Email to psychiatrist

Dobrý deň!

Pfú, to je ale čas, čo som sa neozvala. Nič menej, všetko sa tak zmenilo a nie som schopná to všetko vyťukať na web, alebo dievčatku na horizonte, alebo Julls do emailu, pretože nechcem mať pocit, že som... neviem to pomenovať. Nechcem aby ma ľudia videli tak podivne smutnú, aj keď vlastne ani neviem prečo by som mala byť.

Čo všetko sa zmenilo? No prakticky veľa - toho, čo som nepovedala aj toho, čo som povedala. Vlastne normálne by som tento email ťukala z iného emailu a úplne inému príjemcovi, čo ma donútilo napísať to sem? Bezmocnosť? Alebo proste to moje urputné držanie si kontroly, alebo čosi také? Nie, už ma nebaví písať emaily plné egoizmu, keď by nemali byť egoistické. Nechcem ľudí nechať vedieť o mne toľko. Zniem strašne, pravdepodobne tento email znovu neodošlem.

Od vtedy čom so odišla z Hrane ubehli štyri roky myslím a možno tri a pol, čo som vás nevidela. Som na seba hrdá. Nič menej, niekedy mám pocit, že kto už na psychiatrii bol, navždy bude mať zo seba taký menej cenný pocit, že ostatní to všetko zvládajú a ja som to nezvládol. Ale ako som mu vravievala: „Ja prežijem všetko - možno aj zombie apokalypsu.“ A on sa vždy zasmial a pýtal sa, či prežijem slepačiu a ja som odpovedala, že tú neprežije nikto. 

Nuž ale sú to tri roky, čo som hrdý vlastník blogu, ktorý ma zoznámil s pár ľuďmi. Som na seba pyšná, že som tak dlho vydržala ťukať svoje dni takmer každý týždeň. Mám pocit, že to je asi jediná vec, ktorá ma napĺňa - písať. Písať o ničom. Niečo, čo ľudia aj tak neuvidia, pretože nebudem nikdy schopná to dokončiť a vždy keď po sebe niečo čítam, tak to neznie vôbec dobré a po pár dňoch aj ten nápad je o ničom - tak budem ako Rowlingová čakať na ten správny príbeh, ktorý ožije. A tak potom na blogu mojim (ne)verným čitateľom rozprávam príbehy o hviezdach, ktoré som písala. Zoznámila som sa s pánom stuprum, ktorý píše tak odporné články, ale v ktorých sa dá nájsť toľko veľa. S Hayley, ktorá zmizla a vlastne to je asi prvý krok k tomu, prečo píšem - verím, že neskončila ako Aljaška od Greena. S dvoma jahôdkami, ktoré sa tiež už neozývajú. A samozrejme s dievčatkom na horizonte, ktorá sa neozýva na emaily - a mňa to strašne zožiera, pretože ona bola prvý človek, s ktorým som si poctivo mailovala - a s Julls, ktorá tam teraz momentálne asi číta môj email plný kníh a školy.

Po dlhej dobe znovu čítam. Knihy, ktoré by som pred rokmi nepredpokladala, že budem čítať - filozofické knihy od môjho otca (ktoré zbožňujem, asi sa dám na filozofiu), kresťanské knihy, ktoré ma inšpirujú, knihy v angličtine a rôznu experimentálnu literatúru. Prečítala som našu čítanku z prvého ročníka a to ma ešte pred Novým rokom už asi rok čítanie nebavilo, pretože všetko som mala na počítači. Dnes sa tejto závislosti snažím zbaviť a ani neviem, čo ma na to počítači tak priťahuje - nie som na facebooku stále, ako väčšina populácie... možno len to neustále ťukanie do klávesnice.

