I will write about everything

Po dlhej dobe sem dávam nejaké svoje fotografie *tentokrát z mobilu*...
To bolo z momentu, keď mi nezáležalo na tom, kam idem, kedy sa vrátim,
kam dôjdem, čo sa mi stane... chcela som len ísť. Išla som peši.

Viete ako som mylinkrát milionkrát spomínala svoju vieru v Krista? Ja prakticky nie som ten typ človeka, kt. by presadzoval svoje názory. Skôr je to úplne naopak. Väčšinou ľudí počúvam a prikyvujem, pri čom si myslím úplne niečo iné. Možno je to tým, že som raz počúvala Zlatovlásku a jej tému o Prednosť druhým, alebo niečo také. A dostala som sa do štádia, že som prakticky začala mlčať a ako som vždy hovorila, že o sebe nerada rozprávam, tak som o sebe prestala rozprávať - možno preto som aj prestala tak písať články. A preto je dobrý plán čosi povedať.

A je mi jedno čo to bude znamenať pre tento blog, keď odložím journal a budem písať aj niečo kresťanské. Veď prečo nie?

Ale predsa len sa teraz ozvem s journalom. Dostala som na to akurát chuť. Vlastne by som strašne rada mala blog, ako má Tinny alebo Danielle M. Ale to by som predsa už nebola ja. Či áno? Bojím sa. Sakra, myslím, že som naozaj strašný strachopud a jediný, kt. to kedy chápal bol Fotka. A tak sa bojím, že nebudem mať aké fotky pridávať, pretože môj život je v skutočnosti prakticky dosť nudný. A stále chcem nejaké útočisko, kde by ľudia nepotrebovali vedieť moje meno, moju tvár a neodsudzovali ma za môj život.
Nedávno som premýšľala o tom, či by som mu nenapísala, či by sme sa nemohli stretnúť. Myslím Fotku. Pretože som sa zasekla. Včera na dievčenskej skupinke som si to všimla. Nie že by som nerobila nič preto, aby moja viera kvitla, len som sa akosi zasekla. A viem aj prečo, ale bude neskutočne zložité sa pohnúť. A tak mi napadlo, že či by nebolo dobré zájsť za tým, kt. ma presvedčil, že viera je predsa dobrá. Ale ešte stále som sa neodvážila mu ani napísať nie to sa ho spýtať, či by sme sa nestretli a nemohli sa porozprávať.
Prakticky sa momentálne snažím/nesnažím žiť. Existovať alebo čosi. Nevnímať ten odporne zapáchajúci nátlak v mojej hlave nájsť si niekoho, do koho by som bola po uši zamilovaná a venovala tomu pocitu všetko. Nie, momentálne sa snažím sústrediť na školu *ktorú momentálne zanedbávam kvôli blogu, ahaaa* Mám chuť pridávať talky, pretože mi to príde ako jediná originálna vec na celom tomto blogu.
Kúpila som si *mimochodom* čierny zápisník s tým, že to bude môj diár, ale keď som ho za pokladňou otvorila, zistila som, že má prázdne stránky. A tak premýšľam, či ho nevyužijem ako denník, ale znovu sa obávam, že potom zanedbám môj zberník momentov *ktorý zanedbávam už dlhšiu dobu* a aj blog a jediné čo bude robiť bude s perom v ruke písať a kresliť do svojho denníčku. Navyše mi to príde nebezpečné. Raz sa do môjho papierového denníku pustila matka a tak teraz na to nemám najmenšiu chuť. Prakticky ma vtedy znechutila od písania si denníku ručne. Ale mám ho odložený tu vedľa mňa v šuflíku s mojim zberníkom momentov. Takže znovu a znovu sa vraciam ku journalu, ktorý budem ťukať ako blázon do klávesnice a na mojich starých nepodarených fotkách, kt. sa snažili zachytiť jeho vesmír budem hľadať metafory, pretože ste si určite všimli, že je to tu od nich akési prázdne.
Chcela som tráviť viac času s ľuďmi a nedarí sa mi to. Ani na facebooku sa mi s nimi nechce byť. Nechcem počúvať. Nechcem čítať. Nechcem nič, len sa egoisticky sťažovať na ten perfektný život, ktorý vlastním. Prakticky vlastne neviem čo na ňom vidím zlé. Väčšinu zlých vecí som si spôsobila sama, tak o čo sa vlastne snažím? Presvedčiť niekoho, že som chudáčik? No tak, v skutočnosti sa mám veľmi dobre. Každý už mal predsa nejakú bolesť srdca, každého raz samota nútila vyprázdniť si žalúdok od nezmyslov a naplniť ho inými.

Už si sa niekedy pripravoval na to, že niekomu koho miluješ povieš, že ho nemiluješ?

Prakticky som sa zasekla. Ozajstne. Proste chcem niečo, čo dosiahnem keď spravím dva kroky. A predsa tie dva kroky sa mi spraviť nechce, pretože sa jednak bojím toho, čo by to mohlo znamenať a jednak tie dva kroky sú sakra dlhé a dôležité. Ja viem. Poslednú dobu moje komentáre sú o ničom a moje články sú ešte o väčšom  h****. Ja sa potrebujem možno rozpísať. Neviem čo mi chýba. Hovorím - zasekla som sa.
A shit. Mám chuť stadiaľto odísť. Musím to už niekde napísať. A nejde len o to vypadnúť z tejto izby a zašiť sa do nejakej kaviarne v meste. Nie, chcem ozajstne vypadnúť. Sama. Ďaleko od týchto ľudí, pretože mám pocit, že sa snažia aby im na mne záležalo a aby som to videla a pri tom snažení nevidia, že ma niečo trápi. A nie som schopná im to povedať. Nikomu z nich nie som schopná povedať, že mám každý jeden deň chuť vziať do ruky nôž a zabodnúť ho do seba. Nikomu z nich nepoviem, že v mojej hlave je každý deň viac a viac prázdnoty. Všetky myšlienky odchádzajú preč, pretože ich nudím? Opúšťajú ma a ani sa nerozlúčia a ja neviem čo mám robiť. Som sama so sebou. Dlhú dobu som si hovorila, to čo bolo na tom obrázku: Liek na samotu je samota s Bohom. Ale aj keď sa modlím, čítam Bibliu stále sedím na tom istom mieste a nehýbem sa. Vravela som si, že je to nejaká skúška, v ktorej musím obstáť, ale prestávam to v tomto osamotení zvládať. A som si prakticky na vine úplne sama, pretože s ľuďmi byť nechcem. Nie s rodičmi či priateľmi, pretože nech poviem o svojich problémoch akúkoľvek maličkosť, vidím im na tvári, že nerozumejú mojim drahocenným slovám. A tak mám chuť nasadnúť na ten prekliaty vlak a odísť. Na deň, na dva, len chcem nejaké myšlienky do svojej hlavy. Ktosi alebo čosi mi ich všetky berie a ja nie som schopná premýšľať, či robiť. Minúty a sekundy plynú tým, že neexistujem *doslovne*. Veď ako môžete existovať, keď váš mozog nepremýšľa a vaše telo nerobí? Len nemám kam ísť. A dostatočné peniaze na to, ten deň prežiť.
Tak fajn. Nádych, pohľad na zhnitú ružu *prehnitú ako moje srdce*, výdych.
A otázka na záver: Koľkokrát denne vám mysľou prebehne myšlienka *akákoľvek* na smrť *cudziu či vlastnú*?

Madame Breand