Slowly. Just slowly dying.

Podľa mňa by bolo proste lepšie, keby ste tento článok nečítali. Nie je na ňom nič zaujímavé. Žiadne metafory, žiadne šťastné myšlienky. Proste sa na neho vybodnite a nechajte ma umierať.

6.23 am

Otvorím oči a premýšľam, či by som nemala ešte spať. Zaspávala som o pol jednej a od piatej do polnoci tancovala, pila martini a snažila sa nikam nedívať, len na ľudí, s ktorými sa rozprávam. Zobudila som sa s bolesťou hlavy a srdca. Bolo pošliapané a podupané a ostal z neho len prach. Tak príšerne to bolí, že sa trasiem. Každú chvíľu sa mi to zemetrasenie vracia. A najhoršie na tom je, že nemám nikoho, ku komu si sadnúť, vyplakať sa a povedať mu pravdu prečo plačem.
Časom mi došlo, že som sa nezobudila preto, pretože môjmu telu stačilo toľko spánku. Zobudila som sa, pretože aj v spánku som sa takto cítila. Potrebovala som sa len prebudiť a potichu plakať. Snažiť sa ne to nemyslieť.

A tak sedím tu.

"You know. I was in love with you. But I prayed for someone who would love much more than I do, because I am not good in loving others. Now you do have someone and God heard my prayer - very first prayer. And I know this is not day for crying. So I am going to be happy today. I will smile, laugh, talk - just because of them. But tomorrow I will probably cry. And I wil cry day after tomorrow. Maybe even month after. But one day I will get better. I promise."/"Vieš. Milovala so  ťa. Ale modlila som sa pre niekoho, kto by ťa miloval oveľa viac než ja, pretože nie som dobrá v milovaní. Teraz niekoho máš a Boh vypočul moju modlitbu - úplne prvú. A viem, že toto nie je deň pre plač. Takže dnes budem šťastná. Budem sa usmievať, smiať, rozprávať sa - iba kvôli nim. Ale zajtra budem pravdepodobne plakať. A budem plakať aj pozajtra. Možno aj budúci mesiac. Ale jedného dňa to bude lepšie. Sľubujem."

Snažila som sa na nich nedívať, naozaj snažila. Snažila som sa rozprávať sa so všetkými ostatnými, ale jediné čo som spravila bolo, že som sedela pri stole sama na svadbe a čítala si knihu na mobile. A nikto neprišiel. Nič som ale nepovedala, pretože nechcem kaziť ten nádherný deň.

Uvidela som najkrajšiu nevestu sveta, ktorá si brala jedného z najdôležitejších ľudí v mojom živote (TKNM), ale jediné čo som dokázala bolo sústrediť sa na to, aby som sa nedívala na jeho brata. Potom som sa zrazu ocitla vedľa skoro-dievčaťa a uvedomila si, že už viac s ňou nemám ako hovoriť a že netúžim po ničom inom len ísť domov, vziať utierky a poutierať svoje skrvavené srdce. 

Ona: Keď to robíš, tak to skôr ukazuje na to, čo prežívaš ty a omnoho viac zistíš o sebe, než o tom skutočnom človeku.

Ja: Teraz si mi to povedala a budem si na to dávať pozor.

Ona: To nejde. Veď vieš čo? Skúsime to. Tamtá pani v hnedom. Má 35, vyštudovala právo, ale nebolo to také štúdium aké si predstavovala. Nedokázala to utiahnuť, tak jej otec pomáhal s financiami a platil školu. Telom. Býva s priateľom, ale ešte nie sú svoji. Teraz ty.

Ja: Mhm. Podľa mňa nevyštudovala vysokú. A pomaly prežúva, takže sa jej tu nepáči. Má 28, viac nie. Lenže je sama a to jej pridáva na veku vo výzore, pretože je z toho zúfalá. Býva v byte sama. A je neporiadna, všimni si jej vlasy; má rada dezorganizáciu. A podľa mňa sa jej tu nepáči, pretože mala vzťah s niekým v tejto miestnosti, ale nevyšlo to.

Vlastne som v tej pani v hnedom videla samú seba. Svoju zúfalosť. Svoju stratenosť. Svoju bolesť a utrpenie.
Z hrdinu/Hérosa sa stalo more, ktorého vlny ma roztrieštili.

Zničilo ma to a to som sa tešila. Mala som super vlasy, úžasné šaty a takmer žiadnu vyrážku na tvári. Cítila som sa fantasticky. A celý večer som si to potom nahovárala a myslela len na ženícha s nevestou. Len preto, aby som nebola nútená sa rozplakať, utekať do auta po žiletku a niečo spraviť.

Som unavená. Unavená z tohto života. Chcem nemať priateľov a už sa nikdy nezamilovať aby mi nikdy nebolo ublížené a aby ja som nikdy nikomu neublížila. Je to egoistické, ale cítim sa ako Will Herondale - prekliata. S tým rozdielom, že to ja nemôžem mať rada druhých a nie oni mňa.
Myslím, že s tým začnem. Hneď po týchto dvoch týždňoch proste prestanem mať priateľov. Vysvetľovať prečo tie dva týždne je zložité. Ale byť Willom by nemalo byť.
P.S.: Predpokladám, že už sa nikdy na Hérosa a ani na ňu nepozriem. Neviem ako to zariadim, keď ich vidím každú sobotu, ale nechcem ich vidieť. Proste sa začnem postupne vyparovať z ich životov. Veď tam aj tak nie som.