A čo ďalej? No hej, som verný kresťan a máme dievčenské skupinky. A to je asi ďalší dôvod, prečo píšem. Pretože tam sa neustále zdieľame a dievčatá sa pýtajú na osobné otázky. Už to nebývajú otázky typu: Ako sa máš? Ako ide škola? Akí sú spolužiaci a známky? Ako sa ti darí? A chýbajú mi tieto otázky. zrazu som vystavená otázke: „Aký najkrajší kompliment si v živote dostala?“ Som posledná na rade a čím ďalej tím viac si uvedomujem, že na túto otázku nechcem odpovedať. Čím ďalej tým viac viem, že ten kompliment nie je dostačujúci a čo ja viem? Kde je vôbec nejaký kompliment? Mám v hlave všetko to, čo mi hovorili moji bývalí spolužiaci, to ako podivne sa na mňa ľudia v Košiciach pozerajú a všetky tie pohŕdavé pohľady a žiadny kompliment. Čo mám povedať? Mám sucho v hrdle a keď príde rada na mňa vyhýbavo sa usmejem a poviem: „Myslím, že je ťažké vybrať jeden.“ Niekedy nemám problém odpovedať, ale myslím, že si moji priatelia a blízki začali uvedomovať, že sa nerada zdieľam, že nechcem ľudí nechať o mne vedieť príliš. A ani neviem prečo.

Raz mi povedal, že sme si podobní v tom, že je na nás kladená zodpovednosť, ktorú nechceme. Ja som sa ho teda spýtala, že či keby mohol, tak by tú zodpovednosť, ktorú nesieme spolu, mohol proste zo seba zhodiť, či by to spravil, povedal, že nevie. Možno o tomto je to byť človekom - niesť zodpovednosť a vidieť v nej plus aj mínus, takže sa jej nemôžeme vzdať, pretože to plus tam stále je a nie sme schopní sa ho vzdať, nech je to mínus akékoľvek. A možno nie. Príliš často hľadám to, čo robí človeka človekom. Potom som mu povedala na odľahčenie atmosféry, že nech sa ma neopováži nechať v tom samu a on prišiel s odpoveďou, ktorú som nečakala: „To neurobím. Dokiaľ neskončíme obaja, alebo si za seba nájdem adekvátnu náhradu.“ A napokon som ja tá, ktorá sa tej zodpovednosti snaží zbaviť a necháva ho v tom.

Čo sa týka zodpovednosti, neviem či som na ňu pripravená. Alebo či som na ňu bola pripravená vo chvíli, keď na mňa padla. Niekedy mám chuť stadiaľto vypadnúť - stratiť tú rutinu v hmle a odísť z tohto miesta. Len aby som nemusela každý deň chodiť po tých istých cestách, stretávať tých istých ľudí, cítiť to isté a premýšľať nad tým istým. Chcem odísť preč, ale potom si uvedomím, že nemôžem. Nemôžem to tu nechať ani len na týždeň. Keď som chcela cez prázdniny vypadnúť za starou mamou do Zvolena, išli so mnou napokon aj rodičia a to som sa tešila, že aspoň trochu z tej rutiny zmiznem, ale ostala tam. Uvedomujem si, že nemôžem odkráčať. Musím hrať v kostole, musím viesť besiedku, musím sa učiť, musím sa venovať svojim priateľom, musím sa venovať jemu, musím chodiť tými istými cestami, musím viesť dorast, musím vymýšľať aktivity, musím sa rozprávať s rodičmi a bratom, musím písať dievčatku na horizonte a Julls, musím sa usmievať na ľudí, aj keď sa mi nechce, musím byť v poriadku, musím žiť... (nie, to posledné neznie morbídne. Nemyslím na smrť, to už dávno nie. Nechcem sa zabiť, mám sa na to príliš rada. To je tá zodpovednosť, ktorá robí človeka človekom. Plus je, že sa mám príliš rada a mínus je, že musím žiť s rutinou. A tak musím byť zodpovedná za svoj život.)

Raz mi povedal, že možno som tá pravá a ja som nadvihla obočie a povedala, nech si zo mňa nerobí srandu a radšej straší deti. Možno toto bol ten najkrajší kompliment aký som dostala. Ale nechcela som o počuť, nechcela som byť tá pravá, pretože ako by som mohla byť?

