I am looking forward to your eyes

Zlodeji kričia na pouličných utečencov. Vyzerá to strašidelne. Viete, nikdy som nestretla zlodeja a nie že by som za to nebola vďačná! Na príliš pozitívne veci sa však pozerám negatívne a na príliš negatívne veci sa pozerám optimisticky. A tak kráčam po ulici a koľkokrát skrývam svoju tvár pred zamilovanými pármi, ktoré si neuvedomujú ako kradnú šťastie druhým. Dnes som ich videla hordu - všade: držali sa za ruky a bozkávali. Lezie mi to krkom.

Pravdaže mi chybuje toľko vecí. Akoby som stratila svoje vnútro. Utieklo kamsi ku oblakom a skrýva sa za nimi, ako slnko *momentálne to preň neplatí*.

Láska je to o čom snívame – prvý bozk, prvý sex, prvé „milujem ťa“. Ale nikdy si nepredstavujeme naše prvé zlomené srdce. Možno je to preto, pretože je to dosť bolestivé predstaviť si. 

Vždy som bola tá obyčajná Breand. The Breand, as used to I say. A nechcela som si priznať, že je to práve to, čo ma robilo mnou. To, že som svojim spôsobom bola škaredá a to ma robilo odlišnou. A neviem, neprídem si ako krásavica - nie som žiadna z mojich besties, ktoré stále riešia vzťahy a ich (ne)vydarené rande. Dnes sa snažím byť odlišnou inak. Nosím podivné druhy oblečenia, chodím oblečená v dúhových farbách a nechcem si priznať ako veľmi túžim po blog fans.
Vždy som si predstavovala strednú školu tak, ako mi ju vykresľovali vo filmoch. Nejakú hlavnú beštiu na škole, ktorú všetci poslúchajú a nejakého sexy chalana. Ale keď som zrazu tam, všetci sú milý a chalani rovnako fajn, nijak zvlášť sexy. A ja som prestala potrebovať hľadať niekoho, s kým by som bola vo vzťahu. Vlastne celý tento svet je úplný opak toho, ako som si ho predstavovala. Myslím, že toto všetko je vlastne o úplne ničom.
Nemyslím si, že som dospela, aj keď už by som sa nemala chovať na deväť. Nič menej, stále neviem chodiť cez prechody a dávam vodičom zabrať *najmä, keď riskujem svoj život a utekám skrz naskrz križovatkou po klobúk, ktorý unáša vietor*, stále sa často vyjadrujem ako hlupák a stále nemám odvahu rozprávať na angličtine. A kto vie, čo som vlastne zač?
Naučila som sa klamať, perfektnejšie než ktokoľvek z môjho okolia. A to zahŕňa aj to, že viem rozoznať, keď niekto klame. Možno toto je dôvod, prečo som sa naučila klamať a ako som sa vlastne naučila klamať. Všímala som si chyby, podľa ktorých ľudí odsudzujem a naučila som sa ich odstrániť. Niekedy však klamem až príliš automaticky a v totálnych hlúpostiach.
Presne toto nás robí ľuďmi. To, že sa poučujeme a aj z cudzích chýb. Že sa učíme a vyvíjame. Niekedy príliš rýchlo a možno zlým smerom. A možno mám divný pohľad na tento svet, ale som proti všetkým týmto vymoženostiam, ktoré máme na tomto svete a robia nás lenivými a nezamestnanými. Chcem zastaviť vedu, na chvíľu ju spomaliť, takto rýchlo by to nemalo ísť - o chvíľu z našej planéty nezostane nič.

Keď vidím, ako Čas prináša skazu
tomu, čo bolo jeho pýchou rau,
keď vidím - veže v prachu ležia zrazu,
besniaca smrť si trúfa na mosadz.

V istých chvíľach si prídem strašne stará, tak znevýhodnená. Ale na druhú stranu som tá, ktorá uteká od tej nenormálnosti tam vonku. Od štrnásť/pätnásť ročným opitých detí, ktoré majú úplné okno, ale zároveň od zodpovednosti dospelých a to idem "au pairovať" do Bristolu. Utekám od obrazov od slávnych umelcov a túžim po gramofóne.
Babble nedávno povedala, že sa cíti stará vo svojich šestnástich len preto, pretože nachádza veci, ktoré vyrobila pred desiatimi rokmi. A predsa pochybujem, že šestnásť je staroba. Problém je v nás, že sa mnohý snažíme dospieť príliš skoro - vziať na seba zodpovednosť a mať zaplnený diár. Potom strácame samých seba, ale na opačnú stranu - keď máme prázdne strany, pripadáme si antisociálny.
Sme senzuálny?

Napísala Madame Breand 19, apríla 2015 o 14:57