Ice soul of ice queen

The Civil Wars, Talking In Your Sleep

Status:

Moje slová sú späť, ale ubližujú mi viac,

než keď som ich nemala.
Sakra, komu sa bude chcieť čítať 
tak dlhý článok?

So naive!

The Breand

Nevravím, že som za tie dni nič nenapísala. Práve naopak. Je tam pár vecí, ktoré uvideli tmu tohto sveta, ale nie je to diary a nevedela som, či to vydať. Takže ak máte chuť uvažovať a predĺžiť si čítanie tohto článku o ďalších 10 minút, otvorte si ho celý a pokojne sa začítajte. Nepísala som preto, pretože som bola chorá a nezažila som toho veľa. To že dnes píšem je tiež vlastne zázrak, pretože sa mi vlastne ani nechce. Dokázala by som stráviť zvyšok tohto dňa pozeraním anime s čím by som mala prestať, všakže?! Alebo čítaním tých štyroch kníh, ktoré mám rozčítané, alebo na we heart it, učením literatúry či pozeraním Harryho Pottera. Mohla som robiť milión produktívnejších ale aj neproduktívnejších vecí, ktoré by moju dušu na chvíľu zmrazili v čase, pretože by žiadne pocity nevyvolávali. Ale som pevne rozhodnutá vziať do ruky fén a roztopiť ľad okolo mojej duše a po dopísaní tohto článku ho znovu zmrazím.
Nezapínam si facebook. Prečo? Pretože viem, že nikto iný než Bateau mi nenapíše a nie že by som to nechcela, ale budem sa zúfalo dívať na tú zelenú bodku vedľa jeho mena a premýšľať, či rozmýšľa, či nad ním rozmýšľam. Dokonca keď premýšľam nad Hérosom, tak premýšľam nad Fotkou. A tak sa snažím nepremýšľať. Nie nad ním, nie nad láskou, nie nad démonmi v mojej hlave, nie nad jedom v mojom srdci.

Maybe we feel empty because we leave pieces of ourselves

in everything we used to love.

R. M. Drake

Všetci ľudia majú problémy. Nie som jediná. Tanja má veľa školy, Bateau je uzemnená vo friedzone, Princess sa rozišla so svojim chalanom, pretože na seba nemajú čas, Héros je forever alone, aj keď si neuvedomuje, koľkým dievčatám sa páči... V každom z nás je trochu temnoty. A je len na nás či sa ňou necháme pohltiť.
A nesúhlasím s tým. Nechcem byť večne v temnote tak zmrazujem svoje srdce. Na dokonalý priezračný ľad. Takže som naozaj ľadovou kráľovnou? Mám právo sa tak nazývať? Neviem prečo ma tak nazval. Jedného dňa mi to napísal. Ľadová kráľovná... hehe. Aká krásna irónia. Ľad je priezračný a zima biela. Ja som večne v čiernej a mám oči strašne tmavé. Kráľovná by mala byť nádherná, majestátna, plná entuziazmu. V skutočnosti nejaká nádherná nie som, majestátna už vôbec nie... som len malým zrnkom prachu v tomto svete. Nie som ničím. A som plná sadizmu a únavy. Nikto ju však nevidí. Takže ako sa k tomu prirovnaniu dostal?! Ale páči sa mi to! Kurva. Tak krásne to znie.
Príde Bateau. Na celý víkend. Tak som si izbu ako tak upratala. Zbavila som sa spomienok, zbavila som sa všetkého, na čo by sa mohla pozerať so zdvihnutým obočím. Zrazu som prázdna.

Dívam sa na muža, ktorý sedí na koľajniciach s husľami v rukách a hrá nejakú známu melódiu. Luskáčik. Ako opojne to znie s realitou, že ten muž čakal na vlastnú smrť.

Nemala by som sa pozerať na facebook. Sú tam často škaredé veci, ktoré potom pretvorím do niečoho iného. V mojej hlave totiž znie všetko úplne inak. Aký mohol mať ten muž problém? Prečo by sa chcel zabiť? A prečo hral Luskáčika? Tak veselú melódiu? Je azda smrť k pobaveniu? Je azda smrť vec, z ktorej by sme sa mali tešiť?
Vysvetlil mi cez facebook digitalizáciu obrázku. Neviem prečo mi napadlo sa ho na to spýtať, ale vysvetlil to lepšie než učiteľ.
V mojom vnútri znovu čosi chradne. Snažím sa nájsť hlas v mojej hlave, ale už aj ten ma opustil.
Kurva.
Čo vám mám viac napísať? Slová, ktoré nebudú nič znamenať? Prázdnotu v mojom vnútri? Je taká prázdna, že by sa dala opísať nekonečnosťou slov.