Moja mama si často myslí, že som zneužívaná svojimi priateľmi. Najmä, keď prídem za ňou a hovorím jej ich problémy namiesto mojich, ale pravda je, že ja nevidím žiadny obrovský problém v mojom živote a vďačím za to Bohu. Pamätám si doby, keď som snívala o tom, že mám rakovinu a nejaký pekný chalan sa o mňa bude starať, hah, aké naivné a komické - ale čo ja za to môžem, že to tak píšu v knihách (nie, dávno som zistila, že taký život nie je... je úplne vzdialený od toho, ako vyzerá v knihách). Vlastne môj život je prakticky dokonalý - mám rodinu, ktorá ma má rada (je jedno, že často sa pred nimi zatváram v izbe), dokonca som začala mať rada svojho brata a trávime spolu veľa času a rozprávame sa a chodíme do kina; mám priateľov, ktorým na mne záleží (teda myslím..., týmto si nikdy nie som istá, neviem prečo - ale prečo by ľudia boli s ľuďmi, keby ich nemali aspoň trochu radi? Možno preto, pretože nechcú byť sami?); mám jedlo, pitie a strechu nad hlavou; som prakticky zdravá (nepočítajme občasnú nádchu a problémy s gynekologičkou, ale to je väčšinou moja vlastná chyba, že sa neobliekam dostatočne... alebo toho počasia, že ráno je zima a poobede sa potím a keď zafúka vietor, hneď som prechladnutá); ďalej mám dobré známky (teda na to, že mi riaditeľ povedal, že mám byť pripravená na trojky štvorky); pravdepodobne som talentovaná (vraj pekne spievam - nemám rada svoj hlas, vraj dobre píšem - kto si kedy pamätá, žeby odo mňa niečo prečítal, tak dávno som nikomu nič neukázala, vraj dobre hrám - a pri tom jediné čo viem, je hrať z nôt, vraj dobre kreslím - ale len tých pár vecí, ktoré obkresľujem z internetu, vraj som kreatívna - na veci, ktoré nájdem na internete, vraj som múdra - len na to, čo sa akurát učíme v škole, vraj som... nie som dostatočne nič); som pekná (ako sa to vezme); nie sme až tak chudobní; mám veriacu rodinu; nikto ma neprenasleduje pre moju vieru. Nie som dostatočne vďačná - možno je to ten problém.

A čo ďalej? Vidno už medzi tými riadkami prečo tento email píšem?

Chodím na GJAK, ale to už asi viete. Mám tú školu rada. Mám pocit, že Boh sa stará o to, aby som sa mala úplne úžasne a potom sa cítim tak neisto vo všetkom čo robím. 

Raz som sa ho spýtala kto má tému a on odpovedal, že nevie, že či nechcem mať ja. Chcela som hovoriť niečo vlastné, niečo čo by som mohla povedať a povzbudiť ľudí svojimi vlastnými slovami. Ale jediný krát, čo som to dokázala bolo, keď som mala jedenásť (akurát som sa vrátila z Hrane) a hovorila som niečo o diablovi. Pripravila som si to úplne sama, bolo to úplne moje a všetci ma za to chválili. A od vtedy nie som schopná ničoho podobného. Myslím, že to bolo vážne dobré. Prečo nie som schopná rozprávať ľuďom? Prečo nie som schopná dívať sa im do očí? Prečo ich neviem povzbudiť? Prečo neviem nájsť správne slová? Prečo som tak egoistická? Chcem byť opakom. Chcem ich vedieť povzbudiť a hovoriť im o Bohu, neviem však ako.

Možno sú dve možnosti, ako človeku zničiť život: prehnane ho chváliť raz a prehnane ho kritizovať. Keď raz budeme človeka prehnane kritizovať bude mať nízke sebavedomie a nebude si v ničom veriť. A keď ho budete prehnane chváliť raz, tak si bude myslieť, že už nikdy nebude tak dobrý, ako býval.

