The world looks black and white

Možno som príliš pozitívne naladená. Možno som príliš uchlácholená vlastnými optimistickými pohľadmi na svet na to, aby som nechala svet súdiť ma. Ale narozdiel od toho, sa pre istotu súdim sama. Dívam sa na svoje prázdne dlane, na tú nečistú myseľ, ktorej nadávam a na miliardu svetielok v izbe, ktoré aj tak nestačia na to, aby do nej doniesli svetlo. 

Na čo kedysi býval tento blog? Na moje zápisy. A bývalo mi jedno, či sa niekto ozval pod neho. Bývalo mi jedno, že môj život chcem darovať emailom a nie tomuto blogu. Možno by najpraktickejšie a najmúdrejšie bolo zatvoriť to tu. Nie, nemienim to tu opustiť. Dva roky života pre mňa niečo znamenajú. Akúsi zmenu. Myslím, že tento blog sám o sebe zaznamenal najväčšie uvedomenie. A nechcem sa ho vzdať, za nič na svete. Nechcem toto potulné miesto opustiť. A preto by bolo najlepšie ho zamknúť. Na dlhšiu dobu. A tak udávam termín piatku. Budem mať po veľkej písomke. Neviem, prečo to nechcem spraviť hneď. 

Viete, je to zaujímavé, ako si vybudujeme sympatie k ľuďom, ktorých nevídame - ba sme ich vôbec nevideli. Ako si dokážeme vybudovať sympatie ku smutným tváram bezdomovcov blúdiacich svetom. Ako dokážeme nezabúdať na tváre ľudí, ktorých sme videli ledva raz. Ako rýchlo dokážeme ľuďom darovať kúsok seba, aj keď sú to len okoloidúci. 

Možno by som namiesto písania blogu mala čítať moje staré články. Začať sa v nich hľadať. Ale párkrát som to skúšala. Myslím, že to nikdy nedokážem. Nedokážem sa zbaviť toho pocitu trápnosti, keď čítam o AT, alebo M. A už vôbec nechcem myslieť na Fotku a Hérosa, ktorých dych cítim na svojom krku. Nechcem stratiť seba samú a zapozerať sa do svojich zamilovaných slov. Budem riešiť problémy druhých veriac, že si nemyslia, že som lesba *pretože lásku a zamilovanosť tak tvrdošijne odmietam, pričom všetci ľudia okolo mňa to riešia*.

Z pracovnej plochy na mňa kričí odkaz od Erena Jaegera *no kto by ho spolu so Suzuyom a kapitánom Levim nemiloval?*: 

If you think reality is just living comfortably and following your own whims, can you seriously dare to call yourself a soldier?

Nie, nemám odvahu a tak neskutočne by som si priala ju mať. Možno viac než silnú vôľu. 

Mávame skupinky. Dievčenské skupinky v závere ktorých sa za seba modlíme. Zlatovláska mi položila jednoduchú otázku, na ktorú som chcela odpovedať len slovami: "Modlite sa za moju skúšku v štvrtok a za mojich spolužiakov." A namiesto toho som sa pozrela na Efroditu *áno, za to dievča, kt. som nemala rada, alebo čo* a povedala jej: "Modli sa za tri veci: za moju skúšku v stredu, za pokoj, pretože stresujem a za odvahu, po ktorej túžim." Všetko dokopy tak akosi súvisí.

Počúvam hudbu z *pravdepodobne* najznámejšieho filmu na svete *možno okrem Titanicu* Harryho Pottera a nechávam sa ňou unášať, lebo takto sa cítim dobre. Viete možno to vo mne vyvoláva pocit, ktorý prichádza z minulosti. Všetky takéto veci mi to pripomínajú: sedávanie s bratom v obývačke, keď sme mali ešte obrovský televízor s maličkou obrazovkou napojený na anténku, ktorá na ňom stála. A nemali sme problém sedieť od obrazovky ďaleko a aj tak sme dobre videli. Pozerali sme Harryho Pottera. Dnes to milujem, ale už to mám tak napozerané, že ma to neustále dookola nebaví pozerať. Spomínam si na to, že som roky rokúce vídavala v televízii len začiatok Narnie a nikdy som nevidela vojnu a bitku na konci. Ako som mala zakázané pozerať Zlatý kompas a Simpsonovcov. Dívam sa na malé dievčatko, ktoré v sebe bojovalo so strachom z... neviem čoho to ani bolo? Z učiteľov? Z rutiny... Ani nevedelo, čo to slovo vlastne znamená. Dnes sa jej bojím tiež a dúfam, že niekde v budúcnosti sa jej budem dokázať postaviť.

Na mojom novom tumblr sa ukazujú obrázky z AOT, Stále nedokážem pochopiť, že sa to Princess nepáči. 

We pay a price for believing.

 Možno je to tak. Možno príliš veríme a za to sa platí. Za verenie v niečo. Ale ja verím, aj keď som často zmätená vo vlastnej viere a pýtam sa, či to musí byť tak odporne ťažké veriť v niečo, čo nie je možné podložiť faktami. Prečo nedokážem proste tvrdohlavo veriť ako malé dieťa verí všetkému, čo povie jeho rodič? Prečo sa snažím nájsť dôkazy? Nekazí to potom tú vieru?

Nič menej musím sa učiť na najdôležitejší test, možno aj do mojej smrti. Mám ho v štvrtok *a keďže neviem či nezomriem budúci týždeň, môže to byť najťažší test do konca môjho života... ale koniec sveta predpovedám až na október*. A bojím sa, takže idem nájsť dva obrázky na bingu, dodať ich do smutne prázdneho článku a utekám preč.