Should I kill myself or have a cup of coffee?

Albert Camus

Namiesto zastupovaných hodín anglickej konverzácie máme sexuálnu výchovu s matikárom a ja mám neskutočne blbé myšlienky v hlave, ktorých sa celú hodinu snažím zbaviť. Prečo to s nami preberá? Ako sme sa k tomu dostali? "...mali by sme si to vychutnať až po svadbe," hovorí matikár. - "...nechcem deti," hovorí Charlie. -  "Prečo?" pýta sa matikár. - "Pretože to žerie čas a pôrod bolí," odvetí Charlie. A v mojej hlave?! Aké naivné myšlienky! Nie každý pôrod bolí a ak si tak blbá, že vidíš deti iba ako požierač času, uvedom si, že si ním bola aj ty. Naplň sa istotou, že si požierač času. Žerieš mi čas. Ja už neviem, či chcem či nechcem deti, pretože v budúcnosti ich stále vidím. Ale stále to beriem tak, že čím ďalej, tým je svet viac krutý, ubližuje sa tu ľuďom a môžu sa narodiť v horšej dobe, než som sa narodila ja. Nechcem ich vidieť s dorezanými rukami, ale stačí sem tam s odratými kolenami. Nechcem ich vidieť za počítačom, tučných a rozkysnutých, chcem ich vidieť behať po vonku na bicykli. Svet im ublíži, to nedopustím!!!

Na triednickej hodine preberáme to, ako nemáme radi učiteľov a každý na niekoho niečo nájde. Nakoniec vyzeráme ako rozhádaná trieda. Všetci hovoria: "nehovorte vy, ale my.", ale stále sami hovoria: "Nehovorte!!!" a nie "Nehovorme." Ale ja pri tom do tej triedy ani nezapadám. Stále nie. Nebudem, nikdy. Tak ako som nezapadala do tej bývalej, nezapadám ani do tejto. A ani neviem, ako som na to prišla. Proste sa tam necítim doma. Keď učitelia po mne chcú, aby som sa vyjadrila, nechcem, pretože sa nechcem pomýliť pred úplne cudzími ľuďmi, ktorí určite vedia odpoveď úplne dokonale. Prečo? Pretože patrím do triedy, kde všetci všetko ovládajú.
Keď som sama, chodím so sklopenou hlavou, s rukami vo vreckách a snažím sa vyhýbať ostatným. Nechcem byť súčasťou ľudstva, ktoré si ubližuje. Nechcem sa dívať ale ani na všetky tie šťastné tváre, ktoré majú svoje šťastie. Nechcem náhodou zavadiť pohľadom o neznáme pery, ktoré bozkávajú jemu úplne známe pery. Nechcem sa dívať na objímajúcich sa ľudí, pretože žiarlivosť vo mne rozhorí do tak obrovského ohňa, že ma zvnútra spáli.
Priznávam. Som žiarlivá.
Umieram. Každou sekundou.

Pozri sa do mojich očí,

čo také tam vidíš?

Temnotu tých najtemnejších nocí,

to je to, čo tam zočíš.

Uvidíš slzy démonov,

ktoré pomaly stekajú po ohni.

Uvidíš zvuk krokov,

ktoré ktosi zohavil.

Uvidíš duše anjelov,

ktorých ľudia zabili,

a oni sa ešte neoplatili pomstou,

pretože sú nekonečne milostivý.

Uvidíš tvár môjho Boha,

ten obraz spáli temnotu tvojej duše.

Som ospalá,

moje viečka sú ťažké.

Dívaj sa dokiaľ môžeš -

dívaj sa, kým ešte žiješ.

Drahý pán inžinier!

zoznámili sme sa kedy? Počítam dni. Dvestotridsaťpäť šialených, nevyspitateľných, ale pri tom nádherných dní, ktoré dnes už iba prerezávajú moje vnútro a potichu spaľujú možnosť znovu sa zamilovať. O chvíľu bude neskoro a ja budem večne zamilovaná len do Teba. Myslím, že takto si to plánoval od začiatku.

