Expectations with two lovers in cable car

Uvedomila som si, že netreba očakávať. Celý svoj život robím veci s tým, že očakávam, že budú mať nejaký dopad na budúcnosť. Že s ňou niečo spravia. Pretože som na to naprogramovaná - premýšľať nad tým, čo spôsobí to, čo práve teraz robím. Očakávam známky, očakávam výsledky, očakávam oheň alebo chlad, očakávam reakcie ľudí. Napríklad som čakala, že keď Fotke napíšem: "I hate you. Not really but I hate you.", tak mi odpíše niečo spôsobu: "Really?" A ja by som odpovedala: "Yes. I hate you, because you made me fall in love with you."*Ale je to vôbec prvýkrát, čo používam Fotku naozaj iba ako príklad* A myslím, že tejto konkrétnej veci, sa proste nezbavím. Nepôjde to. Proste celý svoj život budem od prítomnosti očakávať, že ovplyvní budúcnosť tak, ako by som chcela, ale nikdy ju tak neovplyvní. Možno by som to mala zaradiť medzi moje podivné predsavzatia. 

Povedzme si teda o nich. O internete a o počítači, ktoré sú závislosťou, ale nie pre mňa. Omnoho radšej, by som robila niečo iné, ale neviem to "niečo iné" nájsť. Takže sa nepokladám za závislú na počítači. Celý víkend som to bez neho vydržala a ani sa mi nechcelo na facebook, ani si pozrieť film. Viac čítať Bibliu? Pfúúú! Ok, toto je trochu zložitejšie, ale pracujem na tom. Viac písať? Ako písať, keď nemám inšpiráciu? Akurát včera som napísala nejakú úvahu na dorast, alebo mládež. Bol to záchvat inšpirácie a teraz ma tiež čosi chytilo. Ale inak vôbec nič. Prázdny word otvorený nespočetne krát. Viac sa učiť? Vzhľadom na to, že od šiestej do teraz (je 22:51) som sa učila a je piatok, tak myslím, že sa mi to celkom darí. Viac cvičiť? Skončila som rehabilitáciu č.2 a plánujem ísť zajtra byciklom ku Š, keďže nie je sneh. Uvidíme. A sánkovala som sa, a zistila som, že mám omnoho lepšiu kondičku, ako ľudia, ktorí normálne v škole cvičia. Boli sme na "prechádzke" v Tatrách a neustále som bola vpredu a vládala som v poriadku. Takže, darí sa mi? Darí. A som spokojná. Len to písanie a čítanie. 

A vráťme sa ku očakávaniam. Nepamätám si presne, čo som čakala od roku 2015, ale určite to nebolo to, čo prišlo. Pre istotu, škola v druhom polroku je ťažšia a ja sa musím viac učiť. Chcela som zájsť navštíviť pár ľudí, ale nepodarilo sa mi to. Nuž, aspoň som stretla L v meste. Vlastne som čakala, že keď budem mať na mobile dátum končiaci sa 2015 a nie 2014, budem sa cítiť úplne inak. Alebo aspoň trochu, ale v skutočnosti, to na skutočnosti, že žijem a existujem, vôbec nič nemení. Stále som to ja, nič sa nezmenilo. Nevrátil sa Fotka, M je stále tam kde bol, moja hlava na mieste, ľudia v mojom živote nápodobne. Len pár ľudí, sa pohlo trochu bližšie ku mne a mne sa to nepozdáva.

Koľkokrát ste očakávali od niečoho niečo, čo potom neprišlo. Ja očakávam každú sekundu, že sa stane niečo, čo ma vytrhne z tejto nudnej rutiny a vezme kamsi, kde bude každá sekunda iná. Ale mám pocit, že ešte aj profesori kopírujú pomocou počítačových skratiek to isté na každú hodinu. A tak nedávam pozor, len si zapisujem to, čo pomedzi moje neexistovanie započujem. 

Prečo očakávame? Prečo nemôžeme proste žiť s tým, že čo príde, príde. Prečo si plánujeme? Pretože prahneme po nejakom usporadúvaní vecí. Byť mnou, tak keď ma niekto niekam pozve, tak by som šla ihneď. Nerada sa dohadujem na dátume *vždy ho zabudnem*. Lenže je tu tá vec *tá dôležitá vec* - rodina. Nebolo by omnoho jednoduchšie žiť teraz a nie budúcnosťou? 

Ja: "Za tebou sú ľudia a ja tu mám plno priestoru. Neposunieš sa?"

Héros: *po presunutí tesne ku mne* "Takto?"

Ja: "Tam som stála ja, ale nevadí. Keď sa pohneme, spadnem."

Héros: "Hm..." *objal ma okolo ramien* "Tak sa drž mňa."
Ja: *ok, v hlave to vyzeralo asi takto: ERROR, ale spätne, keď sa na to dívam, mala som si myslieť: to je ten vysnívaný filmový okamih, keď sa máš držať a objímať v električke chalana, pretože sa nemáš čoho chytiť. A oprela som sa o neho. Lenže sa na mňa pozrela jedna dorastenka, tak som sa rýchlo vyrovnala, s jeho rukou na mojom ramene.* "Tak radšej nič."

Héros: "Čo?" *Presunul sa naspäť* "Na čo som sa vôbec presúval?"

Prečo nám záleží tak rapídne na tom, čo si o nás pomyslia druhí? Myslela som, že mi na tom nezáleží. 

Shit.To už je veľa otázok a ani neviem či tento článok mám zaradiť do journalu alebo do considerations. Bude ničím. Tento článok bude úplne ničím, pretože nemá svoje miesto. Takže je vlastne ako ja. Budeme spolu ničím a nikým, brázdiaci vesmírom a snažiaci sa zatvoriť pocity do papierovej krabičky na pexeso. 

A otázka na záver: Nemáte niekedy proste chuť nasadnúť na vlak a odísť na pár hodín od všetkého, čo poznáte a stratiť sa v nepoznanom?

Napísala Madame Breand o 23:03

A nebude nič. Zatmie sa.

A olivový tieň prikryje tvoju večne ožiarenú tvár.
Vladimír Reisel