Možno by som predsa mala ísť na psychológiu a filozofiu. Kde je to moje „budem spisovateľka. Budem študovať žurnalistiku.“?

Môj bratranec mi raz povedal, že vyzerám ako hippies žurnalistka. Možno toto bol ten najkrajší kompliment. 

Babble je stelesnenie môjho sna. Chcela som byť presne ako ona. Tá, ktorá všetkých pozná, všetci ju majú radi, rieši nejaké tie milostné problémy, rieši problémy druhých, vždy je zaneprázdnená a organizuje. Na začiatku roku som sa s ňou dosť porovnávala. Dokonca som na začiatku roku sedela s dievčaťom, s ktorým som si vôbec nerozumela a bola úplným opakom mňa a aj s ňou som sa porovnávala. Ďalšia vlastnosť človeka - dokáže si rýchlo nájsť iný ideál, iný sen. A ja som sa rýchlo spamätala a dnes vôbec nechcem byť ako Babble a ani ako to dievča. Nie. Dokonca som sa prestala porovnávať. Zasa plus a mínus. Musela som stretnúť niekoho, kto zničí môj sen, aby som sa prestala porovnávať. 

My ľudia sme zvyknutí snívať. Snívame o všetkom - o prvom bozku, prvej láske, prvej práci, strednej škole, počítači, knihe... kým nepríde čas čeliť realite, že ten sen sa neuskutoční a bude jeho úplným opakom, dovtedy snívame. A potom si nájdeme niečo nové o čom by sme mohli snívať. 

„Je to všetko o tom, ako to chceš vidieť. Ak ich chceš vidieť ako záchrancov, možno jedného dňa prídu a zachránia nás - možno nie, ale môžeš veriť, že prídu a budeš mať prečo ďalej prežívať. Funguje to. Ak chceš tento svet vidieť krutý, tak bude. Ale ak sa ho pokúsiš vidieť pokojný a pekný, možno nebude, ale aspoň budeš schopná v ňom prežiť.“ 

A tak kým niečo nezničí náš sen, tak snívame. Pretože stále máme prečo. Stále sa môže niečo zmeniť. Veď ako raz povedal Hopkins: „Dá sa vždy niečo - veriť, dúfať v svitanie, nezvoliť si nebyť.“ (umenie podivných amatérskych spisovateľov písať nezmyselné citáty)

Raz som mu povedala, nech to vypne, že nechcem počuť svoj hlas. On sa zamračil a povedal, že mám pekný hlas a ešte to pridal. Možno je to ten najkrajší kompliment?

Nič menej musím prestať pozerať blogy a ich články typu: ako sa zbaviť anorexie. Na čo mne to je? Napchávam sa a potom si nadávam, že som tučná, ale kto to občas nerobí? Nemyslím si, že by som naozaj bola tučná, len sa bojím, že v budúcnosti budem a nebudem mať odvahu zdvihnúť ten svoj tučný zadok a vyliezť von a zhodiť tú váhu.

Raz som bratovi povedala, že chcem ísť behať a spýtala som sa ho, či nechce ísť so mnou. Povedal, že nie. Keď sme sa dlhšie o tom rozprávali, zistili sme, že ani jeden behať nepôjdeme pretože za a) už bola tma a za b) obaja máme rovnaký problém: nechceme sa nechať vidieť ľuďmi. Ja mám strach, že sa budú smiať z toho, že som chudá a že chcem ešte viac schudnúť, alebo z toho, že divne behám (pretože ja cvičím len doma a nie v škole a raz mi niekto povedal, že veľmi smiešne utekám... konkrétne v Hrani), a môj brat sa bojí toho, že je tučný a že si tiež z neho budú robiť srandu. Možno sme obaja zvyknutí na to, že si z nás kedysi ľudia robili srandu. Možno sme obaja príliš citliví a obaja sa s tým vyrovnávame inak. Myslím však, že dnes už sme celkom odolní, nie úplne, ale celkom.