Sedím za počítačom a predstavujem si naše prepletené dlane, náš prvý a posledný bozk a slzy sa mi tlačia do očí. Už nikdy nič také nezažijem. Budem sa dívať na zamilované páry okolo seba len preto, pretože som sa naivne zamilovala príliš skoro a príliš skoro svoje srdce niekomu odovzdala. Lenže ten niekto mi ho ukradol z možnosťou cesty späť. Plánoval si to? Plánuješ mi niekedy vrátiť späť moju budúcnosť, alebo bude naveky ukradnutá?

She says nothing at all, but simply stares upward into a dark sky

and watches, with sad eyes,

the slow dance of the infite stars.

Neil Gaiman

Vrátili sa mi slová. Znamená to, že sa znovu vrátim? Že sa mi vrátila láska? Že to znovu budem ja? Nie. Myslím, že ma to ešte viac zničilo. Slová rozvŕtal moje vnútro a ukázali mi, že v skutočnosti ich potrebujem len na to, aby som realitu robila nerealitou, ničila hranice fantázie a nerealitu robila realitou. A aby som mohla v pokoji umierať.

Ja: "Jooooj, daj sa vypchať baklažánom."
Fotka: "Nie."
Ja: "Prečo? Bol by si chutný, čo chceš? Upiekla by som ťa do ratatouille."
Fotka: "No fajn, poznám už o jedného ľudožrúta viac."

Vonku je tma, aj keď je presne 16.23. A v mojej duši je tiež tma. Ale neriešim to. Snažím sa nad tým nepremýšľať.

Počúvam o úžasných životoch mojich spolužiakov. O tom, ako každý niečo zažíva, užíva si život. A sama nemám čo povedať. Tak sa len smejem z ich príbehov. Počúvam ich. Sem tam zo srandy niečo poviem. Ironicky, prázdno. Ale kto z nich kedy počul niečo o mne? Počúval vôbec niekto, keď som niečo hovorila? Nie. Moje vnútro tak ešte viac vyprázdňujú. Pýtajú sa ma, prečo nosím na hrdle žiletku. Odpovedám, pretože som si ju kúpila. A končím konverzáciu.
Kto počúva moje problémy ak nie vy a Boh. Kto ich rieši? Boh. Takže je to len na nás. Na mne a Bohu. A znovu sa dostávam ku kresťanstvu. Ja viem, raz vás to prestane baviť, poviete si, že tento blog je o ničom a vymažete ho zo všadiaľ. Ja neprestanem písať. Nikdy. Možno tento blog zatvorím a založim novy. Ale nevymažem ho. Nikdy. To je to šťastie bloggeru, že nemusíte blog mazať. Môžete ho stiahnuť z obehu. Všetko, čo ste napísali tam ostane. Takže kebyže niekedy niekto nájde môj blog, nebudem ho musieť mazať. Možno ho uzamknem na heslo.
Nenapíšem dlhú dobu nič. Ani slovo. Tak to teraz vypisujem. Aby som bola nabudená do nasledujúcich pár dní. Kto vie, či vôbec otvorím notebook.
Stále si kreslím podivné obrázky všade kde sa dá. Z angličtiny robím výtvarnú. Z matematiky tiež. A potom nechápem učivo.
S rodičmi sa nerozprávam. Neviem o čom. Nie že by sme sa nemali o čom rozprávať. Nie že by môj život bol až tak strašne nudný, ale myslím, že kebyže im niečo z tohoto poviem, pošlú ma na psychiatriu znovu. Tak mlčím. Usmievam sa v ich prítomnosti, ale moje viečka sú ťažké. Aj moje kútiky úst. Už chcú znovu spadnúť. A moja duša len čaká, kedy sa znovu zavriem do izby.
Aká som naozaj? Pýtam sa to, pretože neviem. Neviem či som spoločenská, alebo nie. Myslím, že nie som ani jedno ani druhé. A keď mám priveľa spoločnosti, ako je napríklad škola a priveľmi dlho sa musím tváriť, že sa v mojom živote nič nedeje, tak potom to kompenzujem doma. Zatváram sa do izby a píšem morbídne články plné nekľudu a bolesti. Preháňam, pretože... prečo nie?

Remember: the time you feel lonely is the time

you most need to be by yourself.

Life is cruelest irony.

