Words ran away. Nevermind.

Tento článok pridávam len preto, aby ste vedeli, že sa snažím. Vypotiť čokoľvek. Ale je to len pár rozpísaných článkov, v ktorých podstate som sa stratila. Neviem nájsť nič, o čom by som chcela písať. A keď to už nájdem, tak neviem ako to napísať. Neviem nájsť svoje slová. Na stanici kričím, inak hovorím strašne potichu, akoby som sa bála, že tie slová utečú, keď ich vyslovím. Ale je to stále možné. Nedovolím im to!

Tak si pozrie hordu rozspísaných a nedokončených:

Môžete mi odpovedať na základnú otázku: prečo? Teraz sa pýtate, „prečo čo?“. Ale je tam toľko zbytočných otázok prečo *myslím v mojej hlave, do ktorej by som si mala kúpiť lampičku, pretože som sa toľkokrát takmer zavraždila na vlastných myšlienkach, že je tam proste bodrel*! Dnes chcem položiť len jednu: prečo niektorým ľuďom náleží viac empatie ako druhým? A k tomu sa prirátava otázka: prečo niektorým ľuďom záleží na druhých viac, než iným? Pýtate sa ma, čo to je prepánajána za somarinu? Všimla som si to nedávno.

Počuli ste už vetu: „Nezáleží mi na problémoch druhých.“? Pretože ja osobne nie, ale podľa toho, čo mi bolo povedané, niekto z mojich blízkych túto vetu vyslovil a ja som sa začala dívať na chovanie tej blízkej osoby a došlo mi, že to tak naozaj je. A potom som sa zahľadela egoisticky na seba a na moje prehnané ustupovanie vo všetkom. Nie je proste jednoduchšie ustúpiť a nebojovať? Znie to tak milo, proste niekto niečo chce, ja to chcem tiež, ale prenechám mu to z dobrého srdca. Skôr som len zlenivela a nechce sa mi bojovať.

Niektorí ľudia sa obávajú snov. Nie som jeden z nich. Teda, nechcem byť jeden z nich. Pretože v dnešnej dobe sa väčšina snov z tejto hladiny nepohne. Proste ostáva snom. A na čo potom vlastne snívame? Aby sme boli sklamaní? (Crowns The Empire: „Sometimes I feel like I’m the only one who dares to dream.“) Možno sme už stratili tú dôveru, prestali sme večer očakávať padajúce hviezdy a prestali veriť na silu Večernice. A je to tak, proste to tak má byť. Kto dnes verí v plnenie snov?

„Sen je dobrodružná výprava.“ (podľa jedného z „prekliatych francúzskych básnikov“, Baudelaira)

„História je ťažká sen, z ktorého sa snažíme prebrať.“ (podľa írskeho románopisca Jamesa Joycea)

Znovu hľadím do minulosti, ale o čom inom mám hovoriť? Vari mám predpovedať budúcnosť?

Verila som na znamenia. Na akékoľvek znamenia, prosím pekne. Na meno, ktoré sa často okolo mňa spomínalo, na slová, na písmená a nepodarené zábery. Verila som, že to znamená, že pravý je on. Keby to tak bolo, mala som sa dať dávno do kopy s Fotkou odznovu. Ale keďže sme sa premiestnili z fázy píšucich si ľudí do fázy raz mesačne na dve minúty si píšucich ľudí, tak som sa zastavila a porozmýšľala nad tým. Viete, ak by znamenia naozaj existovali, tak by náš život podľa nich, vyzeral úplne inak.

Na ruke mám nápis God’s child.

Nejaký dobrý článok? Článok o ničom, jedine ten by teraz mohol prísť. Viete, plnohodnota článku my proste uniká. Nenachádzam tému, na ktorú by som mala písať. Ok, je tam plno vecí, ktoré mi víria hlavou, ale čo z toho vybrať? A povedala som, že nechcem písať journal, chcem proste písať nejaké plnohodnotné články a keďže ma momentálne sužuje škola, je to prakticky jediná vec, o ktorej by som mohla písať. Ale kto chce čítať o škole?

Postup:

Vyťukala som najprv we heart it a moje výsledky?

Hry o život, Divergent, John Green, The Perks Of Being Wallflower, The Maze Runner, Dear Nobody, Rage, Narnia, Zlodejka kníh 

Výsledok: miliardy známych kníh, ktoré sa čítajú po celom svete - zväčša romantické a fantasy.

Bing (kde to už bolo ťažšie)

Harry Potter 7, The Lord of the Rings, The Hobbit, Sherlock Holmes

 Zdraví vás Snehuliačik! Tak ako tu, stojí aj u mňa na záhrade. A nie je dokonalý - je na krivo, nemá ústa a vyzerá tak strašne nevinne. Dokonca aj ten kýblik na hlave má na krivo a má príliš veľkú hlavu. Ale takí sú snehuliaci - nedokonalí, ale pri tom nádherní. Ako je možné, že nedokonalí ľudia nie sú nádherní?! Prečo práve to, že nie sú dokonalý nemôže byť nádherné?

Ja vlastne neviem prečo sa ozývam. Povedala som si, že skôr než všetky blogy obehnem (po dlhej dobe, čo je asi týždeň), tak sa neozvem. Ale predsa len čosi sem ťukám. Možno len tak z nostalgie po diary článkoch, ale sľúbila som si, že už sem diary články nebudú zapadať tak ako kedysi. 

