Dead. Dead everywhere.

Drahý čitatelia!

Je to hlúposť byť vystresovaná z toľkých vecí. Ako ma môže toľko vecí naraz trápiť a prečo je to na mňa uvalené? Ako sa hviezdy mohli dopustiť takto v piatok dokonalej krádeže pokoju vo mne? Bolí ma ruka - neviem z čoho, ale je to nepríjemné. Maličkosť, ktorá ma trápi a tak prichádzajú pohľady z minulosti, ale každý ich sem tam má. Ten nádych zúfalstva, že sa to už nikdy nevráti. Vlastne prečo nám tak chýba minulosť? Ale to je ďalšia maličkosť, že rovnako ako Boh je všade naokolo aj zlo. A na facebooku a v mojej hlave je všade Fotka. Keby sa dal odstrániť z databázy, teraz mi som to jednoducho spravila. Alebo možno nie, až príliš sa držím svojich slov, že ho nechcem stratiť.

Poviete si, zpobožnela som úplne. Ale neustále premýšľam nad otázkou, ktorú nám položil Pastor: "Za čo by ste boli ochotní vyjsť do ulíc?" Pretože je toľko vecí dnes, za ktoré by som mohla, ale nie som toho schopná. Som lenivá na to bojovať za to, za čo chcem bojovať? Možno to tak nie je. Nie, v skutočnosti to tak nie je. Len keď chcem za niečo bojovať, musím najprv zničiť strach a prísť do styku s ľuďmi, ktorí by boli ochotní bojovať za to, za čo by som chcela aj ja bojovať.

Nač čipovanie ľudí? Desí ma to a to ako ničíme životné prostredie. Desí ma to, ako kričíme na svoju vládu, že je odporná a pri tom napokon naši politici sú rovnako ľudia ako my, s rovnakou rodinou a nelíšia sa ničím iným. Sme rovnako sebeckí ako naši politici a ja som tiež tak sebecká. Nepáči sa mi to, že nahrádzame ľudí technikou ako v práci, tak aj doma. Je tam plno ľudí, ktorým sa bezo zmyslu ubližuje, kvôli tomu, že sa ktosi rozhodol, že niečo chce. Som proti miliarde vecí, ale nie som schopná s nimi nič spraviť, iba sa ich desiť v svojej posteli a čakať na moč, ktorý by sa do nej rozlial *znelo to podivne*. 

Lenže kde je niekto, kto by sa tiež postavil proti týmto veciam. Nie sme schopní sa postaviť a ísť tam, bojovať za to. Tak rýchlo sa snažíme dostať na koniec sveta? Desíme sa smrti, ale snažíme sa priblížiť súdny deň. Aký sme naivní! A viete čo? Použijem slová skupiny Bring Me To Horizon: "Každý chce do neba, ale nikto nechce zomrieť." Sme trápni, naivní a sebeckí, ale ako sa dá v skutočnosti zmeniť? Je nejaká možnosť, ako sa dá zmeniť?

Štvorka: "Breand, ty si tak zlatá."

Taylor: "Presne tak."

Ja: "Čo? Ja?! Prečo?" 

Štvorka: "Si milá. Ku každému."

A pri tom som ako každý druhý. Možno je to o tom, ako dobre to viete zahrať. Ako dobre viete hrať divadlo pre hviezdy?

Mala by som prestať sledovať správy, väčšinou sú tu len na to, aby ma desili. Ale premýšľam o nich stále viac a neviem čo budem robiť v budúcnosti. Ale kto to vie? Kto vie, čo sa udeje v budúcnosti a ako na tom vlastne budeme? Tak či tak, možno jedného dňa budem v čele revolúcie, haha. Bolo by to veľmi zaujímavé *desila by som sa mojich spolurevolucionárov, to by bolo vážne vtipné*, ale mali by sme všetci niečo robiť, pretože nedívajúc sa na následky, sa vlastne kvôli vlastnej lenivosti ženieme do náruči smrti.

Ničíme si planétu, o ktorú sa máme starať a naši vedci sa snažia márne nájsť planétu, kde by sme mohli žiť. Ale taká sa nenájde, žiadna planéta v celom vesmíre nie je taká, ako táto. Ak by bola, niekto by tam žil a asi by sa im nepáčili paraziti na ich planéte. Veď ani nám by sa to nepáčilo, také koexistovanie, napokon vlastne všetci tu koexistujeme, ale človek ako vládca prírody neustále spyšnieva a rodí sa stále sebeckejší a mocichtivejší. Nechcem skončiť s čipom niekde v tele a ani na zemeguli, ktorá bude pripomínať skládku. Nechcem toľko elektrotechniky, ktorá je v mnohom nespoľahlivá. O čo sa snažíme?
Nepočujete ten tikot hodín? Je všade okolo a už tikajú posledné sekundy.

Pár posledných slov významných ľudí:

Vraj posledné slová Francoisa Rebelaisa boli: "Je koniec tejto frašky, idem hľadať do veľké Snáď." A tak sa odobral hľadať ho. *Snáď tam niekde bude nebo. Snáď som nebol veľmi hriešny. Snáď som žil dobrý život. Snáď neumieram.*

Thomas More povedal: "Pomôžte mi prosím vystúpiť hore. K tomu aby som zostúpil, už nebudem potrebovať pomoc." Bolo to v spojení šibenice, ale aj tak to má čosi do seba. Pretože väčšinou, keď sa niekto chce dostať hore  niekde vysoko hore - potrebuje pomoc a je to ťažké sa tam dostať. A my sa tam dostávame! Opatrne, ale vyzerá to z diaľky tak jednoducho. Tak jednoducho, neuvedomujúc si čo môže prísť, sa tam hrnieme a na to, aby sme spadli, nebudeme už potrebovať pomoc. Pôjde to rýchlo!

Bernarde de Fontelle, tieto slová sa mi asi zapáčili najviac: "Netrpím, priatelia. Len mi existencia robí problémy." 

A vlastne ani neviem kým boli tieto významné osobnosti minulosti. Stačia mi ich posledné slová, pretože mali istý zmysel, aj keď si to možno v danú chvíľu neuvedomili. Čo poviem ja pred svojou smrťou? 

(ak vás to zaujalo, niečo som našla stránke citátov)

Desí ma porušovanie ľudských práv a tak sa hrniem týmto smerom, pretože tak či tak mi napadajú iba dva smery, kam by som sa ja mohla vydať. Možno niekde medzi nimi *presne v strede* je cesta za hviezdami a za láskou, ale napokon si aj tak budem musieť vybrať medzi žurnalistikou a ľudskými právami. Keď sa však len tak dívam na svoje články, asi by ich nikto normálny nechápal a tak ďakujem za výnimky, ktoré čítajú môj blog. Takže ostáva to na ľudských právach? *Mám pocit, že majú niečo s Napoleonom*

No tak. A na svete je ďalší článok, ktorý mal byť tématický, ale napokon je to zmes hlúpych a stresujúcich myšlienok a moje metafory som uložila do zberníku momentov k Skillet a básni od pána Stuprum *alebo jej časti*.
A tak sa napokon pýtam, za čo by ste bojovali vy?

Už viac, než štrnásť hodín bije,

To slzy sú... choď, keď k plaču ti je,

moje srdce! Spievaj!

Tristan Corbiere

Napísala Madame Breand 16.januára 2015 o ôsmej hodine večer