Pamätám si na jednu vtipnú príhodu z Hrane. Jedno dievča, ktorej meno si už nepamätám písalo list nejakému chalanovi a ja som mala byť poštový holub a nejako mu to odovzdať tak, aby si to nevšimli sestričky. A ako som prechádzala okolo chalanov sediacich na lavičke, tak som lístok hodila jeho smerom a jeho trafil roh toho lístku priamo do nosa. Ako v spomalenom zábere som videla ako sa mäkká koža pod lístkom ohla dovnútra a potom som už len so smiechom utekala a snažila sa vysvetliť kamarátke, čo sa stalo. Myslím, že ten chalan ten lístok ani nezaregistroval, len nejakú bolesť v nose. Asi tam ostal ležať na zemi. „Si najhorší poštový holub, akého poznám,“ smiala sa kamarátka. Doteraz sa z tej príhody smejem rada. Niekde mám odložený denník stadiaľ a spomínam si na svoje trápne príhody stadiaľ. Ale aj na to, ako veľmi tam nechcem ísť naspäť.

Raz som stretla malé dievča z našej besiedky a ono ma objalo okolo pása, pretože vyššie nedočiahlo. A to spravila aj jej najlepšia kamarátka, ktorá tiež chodí na našu besiedku. Aj toto mohol byť najkrajší kompliment, aký som dostala.

Každý zažije svoju letnú lásku a mne sa nechce veriť, že som ju zažila tiež. Dokonca so slovami: „si tá pravá“. Neviem sa prestať smiať z tohto komického príbehu a zo všetkých tých zamilovane zmätených článkov na mojom blogu. Ach, dievča - hovorím si - čo si to zač? Nevravím, že nebol fajn - na blogu ho volám Fotka, pretože mal strašne dlho tú istú facebookovú profilovú fotku a mne sa neskutočne páčila. Bol... iný - metalista, čo by sa páčilo môjmu otcovi, veriaci, čo by sa páčilo mojim starým rodičom, hral hry na počítači, čo by sa páčilo môjmu bratrancovi a bratovi, bol milý, pracovitý a starostlivý, čo by sa páčilo zvyšku mojej rodiny a vedel používať iróniu a chápal ju, čo sa páčilo mne. Ale ak človek nájde niekoho dokonalého pre svoj život, bude sa snažiť byť dokonalý pre toho človeka a potom zistí, že je pred tým človekom úplne niekým iným, než je v skutočnosti a nepozná nič zlé na ňom a on nepozná nič zlé na tom človeku. Preto to skončilo, pretože som to nebola ja, ale teraz som rada, že to skončilo. Ako často hovoril Fotka: „Poučil som sa zo vzťahov a teraz viem čo robiť.“ Možno je to o poučení. Preto teraz kašlem na chalanov? Usmievam sa a počúvam milostné problémy mojich kamarátiek a nijak zvlášť mi nechýba nejaký ten milostný problém v mojom živote. Sústredím sa na školu, Boha a priateľov.

Mám pocit, že Princess je stále smutná a trápi ma to. Jej rodičia jej ubližujú. Teda jej mama jej úplne podkopáva sebavedomie. Videla som Princess plakať, keď telefonovala s jej mamou. Nie je ten typ rozmaznaného dieťaťa, ktoré plače, že mu niečo nedali. Nie, nie sú ani veľmi bohatí. Len proste plače, pretože jej mama hovorí, že nie je dosť dobrá a že je šialenec, alebo niečo také. Raz mi povedala, že sa z nej aj na základnej aj v škôlke strašne smiali. Nechce mi povedať prečo, ale nechcem ju do toho nútiť, nič menej, trápi ma to. A jediné čo zmôžem je počúvať ju a modliť sa za ňu.