Douglas Coupland

Raz to tak bude. Raz okolo mňa budú prechádzať ľudia. Budú sa na mňa dívať s úškrnkom a budú hovoriť: "Hej, pozrite sa na blázna!"
Pozerám si fotky. Len tak, aby som si zaspomínala. Jednu za druhou a akosi som si neuvedomila, že pod Detským letným táborom 2014 je Do not open. Zapla som to. Nečítala som si názov. Prvé dve fotky boli v poriadku, ale potom tá rana. Je to tak strašne trápna fotka. Posledný deň. Ja na jeho pleci. Do šľaka, prečo len vyzeráme tak trápne?! Nie. vypni no. Nedívaj sa na to. Prečo tu teraz nie je? Prečo sa na mňa neusmieva? Prečo ma nedrží v náručí a nedrží moju ruku?! Prečo ma nechá umierať?!
Minulú stredu som stratila svoju isic kartu. Áno, bola som vystresovaná, úplne vystrašená, že kde je a že si budem musieť hľadať novú. Zlatovláska sa našťastie postarala o to, aby som sa dostala domov. Zaplatila mi cestu a tak som jej už dva týždne dlžná euro. Kartu ktosi poslal do mojej školy s odkazom, že ju našli v parku. Ďakujem, neznáma žena.
Ľutujem, že som si dala francúzštinu. Mala som ostať na ruštine. Už to nezmením. Je príliš neskoro.
Umieram.
Kurva.
Poslednú dobu premýšľam nad tou hlúposťou s mojím bratom. Mám to pred očami a bolí to. Sakra, že to bolí, ale začínam z toho obviňovať aj seba. A to, že moja stará mama nikdy nič nepovedala mojim rodičom. Mrazí ma to na chrbte a pýtam sa, či je to počiatok všetkého?! Či diabol zničil moju dušu už keď som bola tak malá. Prečo nad tým premýšľam? Pretože premýšľam nad Game of Thrones a chcem to dočítať a dopozerať, ale toľko mám toho teraz na pozeranie a čítanie, že nieto času. A pozerám sa na we heart it obrázky s Dipperom a Mabel. Nie, nikdy by som to nespravila znovu. Ale desí ma, že sa to vôbec stalo.
Kurva, to tu asi nemá byť. Mala by som to vymazať. Ale chcem to napísať. Na väčšinu momentov, ktoré som napísala o Fotke som zabudla. Úplne. Ale toto nenapíšem. Nikdy. Nikde... Ostane to vo mne.
Nevravím, že ho nemám rada. Je to môj brat. Ale bolo by to iné, keby sa nič z toho nestalo.

Nenávidím to, keď sa ľudia sťažujú na svoje životy. Pretože väčšinou sa sťažujú na také maličkosti. Presne to robíme, keď sa sťažujeme napríklad na nášho matikára. Neustále len: "Kecáme a on to nevie vysvetliť." a "Hovorí rýchlo a pomáha pri písomkách." Také hlúposti - nerozprávaj, pochopíš. V mojom prípade: nekresli a neskladaj vtáčikov a pochopíš. Nepýtaj sa, nech ti pomôže a nepomôže ti. Počúvaj ho, opýtaj sa, nech to zopakuje, a spraví to. Vždy sa ľudia sťažujú na hlúposti. Nepočujem žiadnu sťažnosť na niečo dôležité. Sme naivný svet. Naivné a prázdne ľudstvo, ktoré raz spadne, ale už bude príliš neskoro si uvedomiť, že sme padali.
Rozmýšľam, čo by povedal, keby všetko toto čítal. Myslel by si, že som psychopat, alebo by sa rozplakal a vzal ma do náruče. Ja som jeho slzy nikdy nevidela, pretože keď ma držal v náručí *áno, ten človek, ktorý je teraz úplne inde*, keď som plakala, tak jeho slzy videla len L. Nikdy som ich nevidela ja.
Všetci chcú niečo dosiahnuť. Všetci majú nastavené laďky a čakajú, že sa na ne raz dostanú. Ja sa šplhám po prázdnych laďkách, na ktorých nie je vôbec nič. Sú farebné. Každá má inú farieb a nie sú tam žiadne odtiene. Sú tam farby, ktoré svet nikdy nevidel. Neviem ich pomenovať a očakávam, že na konci bude lahodná smrť, ktorá povedie len k Nemu. Tam chcem skončiť. Nepotrebujem nič na tomto svete.
Blížia sa Vianoce. Zima, sneh... prichádza "moje obdobie", ak by sme to mali brať tak, že som naozaj právoplatná Ľadová kráľovná. Bolo by to cool. Lenže ja s jej príchodom umieram.
Kurva.

