Who is human?

"People asked me to stay in their lives."
"What have you done?"
"I have left."
"Why?"
"Because I wanted."
"Why?"
"Because they would surely hurt me. I had to leave. I was scared."

Chcela som to napísať inam. Rozpísaný článok? Neviem. Tak možno skončí aj tento. Opíšem ten "imaginárny" rozhovor do zberníku momentov a odídem.

Polemizujem nad ľuďmi. Nad tým aký sú. A prečo sú takí akí sú a viete čo? Je ťažké premýšľať nad ľuďmi. *By the way, na chvíľu som sa zahľadela na svoju sviečku a jej plameň kašle ako tuberák* Stále sa pýtam sama seba, prečo mi robí taký problém postaviť sa, vyjsť z izby a ísť medzi ľudí. Možno porozprávať sa s rodičmi, alebo starými rodičmi, bratom... a viete čo? Ono sa stačilo pozrieť na mňa: ako ľahko prezradím tajomstvá, ako ľahko podľahnem svetu, ako ľahko sa znovu vrátim k závislostiam, ako jednoducho sa nechám utopiť v mori zabudnutia. Viete, som hnusný človek. V skutočnosti som odporná. Nie vždy. Iba v istom momente. V momente, keď sa dostanete dovnútra. Možno je to normálne, že ma to tak dusí - neprirodzené a nepríjemné. Nechcem aby ľudia o mne vedeli veľa, ale nedokážem to v sebe udržať a tak to rozdávam viacerým a každému čosi iné. A tak o mne nikto nebude vedieť všetko *až na Dievčatko na horizonte, ale tá sa nikdy nestretne s Hérosom a nepovie mu, že ma desí a že mi na ňom záleží a nestretne sa s Princess a rovnako jej nepovie, že ma desí ako sa ku mne snaží dostať a že vlastne nechcem aby sa snažila tak strašne byť mojou priateľkou*. A predpokladám, že to nespravíte ani vy, pretože nemáte najmenšieho poňatia kto som *dúfam* a neviete kto je Héros, kto je Princess, kto je M či Fotka. Komu prináleží prezývka Gesti či Zlodej.
Takže akí sú teda ľudia? Dívam sa na ich tváre denne. Dnes som ich tiež videla plno a plno z nich mi venovalo príliš veľa pozornosti, keď som sa po celom obchodnom centre vláčila s vrecúškom plným rybičiek. Ďalej mi venovali pozornosť, keď som sa snažila usušiť svoje topánky a otriasť z nich sneh. Príliš veľa nepríjemnej pozornosti. A to je jedna ľudská vlastnosť - ich domýšľavosť a zvedavosť. Každý je trochu zvedavý a každý je trochu domýšľavý. Každý je trochu sebec, trochu egoista, každý je trošičku láskavý a každý trochu zaujatý na niečo svoje.
Potom sú rôzne druhy ľudí - pragmatici *to je tak, keď sa naučíte nové slovo, haha*, skeptici, patetickí ľudia, leniví, vorkoholici... toľko druhov ľudí. Vraj sa o človeku najviac dozviete v prvých piatich sekundách *s čím ja nesúhlasím*, čo ho stretnete. Nemyslím si. Ten pán v obchode, s ktorým sme sa babrali asi polhodiny, kým neprišla pani a nepovedala, že to číslo je správne, len je na záručnom liste rozdelené na polovičky a tak to robia... no o tom pánovi som vlastne nič nezistila. Ani o tej predávajúcej pani v obchode.
Vraví sa, že každý človek je iný. Ja s tým tam celkom znovu nesúhlasím. Ale toto je znovu ohraná téma, o ktorej mnoho ľudí hovorí - všetci kopírujú, všetci sú rovnakí. To slovo "všetci" by som vyčiarkla, ale mnoho ľudí je rovnakých. Už skupiny deciek, ktoré som videla v lete v auparku to dosvedčujú. Obdivujem ľudí, ktorí mi hneď pri prvom pohľade dajú vedieť, že sú odlišní. Ja som to stále nedokázala. Vidím im to na tvárach, na ich odvážnych pohyboch, skúsenom úsmeve a mdlých vráskach. Čo z takých ľudí, akými sme my? Sedíme na počítači, na facebooku... presne ako ostatní. Tvoríme si instagram, weheartit, pinterest, píšeme blogy. Čo je na tomto blogu originálne?
Shit. Vlastne vôbec nič. Všetko čo tu je ma zniekadiaľ svoju hlavnú myšlienku. Aj takýchto článkov je plno a ja znovu nechcem vydávať dlhý článok plný mojich myšlienok.
A tak vravím: salut!

Napísala včera o 20:43, madam The Breand s unaveným pohľadom, tvoriac predsavzatia.