Raz mi moja bývalá najlepšia kamarátka (ktorá by bola bývala aj dnes najlepšia kamarátka, kebyže máme na seba čas) povedala, že nech už spravím so svojimi vlasmi čokoľvek, nech už sa oblečiem akokoľvek, budem stále vyzerať dobre. Do tej doby som si presne toto isté myslela o nej. Dodnes ľutujem, že som jej to nepovedala. Ale myslím, že mi to pomohlo neporovnávať sa s ňou. Ďalší favorit na najlepší kompliment.

Boli sme na taký menší zájazd do Červenice do tej školy. Presne na narodeniny môjho brata (nechce sa mi veriť, že už mám dospelého brata, stále ho tak nedokážem brať). Pracuje tam jedna teta, ktorú poznám a teraz v mojom diári sídli nápis: spýtať sa na brigádu v Červenici. Strašne ma baví pracovať s ľuďmi, aj keď sa neviem vyjadrovať, pretože vždy poviem nejakú hlúposť. A tak nehovorím nič a tiež sa nerada pozerám ľuďom do očí. Už minulé leto som mala úplne preplnené a toto vyzerá, že bude tiež. Jeden tábor, druhý tábor, tretí tábor, krstná mama, stráženie detí v Bristole (na ktoré sa strašne teším, už si pripravujem aktivity pre ne a bude to super) na dva týždne, nejaké to leňošenie v bazéne u Lei, ktorej už asi štyri roky sľubujem, že zájdem. Takže možno Červenica budúci rok? Nič menej uvedomila som si, aká by som mala byť vďačná za môj čuch, zrak, hmat a sluch a ako málo si ich vážim.

A čo sa vlastne zmenilo medzi mnou a mojim bratom? Možno už o ňom píšem viac, možno o ňom píšem pekne. Pretože ho mám rada. Musela som ho mať celý ten čas rada, pretože to čo sa stalo, tomu všetko naznačuje. Len som videla na ňom to mínus a nie to plus. My ľudia sa zvyčajne nechceme vzdať toho plus, ale ja som ho zahrabala kdesi do seba. Vlastne stalo sa to na Silvestra/Nový rok. Rodičia boli na oslave a my sme boli doma a čosi sa zomlelo typu, že sme boli „pozvaní“ ísť s bratom oslavovať New Year s kamarátmi, len sme im museli zavolať a dohodnúť sa s nimi, nech po nás prídu a brat tam nechcel ísť. Tak som volala s plačom mame, že je tak nespoločenský a že s tým už musí prestať, že nechcem aby sa tak vzďaľoval od ľudí a že chcem, aby si hľadal kamarátov a nie stále sedel na počítači a mal kamarátov len tam (pretože viem, aké to s nimi je... tie kamarátstva trvajú jednu polhodinovú hru). A potom zrazu prišiel môj brat do izby so slovami, nech sa prezlečiem, idú po nás. Strávili sme New Year pozeraním divného filmu, ktorý milujem, pretože milujem tie nepochopiteľné filmy ako je Cloud Atlas a čítaním rozhryzeného Pokahontas. Samozrejme, jedením gumimacíkov, pretože je zvyknutý, že to je jediná vec, ktorú môžem. A odvtedy môj brat chodí plávať aj s LBoyfriend aj s ním a rozpráva sa s Odlišnou a D a máme dobrý súrodenecký vzťah.

Raz mi brat poklopal po ľavom pleci, pričom okolo mňa prešiel napravo. Samozrejme, že som sa otočila o tristošesťdesiat stupňov aby som videla ako sa usmieva ponad plece a hovorí: „Čau, ségra!“. Potom sa na mňa pozrela Natka a povedala: „Vy máte taký úžasný súrodenecký vzťah!“ Myslím, že tento kompliment je na jednom z najvyšších miest zatiaľ. Aj keď to tak celkom ako kompliment neznie.