With my last breath, I’ll exhale my love for you. 

I hope it’s a cold day, so you can see what you meant to me.


Jarod Kintz

Úvod, to je to jediné, čo po vás žiadam prečítať si. Ak vás to potom odradí, pokojne sa vykašlite na existenciu tohto článku. 

Jadro alá zamyslenie, to je to, čo sa snažím povedať. To je to, čo by vás malo inšpirovať, to je to, čo by vás malo donútiť zamyslieť sa. 

Záver, to je iba obyčajná výzva. (zdieľanie)

Úvod:

Tretí rozpísaný článok, ktorý som nemala chuť vydať a ani napísať. Neočakávajte diary článok. Dávno som nepremýšľala a akosi ma Teri Blitzen a Gabrielle Hecl *NEODSUDZUJTE MA HNEĎ, že som tak strašne copyright a tak strašne neoriginálne ovplyvnená svetom* donútili tento článok napísať, takže sa odvážte ho prečítať. Dajte si námahu a zamyslite sa a nepozrite sa na tento článok ako na jeden z ďalších v rade článkov, ktorý posudzujú môj život, ktorý sa snažia napraviť nenapraviteľné a ktorý vás nikdy nepochopí.

Takže o čom to má byť? 

a) o sebepoškodzovaniu

b) o chybách

c) o krutosti sveta

d) o úsmevoch

e) o maličkostiach

f) o budúcnosti

g) o predsavzatiach

h) o tagoch

Jadro:

Časť prvá:

Prešla som si tým rovnako a nehovorím, že to nespravím znovu. Tie jazvy na ruke, ktoré si postupne všíma čím ďalej tým viac ľudí, ale odmietajú sa tomu venovať. Odmietajú to vidieť a snažiť sa mi pomôcť. Keď sa vám stane toto, že si uvedomíte, že si to ľudia všimli, ale že s tým nič nerobia, zlomí vás to znovu. Prelomí to vašu dušu napoly a vy sa ráno budete budiť s krvavými plachtami, ktoré sa prestanete snažiť skrývať. Nakoniec vaše vnútro umrie. Ale to sa nestáva často. Stalo sa to len mne a našťastie v mojej hlave bolo dostatok rozumu, aj keď už chorého, na to, aby som sa s tým snažila prestať. Dnes mám po tele jazvy, ktoré mi dávajú vedieť, že som bola mŕtva.

Koľko ľudí v dnešnej dobe toto robí? A nemyslím len rezanie sa. Koľkokrát za deň sa na seba pozriete do zrkadla a spýtate sa prečo nie ste taký krásny ako niekto iný? Prečo nemôžete byť taký ako modelky? Prečo ste tučný, prečo sa na vás ľudia nepozerajú a nehovoria, že ste kus? 

Skúste si na toto odpovedať. 

S mojou bývalou triedou, kde nás bolo dvadsaťšesť, som strávila štyri roky. A koncom predposledného roku, čo som s nimi strávila sa začala emo zóna. Takmer všetkých dvadsaťšesť ľudí má teraz problémy s ukončením tejto hlúpej závislosti. Znie vám to neuveriteľne? Znie vám to podivne? Ako sa môže dvadsaťšesť ľudí rezať? Z ničoho nič?! Je toto možné? Kam sa tento svet snaží dostať? 

Ste spokojný sami so sebou, keď vidíte tie jazvy na rukách? Nie je to ešte odpornejšie? Nehnusí sa vám to?! Prečo to robíte, čo sa snažíte dosiahnuť, kam to s vami speje? Postupne viac a viac mladých ľudí sa snaží o samovraždu. Prečo?! Kvôli láske? Kvôli rodine?! Kvôli čomu? Kvôli lepším zajtraškom? Nezačnú byť lepšie len tak sami od seba, musíte sa o to snažiť sami. Jasné, nemôžem hovoriť do srdca každému, nemôžem to každému vytýkať.

Uvedomte si, prečo to robíte?!

Časť druhá:

Kedy to začalo? Čo vás k tomu priviedlo?

Mňa asi inšpirovala moja bestie, pretože keď som uvidela jej ruky, povedala som jej, že keď neprestane, začnem aj ja. A potom sa môj svet začal sypať z ničoho nič dolu, začali mi ľudia ubližovať, moje spomienky sa prifarbovali do temnejšia a moja životná úroveň začala klesať. 

