That feeling when you write

"Čo sú to za slová?"

"Moje."

"Máš slová na stene?"

"Moje slová sú jedine tie na stene."

"Koľko ich tam máš?"

"Viac, než je na oblohe hviezd."

"Prečo?"

"Pretože som v nich našla zmysel."

Keď som začínala blogovať *mohla som mať osem... nie, mala som osem*, verila som, že blog mi dá čosi, čo mi ľudia nedajú. Voľnosť povedať čokoľvek, napísať čokoľvek a ignorovať možnosť, že niekto tam niekde nesúhlasí s tým, čo hovorím. A tak vznikol príbeh o dievčati, ktoré stretlo anjela a malo oslobodiť svet. A ten príbeh som nikdy nevymazala, uložila som si ho na email a cítim sa trápne kedykoľvek vidím jeho názov. Vtedy som nepoznala blogy ako dnes. Žiadne diary blogy, žiadne blogy, ktoré by mali zmysel. Len blogy s príbehmi, ktorým som venovala trojvetové komentáre a všetci sme z každého komentára boli vo vytržení a napokon, ja som mala dokopy desať komentárov za tri roky, ktoré som tam strávila. A bývalo to iné. A potom som na istý čas prestala. Neskôr som sa rozhodla znovu blogovať a skúšala som to všelijak. Dlho som prestupovala a až tu som sa usadila so spokojnou mysľou, že tu to bude fajn.
Ono znovu idem premýšľať. Chcem tým povedať, že keď som začínala, tak ten kto mal blog býval väčšinou taký "imbecilko". Nevýrazaný a prázdny a potom tam boli taký veľkí blogeri, ktorých tí malí obdivovali a dívali sa na ich články, ktoré napokon boli buď naozaj o niečom *na čo som nenarazila* alebo bývali o hlúpostiach. A viete čo? Vravím, že dnes som narazila na blogerov, ktorí takí nie sú. Ok. Vidím ich tu milardy, ktorí píšu o módnych doplnok, hovoria čo dostali a na Vianoce a ľudia im to hlcú. Nevidím v tomto zmysel. Napísať článok o tom čo som dostala na narodeniny? Nie, ďakujem. Kde sú blogeri, ktorých slová nie sú prázdnymi nádobami na komentáre a ich články majú nejaký význam?
Tématicky ťukám do príspevku a premýšľam, či vôbec tento článok má nejaký zmysel. Dobre, dívam sa na diary blogerov, ktorých som vždy obdivovala - tá ľahkosť s hovorením o svojom živote, ktorý mi pripadá tak zložitý. A napokon som sa takým stala aj ja uvedomujúc si, že keď to napíšem, zrazu sa cítim pokojnejšie. Keď píšem, cítim sa inak - akoby som azda bola v nejakom svojom svete, neuvedomujúc si všetky problémy (to že prokrastinujem, to že si nespĺňam predsavzatia, to že tam vonku by som mala tráviť viac času a nie tu na počítači a mala by som sa učiť). Cítim sa plná čohosi, čo mi nikto iný nevie dať - plná slov. Väčšinou mi ich ľudia berú - ten strach z ľudí ma napĺňa a zahlcuje moje slová temnotou, ktoré následne zkamenia. Možno preto napokon všetci píšeme - pretože v skutočnosti sa svojich slov nevieme zbaviť, nevieme ich darovať ľuďom, položiť pred dvere; nevieme ich využiť v správnu chvíľu a napokon naše slová vyjdú navnivoč a tak ich vyťukáme do blogu. Ale plytváme nimi na zbytočnosti, keď píšeme o tom o čom píše každý druhý. Nač´ milarda článkov o lakoch na vlasy a na nechty?
Píšem vám len vlastný názor, nesnažím sa vás presvedčiť o ňom. Vravím, že chcem svoje slová využívať a nie nimi plytvať; pretože jedného dňa všetky moje slová zo mňa opadnú a podľa toho komu a čo im poviem, podľa toho uvidí, či okolo mňa na zemi bude ležať plno krásnych listov rôznych farieb jesene, alebo ich všetky unesie vietor do diaľky, kde ich nikto nenájde (veta na päť riadkov???).
A tak vám aj na dnes prajem krásny večer s pesničkou Children of God (veď sa už môžem konečne priznať, že sa zo mňa stal plnohodnotný kresťan túžiaci o Ňom hovoriť).

Príspevok začala písať Madame Breand 9. januára a dopísala 11. januára 2015.