budem unavená. Robiť si poctivo domáce úlohy a byť zodpovedná. Och, tak zodpovedná, že budem mať miliardu kreditov na vysokú školu.
A byť šťastná. Robiť to, čo mám rada a to, čo by som mala.
S Ním, či bez Neho.
S priateľmi, či bez nich.
S kýmkoľvek, či s nikým.
Ak nebudem mať druhú polovičku, nebudem. Asi mi to nebude vadiť. Poslednú dobu sa toľko rozprávam sama so sebou, že mi asi nikto nechýba.
Mimochodom, znovu pôjdem do Č*. Budem učiť choré detičky. Aspoň 3 dni. Dobrovoľne, bez akéhokoľvek certifikátu či niečím. Proste preto, pretože ma to baví. A je to dobrá skúsenosť.

Už vám poviem len jednu vec, pretože sa s ňou zdôverujem každému a ak raz budem čítať tento článok budúci rok, alebo o tri, tak budem vidieť aké dôležité to pre mňa bolo. Milujem dejepis a literatúru. Lenže mojím životným cieľom sa stala medicína spolu s detskou psychiatriou. Pretože som si to zažila, pretože to sledujem na ľuďoch, pretože ma to zaujíma. Mamka vraví, že by som sa na to hodila a že od mala som mala k tomu vlohy a vzťah (asi áno, keď som posadnutá písaním o psychicky narušených, sexuálne zneužitých alebo mŕtvych). Lenže ak je predmet, ktorý z duše nenávidím tak je to fyzika a chémia.
Takže mám 6 mesiacov na to, aby som sa rozhodla o celom mojom živote. Takže mám tri možnosti.
1. Biochémia - psychiatria (k čomu mám neskutočne veľký vzťah a je to moja dreamwork a verím, že by som to zvládla robiť aj celý život). Ale nemám rada chémiu. Biológiu ešte zvládnem.
2. Dejepis a noska - právo. Lenže tieto dva predmety milujem.
3. Dejepis a geografia - archeológia. To by ma bavilo. Ako dlho to asi neviem. A nechcem skončiť zavretá v kancelárii.
Takže budúca Breand... čo si si vybrala?

P.S.: Ryiasa sa pýtam, čo vtipné tento deň zažil. Tak sa pýtam aj vás? Je to ako ďalšia úloha. Zamyslite sa, čo vtipné sa vám dnes stalo. A zapíšte si to. Niekam, kde to o pár rokov nájdete a zasmejete sa na tom znovu.