Takže o čom by mohol byť tento tématický článok? Nuž o ničom. Žiadna téma v dohľadne.
Okrem tej jednej. Tých dvoch. Prišli z tmy, a z tadiaľ od teraz budú prichádzať. Z toho temného miesta vo mne, pretože nikto okrem Pastora a Hérosa nemá zmysluplné otázky, na ktoré by sa dalo hľadať odpoveď. A viete čo? Áno, neustále hovorím o tom, aká som pobožná. Ale tentokrát to tak presne bude.
Pre prípad, že by čitateľ (teda vy, je to na vás, či budete pokračovať) nemal po ruke Bibliu, vyrezala som z nich úseky. Konkrétne z kazateľa. Ale najprv. Som čitateľ, áno. A áno, čítala som Na vine sú hviezdy a pán Augustus Waters prišiel s jednou vetou: "...bojím sa zabudnutia." Bojíte sa zabudnutia rovnako ako on? Pretože mnoho ľudí si z toho bralo príklad - začali sa ho báť alebo si uvedomili strach z toho.
Bojíte sa smrti? Pretože málokedy stretnem človeka, ktorý by sa jej nebál, ktorému by nevadila. Ja mám osobne k nej podivný postoj. Vlastne si myslím, že sa jej ani tak nebojím, kým nepríde len tak pre nič za nič. Chcem umrieť pre niečo a nie len tak zo staroby. Chcem umrieť pre niečo, na čom mne bude záležať (takže tak napríklad kvôli Kristovmu menu, kvôli niekomu, kvôli záchrane niečoho/niekoho). Ale podľa mňa sa tak trochu všetci bojíme smrti. A takto sa píše v kazateľovi: ...pamiatka po múdrom a ani po bláznovi netrvá naveky, v budúcich dňoch sa zabudne na všetko a múdry umiera tak ako blázon. (2:16) Premýšľala som teda nad smrťou, čím vás určite neprekvapím. Často nad ňou premýšľam a sme dobré kamarátky, neustále máme čosi spoločné (až mi je podivné, že mi nikto nezomrel... okrem chudáka odstreleného Vardaja, ale trápil sa). Viete, ako strašne sa tej smrti desíme, tak rovnako sa ona (podľa mňa) desí nás. A čo spraví kôň, keď ho vystrašíte? Kopne vás do hlavy. Čo spraví vystrašený had či pavúk? Uhryzne vás. No a smrť si vás vezme. Nie je to tak ťažké pochopiť.
Dýchanie. Aká podivná vec to, nie? Ako rýchlo sme ho získali pri našom prvom nádychu a aké to bolo jednoduché naučiť sa to (pre niektorých...ja to ešte stále poriadne neviem). A aké ľahké je sa ho zbaviť? Azda ešte jednoduchšie. Všetko má svoj čas... je čas narodiť sa i čas umierať. (3:1a.2b) Tak povedané z Biblie. Tak prečo tak prahnem po smrti? Prečo dnes každý túži stratiť svoj dych? Pretože je to jednoduchšie než dýchať?

Aké je to s nami v Maslowovej pyramíde?

Základy - fyziologické potreby: Máme sa dobre. Vlastne sa máme príliš dobre, sme nasýtený fyziologickými potrebami a tak veľmi ľahko zabúdame na tých, ktorí nimi nasýtení nie sú. (...čas búrať i stavať.)
Prízemie - bezpečie a istota: Máme tú svoju istotu bezpečia, ale nedbáme na ľudí, ktorí ju nemajú. A pri tom našu istotu naruší čokoľvek. Napríklad jeden skrivený hlas na hlave, jedna hlúposť nám zrúti prízemie, pretože sa cítime ohrození. Ale smrteľné nebezpečenstvo nám predsa nehrozí, len to citové. A to citové hrozí stále. A naše je tak malé. Sme tak rozmaznaní, že nám ublíži prakticky čokoľvek - odmietnutie, rozkaz, zlá známka, nespravodlivosť, žiarlivosť... každá maličkosť naruší našu pyramídu hodnôt (Maslowovu). (...čas vojny i čas pokoja.)
Prvé poschodie - sociálne potreby (láska, sunáležitosť): V tých krátkych chvíľach, keď sa cítime v bezpečí od útokov nenávisti a žiarlivosti, môžeme ešte budovať toto poschodie. Ale je na to príliš málo času. Láska? Vážne?! Kto dnes dokáže cítiť lásku akú cítiť Dávid, aj keď vlastne hriešnu? Kto by napísal svojej milej Pieseň piesní? A kto sa dnes odváži milovať? Sme žiarliví, sme nenávistliví. Vieme ešte milovať? (...čas milovať i čas nenávidieť.)
Druhé poschodie - uznanie/potreba úcty: Nepotrebujeme to tak trochu každý? A kto z nás to má. Uznávame sa navzájom, hovoríme si, že naša práca stojí za to. Možno sme proste takúto úctu neschopní prijímať, pretože už ako malým do nás pchali to: "vyzerá to krásne", pri čom dielo farbičiek vyzeralo proste naozaj ako čarbanice. A tak nenasýti takmer žiadna úcta a bažíme po väčšej a väčšej a chceme takú, ktorú budú všetci počuť a budú nám ju chcieť dokázať. Poriadne nedokážeme veci uznať, ako môžeme byť uznaní? (...čas odhadzovať kamene i čas zbierať kamene.)
Strecha - sebarealizácia: Potrebujeme čosi robiť na vlastnú päsť? Kto dnes niečo dokáže spraviť bez moci a naozaj? Neviem čo k tomu poslednému dodať. Možno to, že sa o to pokúšame všetci.

Možno sa snažíme príliš pre veci, pre ktoré nemá zmysel sa snažiť a snažíme sa vidieť veci, ktoré sú neviditeľné a ostanú tak ešte dlhú dobu. Kto si nás bude pamätať o pár rokov?

...všetko je márnosť.

(Kazateľ 3:19)