Having arguments with God

No, you do not even no my name, my story either.
Guess so.
Superhero.

Snažím sa usmievať na tieto slová, ale som oblečená v oblečení, ktoré nenávidím, idem moderovať so strašnou bolesťou hrdla a okolo hrdla mám strieborný šál mojej starej mamy uviazaný tak podivne, že som si povedala, že už mi bude jedno ako vyzerám. Nebolo mi to vlastne vždy? Len nechcem byť oblečená vo farbách, v ktorých nechcem. Mala som chuť na žltú, ale teraz som spokojná so svojim čiernobielym výzorom - nič menej taká som *čiernobiela, na pokraji všimnutia - niekedy si pripomínam ako pod zaklínadlom nevšímania*. A pri tom môj papier vyzerá tak farebne, že sa mi chce na neho aj usmiať, ale nedokážem sa usmiať. Ani len dvihnúť kútiky úst. Som unavená z tejto viery. 

Zmenila som meno blogu, zmenila som jeho design a našla svoj obľúbený kvietok - Dandelion. A pri tom všetkom počúvam znovu raz neznáme pesničky, ktoré znejú tak veselo a oduševnene spievané. Cítim sa zle takto ničiť tú melódiu tým, že ju počúvam s najväčším nezáujmom, aký som kedy k piesňam mala.

Premýšľam, či tam naozaj je. Či mu na mne záleží, alebo som len ďalší človek, o ktorého sa treba starať. Čítam často, ako veľmi ma miluje a snažím sa tomu veriť. Niekedy sa dokazuje, niekedy hovorí, že áno. Ale na opačnú stranu, s kým sa toľko háda, ako so mnou?! Hádame sa ráno, keď otváram oči. Hádame sa v autobusoch, keď sedím a čítam knihu s neznámym autobusovým zlodejom riadkov. Hádame sa, keď sedím s rodičmi v izbe a chcem sa s nimi porozprávať o niečom zmyslu plnom. Hádame sa, keď o sebe rozprávam. Hádame sa, keď jem. Hádame sa, keď čítam knihy a pozerám filmy. Hádame sa, keď večer zaspávam. Ale pri tom mám pocit, že sa s nikým nerozpráva toľko, ako so mnou... 

Ja: Bola to halucinácia? Prečo si to dopustil, Oci? Nenechávaj ľudí, aby im toľko na mne záležalo, sklamem ich. Zajtra nebudem zdravá a nebudem mať normálne nesamovražedné myšlienky.

Boh: Pst! Len by si mu mala dať vedieť, že mu odkazujem, že existujem.

Ja: Načo si ho sem poslal?

Boh: To som nebol ja, iba jeho starostlivosť.

Ja: Mal si mu ju zobrať, keď kráčal po schodoch.

Boh: Je to on, taký aký je. A má ťa rád. Aj ja ťa mám rád.

Ja: Tak nepúšťaj do mojej izby v noci ľudí, ktorí sa za mňa budú modliť.

Boh: Ešte sa sťažuj!

Dýcham, snažím sa. Pretože mi ostal už len tento dych. Chytám svoje zápästie a pritláčam k nemu palec. Snažím sa cítiť tlkot svojho odumierajúceho srdca. 

Idem vyliezť z postele... po týždni. Idem ochorieť ešte viac, než som. A všetko toto idem spraviť s vedomím, že sa vrátim do postele hneď ako to skončí a že po celý ten čas budem cítiť ten teplý dych smrti na môj krk. Cítim ho vždy, keď opustím túto izbu. Ozvem sa, keď *ak* sa vrátim.

At the other day
Are you still there?
No, I am leaving you.
Superhero.
Sedíte v kostole v lavici, hlavu máte položenú na rukách a pomaličky zaspávate. Máte otupené zmysly, točí sa vám hlava a máte pocit, akoby všetko toto bol len sen. A potom do vás drgne bývalá najlepšia kamarátka a vy sa zrazu prebudíte. Možno to bol sen.
Možno som podivín a možno presne toto ma robí takou, akí sú ostatní. Ale nerada oslavujem svoje narodeniny. Vlastne to, že mám občiansky nič nemení na realite a prakticky ho budem mať právoplatne až tesne pred polnocou. Stačí mi *úplne*, že si spomenula Princess a napísala mi správu na facebook. Nikto iný nemusí vedieť, že už ho mám. Tak či tak som malé dieťa.
Mali sme dievčenskú skupinku, kde sme si dávali navzájom komplimenty a uvedomila som si, ako málo dobrých komplimentov rozdávam. Pravda je, že naposledy, keď som niekomu odovzdala *vlastne neúprimný* celkom hodnotný kompliment, tak mi došla odpoveď: "To je v pohode. Vďaka." A dostatočne to zabolelo. Čo ma vedie k myšlienke, že možno nevieme prijímať komplimenty.

Fotka: Ja sa nebojím ničoho.
Ja: Áno, to som sa už presvedčila. Všetko prežiješ, ničoho sa nebojíš, si optimista. Máš ty vôbec nejakú chybu?
Fotka: Kiež by som mal!
Ja: Egoista!!!
Fotka: Ale no...

Tento part mal ísť skôr do talkov. Ale tak či tak som mu dala toto miesto. Možno sa tu bude mať lepšie.
Otázka na záver: Kedy ste naposledy dali niekomu plnohodnotný kompliment?

Napísala Madame Breand, 27. apríla 2015 o 11:42