Trying to lose myself in fog

A napokon slová sa stali zbytočnými, 

pretože všetko čo kedysi hovorila ako príbehy, 

sa stalo skutočnosťou.

Povedali by ste, že moje slová znovu skončia len zúfalým zamýšľaním sa? Viete ja netvrdím, že o Fotke a Hérosovi sa mi písať nechce, ale napísať to raz, mi úplne stačí. O čom by som mala vlastne hovoriť? Mala by som písať o tom, že som dnes strávila dobrý deň na to, že som bola v škole? Mám vám vypisovať slohové práce o tom, že nedodržiavam svoje predsavzatia, pretože *povedzme si pravdu* kedy som ich JA dodržovala? Alebo čo vám mám povedať? Venovať zbytočné slová, ktorá skončia napokon kdesi na smetisku v mojej hlave, aby som si ich o pár rokov mohla znovu prečítať?  Nechcem takto ďalej fungovať. Ja viem, je Nový rok a znie to ako "nové ja". Chcem sa viac venovať čítaním blogov, venovaním slov a nie ťukaním ich na zbytočné miesto.

Ale ťažko mi je to tu opustiť, viete? Tak to tu neopúšťam, len tak to nejde. Napokon to tu však vyzerá takmer úplne rovnako, ako môj starý blog. Keby že namiesto blogspot.sk bola koncovka blog.cz, a namiesto názvu Madame Breand a zahmlených hôr v pozadí bola zasnežená lavička, tak venujem svoj čas spomienkam - len im - vediac, že by toto bol posledný článok, ktorý kedy na tento blog pribudne a ktorý odošlem svetu. Tento blog by som napokon o mesiac či dva vymazala a verte či nie, keby že tak dlho nič nepridám, tak by som tento blog vymazala.

A tak v závere to stále znie, akoby som to tu už opúšťala, ale koľkokrát som hovorila o večnosti? Ja neodchádzam, akoby som mohla. Ale rozhodnutá to trochu zmeniť. Nepísať toľko journalu, venovať sa zamysleniam, ktoré mi vírili hlavou a písať čosi, čo nebudú len prázdne slová, ktoré som vyhrabala zo smetiska. Chcem späť svoje metafory, ktoré mravce rozobrali na malé smietka a rozniesli ich - každé jedno smietko dali k jednej ľudskej hviezde a vy viete, že sú to len ľudské svetlá. A tak sa chystám journal tu nechať, nevenovať sa mu však tak, ako som sa mu venovala. 

I do not ask you to love me always like this,

but I ask you to remember.

Somewhere inside of me there will always 

be that person I am tonight.

F.S. Fitzgerald

...po dokončení "That feeling when you write"

A tak som dokončila totálnu hlúposť a neviem čo viac dodať. Viete, ono je to tak, že žiarlivosť je odporná vec, ktorá vás celého zahltí a vy si istú chvíľu budete hovoriť, že to tak nie je. Nie, nebudete žiarliť, pretože plnosť vášho vnútra predsa nemôže míňať jeho silu na žiarlivosť! Ale napokon, úplne na konci, keď už budete cítiť vlastnú temnotu a čerň okolo vás si uvedomíte, že ste v skutočnosti v depresii a tá žiarlivosť tam naozaj je. A nezmizne ani keď budete vytvárať hmlu radosti. 

Nežiarlim takýmto spôsobom, alebo som možno niekde tam v tom leveli, keď si vravím, že nežiarlim. Vlastne sa cítim fajn a nie v depresiách. Som až príliš pokojná po tom, čo som si uvedomila koľko pozornosti jej venuje a že predsa len k nej niečo cíti. Že to nie som ja, že to nikdy nebudem ja, pretože akoby som predsa mohla? 

A keď som nad tým tak premýšľala, tak som si spomenula na Fotku a na to jeho rande. Nenapísali sme si dlhú dobu a náš chat zapadol prachom. Ale viete čo? Necítim sa tak, že by mi to veľmi chýbalo. Možno trošku. Chýba mi ten pocit úsmevu na tvári, keď mi napísal a jeho náruč plná vtipných príhod, ktorými ma raz musí kŕmiť môj pán Neskutočný. Pretože o čom je život, keď nemáte svoje historky a keď nemáte aké počúvať?
Vidíte? Som ďalší človek, ktorý viac žije minulosťou než prítomnosťou a pýtam sa sama seba, kedy chcem žiť tú prítomnosť, keď nie práve teraz? Prečo ju musím žiť až v spomienkach - aj tak nebudem spomínať na to, ako som ťukala do počítača nejaký trápny článok, ktorý možno niekto prečíta, možno niekto okomentuje, ale v skutočnosti v ňom nezanechá vôbec nič. Taký zbytočný článok, zbytočná strata času - moja, aj vaša (takto by som nemala písať, aby som nestratila aj to málo, čo tu chodí). Možno je v minulosti prítomnejšie. Veď vlastne... neviem. Niekedy sa strácam vo vlastných momentoch (ani nie tak cudzích) len preto, pretože odísť z nich by znamenalo vrátiť sa do krutosti sveta, kde vládne chaos, je tam zima a diabol stojí všade, snažiac sa presvedčiť vaše vnútro, že je to najlepšie.
Je tu príliš veľa slova "napokon" a príliš málo ozajstných slov, ktoré som vám chcela odovzdať, alebo venovať. Nedoniesla som vám ich pred dvere, dala som vám ich ešte bližšie. Zabalené v hlúpom obale so srdiečkami, som vám ich položila na stôl a bolo vlastne len na vás, či ste si ich otvorili.
Dávam tento článok zverejniť až na zajtra (12. januára) len preto, aby aj ten tématický článok mal chvíľu svojej (ne)slávy posledného zverejneného článku.

Zapĺňam teda posledné prázdne riadky tohto článku slovami a naozaj sa lúčim. Už posledný krát vediac, že tieto slová nemali patriť blogu, ale skôr prázdnej stránke vo worde a potom poštovému holubovi, ktorý by ich odniesol Dievčatku na horizonte.