Be braver, honey

Niekedy premýšľam, aké by to bolo, keby som dokázala niečo napísať. Opísať ten vysnívaný pocit, keď sa dotknem hviezd. Chcela by som napísať niečo z toho, o čom sníva moja duša, pretože sny mojej hlavy sú tak apatické a nezmyselné. Na druhej strane, keď sníva moja duša... och, je to bezodné. Môžem sa v tých snoch potápať a utopiť sa, aj tak budem neustále cítiť tú vášeň a príboje nádeje.

Kiežby som to dokázala čosi, po čom túžim! Ach, moji milovaní...

Mám na niečo vlastný názor? Máš na niečo názor, Breand? Alebo je z teba len bezduchá príšera snažiaca sa prežiť, veriť, dýchať, milovať a nenávidieť a to všetko... to všetko len pre nič? Pre nesplnené sny a túžby? 

Chcela by som napísať, že nesúhlasím s niečím, čo sa v tomto svete deje. Niečo s politikou. Napísať, že je skorumpovaná. Že je úbohá a že som našla iné riešenie a že by sme mali opäť protestovať ako anglickí nevoľníci. Ako Lutherovi protestanti. Ako odvážne feministky a homosexuáli. Zas však narážam na tú stenu nevedomosti, bez názorovú priepasť v mojom vnútri. 

A preto nemá nič z toho čo napíšem zmysel. 

Dickens opisoval nízku spoločnosť - siroty, chudobných... Dostojevskij písal o idiotoch a vžíval sa hlboko do mysle človeka. Kalinčiak nesúhlasil so zemianstvom. A čo robím ja? Vypisujem zbytočné pocity, zbytočné zážitky. Nepoukazujem na nič, len na hlúpe hormóny v pubertiackom tele. Nestačilo už, Breand? Nestačilo už týchto nezmyslov?

Kiežby som bola niekým iným. Kiežby som sa nenarodila takto. Možno krivdím Bohu a možno krivdím rodičom a rodine. Nechcem týmto tvrdiť, že ich nemám rada. Mám. Avšak ak pomyslím na to, že by som sa narodila v trochu inej rodine, v trochu inom svete, inom storočí, inom... čomkoľvek... tak by som možno nebola zmietaná nie len nenávisťou k sebe samej, ale ani zmätkom voči poriadku vo svete.

Chcete mi povedať, že sa zo mňa nestal prach? Roztrúsený, vo vetre nezastaviteľný a bezvýznamný? Ach, moji milovaní... Mohla som sa stať zatratenou?

Spoločnosť vás núti bojovať - páči sa mi to. Páči sa mi, keď sa v Biblii píše: Vzdorujte Diablovi... Chcem vzdorovať týmto pravidlám. Chcem bojovať proti tomu, s čím nesúhlasím. S čím však nesúhlasím? Som tak navyknutá na tento život, na tento jednoduchý život, že myslím, že by som neudržala meč. Predstava, že by som mala zabiť rutinu, mi obracia žalúdok. Tá krv plná zvykov a zlozvykov v jej tele mi naháňa strach. 

Toto z nás robí spoločnosť. Sociológia nás učí, že spoločnosť je dôležitá - sociálne skupiny tvoríme, aby sme sa vyhli problémom. Aké by to však bolo žiť úplne izolovaný? Nepoznať ľudstvo? Nepoznať tú hrôzu? Žiť v karanténe? Vedeli by sme milovať, ak by sme to nevideli? A vidíme tú lásku - ozajstnú lásku - niekde?

Opakujú nám, aké sú vojny strašné. A predsa sú tu! Opakujú nám, že moc a bohatstvo nie je všetko a predsa sa bez nich nedá prežiť. Opakujú nám, že sa musíme snažiť, ale aj tak vidím ľudí, ktorí sa snažili oveľa menej ako ja na miestach, kam sa ja nikdy nedostanem (či už preto, pretože nie som z takej rodiny, alebo kvôli tomu, že nemám toľko peňazí). Opakujú nám, že sme si všetci rovní a predsa sa klaniame ľuďom, ktorí majú moc.

Sme pokrytci. Oni sú pokrytci.

"Nie sú všetkým. Ty sama si všetkým. Bojuj. Vstávaj. Nenechaj sa nimi zničiť, inak jedného dňa zistíš, že je z teba len prach... po diamante už nebude žiadneho sluchu ani vidu. Teraz sa obrusuj, vstávaj a bojuj. Vzdoruj!"

Už dávno nie je pravda, že nenávidím ľudí.

Poslednú dobu zaspávam s vierou, že sa zobudím vedľa teba.
- myšlienky, ktoré sa do tohto článku nehodili

P.S.: Márne dúfam, že vás to bude zaujímať. Otvorila som si ešte jeden blog. Dal by sa nazvať: excrepts from the book i will never write. Ale nazvala som ho príznačne: veci, ktoré som chcela povedať.