Mimochodom, spomínala som asi už párkrát, že sa nerada ľuďom pozerám do očí. Možno to súvisí s klamstvami. Zvykla som klamať často, dnes už tak veľmi neklamem - nič menej, myslím, že väčšine tých klamstiev ľudia veľmi ľahko uverili. Dokonca si pamätám začiatok a aké to je jednoduché klamať. Ľudia robia isté chyby pri klamaní, ktoré ich z toho klamstva usvedčujú. Umenie je v tom, naučiť sa ich zbaviť a správať sa tak, akoby ste neklamali. Trvá to, kým sa to človek naučí, ale potom už klame automaticky. Trvalo mi to dlho, kým som sa dostala do štádia, že klamem už len vtedy, keď sa ma mamka spýta, či som brala fixit (čo je tabletka na alergiu) a ja jej niekedy odpoviem, že áno, aj keď som znovu zabudla len preto, aby som nemusela počuť jej sklamaný hlas. Ale naučila som sa priznať. Som na seba pyšná. Ale ostane to človeku asi dlhú dobu čo? Tie znaky... nedokážem sa ľuďom pozrieť do očí, pretože sa hanbím, že klamem, aj keď neklamem. Alebo niečo také. Vlastne keď som prestala klamať, tak som si uvedomila, že sa nemám o čom s ľuďmi rozprávať, ale som spokojnejšia. Nemám miliardu priateľov, ale tých ktorých mám si vážim a nechcem im klamať. A tak sa snažím nájsť nejaké vtipné slová, ktorými ich rozveselím, keď už aspoň neviem o čom inom rozprávať. 

Raz sa ma Bateau spýtala, prečo o sebe nerozprávam a ja som sa jej spýtala, ako to myslí. Odpovedala, že vždy rozpráva ona a že ju to už nebaví. Že je to fajn, že každý chce takú kamarátku, ktorá proste počúva o ich problémoch. A pravdou je, že za celých tých osem mesiacov, čo ju poznám, viem takmer celý jej život. Povedala som, že o sebe nerada rozprávam. Prikývla a povedala, že ďakuje za to, že ju počúvam, že si to váži a pokračovala v rozprávaní.

Všeobecne o sebe nerada rozprávam pred ľuďmi. Som schopná písať. Písať o sebe, ale nie pred ľuďmi, s ktorými sa dennodenne rozprávam. Nedokážem Princess napísať, že som sa znovu pohádala s mamkou (čo je vždy moja vina, takže...), nedokážem povedať Bateau, že som čítala presne tú istú knihu, nedokážem povedať Babble, že ju chápem, že som zažila to isté, nedokážem povedať mamke, že som unavená z toho, že všetkých čosi bolí, nedokážem povedať dievčatám zo skupinky, že najkrajší kompliment, ktorý som dostala bol, že mi Boh dal vedieť, že ma miluje (zniem prehnane kresťansky, stále sa tak cítim trochu divne), nedokážem mu povedať, že ma bolí, keď ho vidím plakať a že viem, že plakal a nech si - sakra - vezme tú vreckovku, smrká ako keby bol alergický na všetko v okolí. 

Takže o sebe píšem.  Teraz vám, inokedy na momentálne zamknutý blog, inokedy dievčatku na horizonte a inokedy Julls. Proste píšem. Aj do wordu píšem. Keď píšem niečo, čo nechcem ani sama po sebe čítať. A inokedy, píšem do svojho zberníku momentov. Takže píšem. Momentálne je to to, čo mám.

Na konci každého môjho článku sa pýtam ľudí nejakú otázku. Mám sto chutí sa niečo spýtať aj vás, či už bude tento email prečítaný, alebo nie. Donútim sa ho časom skopírovať a hodiť na blog. Takže tu je otázka, na záver: Aký je najkrajší kompliment, aký ste dostali vy?

Madame Breand, po dlhej dobe.

P.S.: Tento email má vyše tritisíc slov. Myslím, že len raz som napísala dievčatku na horizonte štyritisíc. Možno som proste potrebovala písať niekomu nezainteresovanému. A samozrejme - áno, odoslala som to.