Preborník v (nečakaných) objatiach

Stratilo to zmysel niekde na začiatku. A tak som sa rozhodla k tomu nič nedodávať. Už je to tretíkrát, čo som sa prešla sadom mojich slov a nenašla som žiadne dostatočne zrelé slovo, ktoré by som mohla dodať. A keďže som povedala, že journal chcem pridávať menej, pridávam toto. Aj tak to tam zaradzujem.

Before: Aj keď je to centrované na stred, nie je to báseň!

Keď sa raz po rokoch znovu uvidíme: Položím ti otázku.

Kam sme to vlastne mierili, keď sme sa stratili?

Ale nedovolím ti odpovedať.

Pretože na niektoré otázky, neexistujú odpovede. Len pomyselné.  Také, o ktorých si myslíš, že sú správne a sú správne dovtedy, kým ich nevyriekneš.

Nenávidela som objatia. Najmä tie nečakané.

A z teba je práve preborník v objatiach - nutno dodať: v nečakaných objatiach.

Možno práve preto som ich nenávidela.

Pretože vždy, keď prídu, spomeniem si na tvoju náruč a jej blízkosť ku hviezdam.

Si ako vesmírna loď *čo by normálne bolo úplne trápne prirovnanie*,

ktorá štartuje jedným nečakaným objatím a zavezie ťa ku hviezdam tak blízko, 

že sa stačí načiahnuť, a môžeš sa ich dotknúť.

A možno presne tam sme mierili.

Ku hviezdam.

K ich teplej žiare, 

ktorá z nezamilovanosti robí zamilovanosť.

Ktorá z odmietania robí prijímanie,

z áno nie,

zo zatiahnutej tváre úsmev,

z vzdialenosti blízkosť,

z prázdnych rúk ruky plné hviezd,

zo stratenosti domov,

z osamotenosti pripomínajúcu vulkán robí dve ruky, dvoch tulákov, dve hviezdy, dva úsmevy, dva prepojené vesmíry.

A keďže som bola tak blízko k tomu teplu, tak hviezdy spravili z nenávidenia objatí,

zamilovanosť objatí - najmä od preborníkov v nečakaných objatiach.