You are my own thief of words
Predošlý journal - "...put on your doll faces..."
Ja: Ty sa snažíš, aby som stratila reč?
Fotka: Presne tak.
Ja: To sa ti nepodarí.
Fotka: Okej, tak píš.
Otázka|Čo tak miluješ na Hamletovi?
Odpoveď|Neviem, nedočítala som ho.
...po zdĺhavom rozhovore o Hamletovi a povinnom čítaní a učení literatúry...
Fotka: ...nič moc.
Ja: Je to supeeeeer.
Fotka: No to si myslíš ty.
Ja: Ako na to môžeš odpovedať "nič moc"?! To je akoby som povedala, že GoT je nuda.
Fotka: Lebo ma to neohúrilo - preto to tvrdím. Je to môj názor, nepresviedčaj ma. Nie len tvoje názory sú najlepšie.
Otázka|Môžeš sa stratiť v prítomnosti?
Odpoveď|Nie. Stratíš sa len v spomienkach a tie patria minulosti a v predstavách a snoch a tie patria budúcnosti. Prítomnosť je jediná bezpečná zóna.
Ja: Ok, pán inžinier, ste asi jediný človek, ktorý mi vie vziať slová. A doslova mi ich kradnete a ja neviem čo povedať. Beriem to.
Fotka: Doslovne ti kradnem slová? What the hell?! Zase tak zdvorilo, to je milé.
Ja: Nie, je to použité ako metafora: "doslovne kradneš".
Fotka: Nie, ja nie som zlodej.
Ja: Si zlodej slov. Je to metafora prodte proste.
Otázka|Tak prečo sa v prítomnosti strácaš?
Odpoveď|Pretože žijem minulosťou. Budúcnosť je pre mňa nič a prítomnosť neexistuje. Moja hlava len blúdi v minulosti.
Zlatíčko,
OdpovedaťOdstrániťtak veľmi som sa rozplakala, pri čítaní tvojho komentára pod mojím článkom. "Nedívam sa na článok psychopata, nedívam sa na článok nejakého cvoka, len na človeka, ktorému ktosi zlomil vnútro." Ja ťa milujem, tvoje písmenká, slová, vety,.. do seba tak zapadajú a ty mi celkovo tak veľmi pomáhaš, neviem čo by som všetko dala za niekoho takého v mojom celkovom živote, asi veľa toho, ale ani nevieš, že mám niekoho aspoň takto, cez blog. Som si plne istá, že o mne vieš oveľa viac, než ľudia okolo mňa. Poznáš ma úplne inak, tak, ako ma nikto tu, vonku nepozná. Dokonca si rozumieme, obe sme naviazané na kresťanstvo a.. myslím že som našla svoju dvojíčku. Nemusí byť úplne rovnaká, vzhľadovo ani povahovo. Ale my si tak kurva dobre rozumieme, že ja z toho niekedy strácam slová a ťažko sa mi píše, pretože jediné čo cítim, sú slzy, radosti. Tak a teraz už k tvojmu článku.
Hneď ako zajtra prídem domov z kostola a budem fájn nabudená, budem mať čas a relax si zobrať ntb k sebe do postele, so sluchátkami v ušiach, tak si prečítam predchádzajúci článok, pretože nejakým nedopatrením som ho nestihla. Teda čítať som ho čítala, ale nebol čas na komentár, hlavne, vieš, ja na tie komentáre potrebujem veľa času a hlavne pohody. Klidu, aby ma nikto nevyrušoval a aby som naozaj vklide mohla písať. Fotka, fotka a zase fotka. Prečo sa dopekla stále trápime nad nimi? Ty nad Fotkou. Ja nad Zlodejom Myšlienok? Nemôžeme to len tak pre jeden krát navždy uzavrieť? NIE. Nejde to, ani u jednej z nás. Je to hrozné, ako sa mi nad nimi trápime a oni sa smejú s inými. Ako my večer zaspávame s predstavou o nás a oni v objatí inej.
"Budúcnosť je pre mňa nič a prítomnosť neexistuje. Pretože žijem minulosťou." Toto ma tak preveľmi vystihlo, vieš prečo? Všetci mi píšu, musíš sa pohnúť, veď žiješ v prítomnosti, neohliadaj sa a neži v minulosti. Ale iba my skutočne vieme, že to nejde. Stále v tom žiješ, spomenieš si na niečo, rozplačeš sa a spomínaš, ideš hlbšie a hlbšie do minulosti *priznávam sa že spočiatku táto veta znela ako sexuálne popisovanie*. "Si zlodej slov". Keby len slov, myšlienok, snov a všetkého, čo k tomu patrí, hlavne zlodej mojích citov, srdca a... a celkovo mňa. Rozlomil moje srdce na tisíc kúskov a jediný, kto ho vie naspäť zlepiť hocako, je len on, no jeho to absolútne netrápi, radšej má poriadok vo svojom živote a ľúbi inú.
Ta poslední otázka a odpověď je úžasná. :)
OdpovedaťOdstrániť-CrazyJull