Takže kto vám ublížil a prečo to spravil? Nebola to len nejaká banalita?! Ak to bola väčšia záležitosť, neznamená ubližovanie si prehru?! Pretože keď si začnete trhať mäso na ruke, krájať vlastné sebavedomie, uťahovať sa do seba, snažiť sa zbaviť bolesti, nepriznávate si, že prehrávate?!

Vraví sa, že najlepšie je zbaviť sa nepriateľa, keď ho budete ignorovať a smiať sa mu do tváre. Skúsili ste to, alebo ste sa rovno ponížili a začali ste s hlúposťami?

Snažili ste sa vyhrať, alebo ste rovno dovolili sami sebe prehrať?

Časť tretia:

Áno, tento svet je krutý. Je strašne desivý a plný neférových vecí. Tam vedľa , to dievča od susedov, má lepší život a má ho zadarmo. A ten chalan tam, si nezaslúžil tie peniaze, iba ľuďom ubližuje. Áno, a tvoj bývalý sa s tebou rozišiel, pretože nie si pekná. 

Pche, aké hlúposti sa nám hmýria hlavou. A dovolíme nepriateľovi zničiť nás?! Prečo? Prečo necháme svet vyhrávať. Vždy sa bude snažiť zničiť ľudstvo, ale máme ho v rukách. Neexistuje osud, máme v rukách vlastné šťastie. Budujme ho a nezahadzujme možnosť postarať sa o dobrú budúcnosť. Rozmýšľajme nad tým skôr, než bude neskoro.

Myslíte si, že tí ľudia tam vonku majú šťastní život zadarmo?! Nie. Pozdravte bezdomovca, dajte mu peniaze, usmejte sa, dajte mu balíček čipsov. Vidíte to šťastie a radosť? Žiadny úsmev, len záblesk nádeje. A kto mu to šťastie dal? No predsa vy! Nestojí to veľa, len odvahu, výdrž, trpezlivosť a snahu vyhrať. Tak neprehrávajme, nevzdávajme to. 

Prečo dovoľuješ svetu ničiť ťa?

Časť štvrtá a piata:

Dívam sa na ľudí a na ich úsmevy, ktorými obdarúvajú všetkých naokolo. Premýšľam, či sa niekedy zamysleli nad tým, čo úsmevy robia s ostatnými. Moja terajšia spolužiačka sa stále usmieva a viete čo? Nestáva sa mi často, že sa na mňa cudzí ľudia pozrú a usmejú sa, ale keď to príde, je to úplne úžasný pocit. Bezdomovec, ktorému hodím mincu do pohára, teta, od ktorej si kúpim kvety len pre radosť, pani v obchode, ktorej som vrátila peniaze, pretože mi vydala viac, než mala. Ten hrejivý pocit, ktorý lieči moje vnútro a moje jazvy postupne miznú.

Ale ak sa budeme pri týchto veciach mračiť, ako môžme ešte niekedy uvidieť slnko? Prečo nevidíme problémy druhých a staráme sa len o svoje? Úsmevy sú dôležité a dávajú viac, než len hrejivý pocit. Dávajú šťastie. A to všetko zadarmo. Úsmevy liečia. A nie len úsmevy cudzích, aj vlastné úsmevy. 

Niekedy sa na seba pozriem do zrkadla a usmejem sa. Aj keď som smutná, aj keď moje vnútro je roztrhané na márne kúsky, ktoré nikto nič nezlepí. Prečo? Pretože kašlem na to, čo si myslí tento svet. Som úžasná, dokonalá a perfektná. A bodka. Aspoň pre ten jeden úsmev.

A je to úplná maličkosť sa usmiať. Ak nevieš ako na to, zadaj si do googlu úsmev a skús to skopírovať. Alebo si pusti nejakú komédiu, vtipné video, choď za kamošmi. Skús si ich spraviť. Tam vonku na teba čakajú. Čakajú len na tvoj úsmev, možno aj úplne nervózny, na tvoj pozdrav. Sprav si kamarátov a bude šťastný sám od seba. Kamarátstvo je maličkosť, ale spraví ťa šťastným aj keď nič šťastné v tvojom živote zatiaľ nebolo.

Koľko úsmevov si dnes daroval?

Časť šiesta:

V minulosti si ubližovali ľudia navzájom. Druhá a prvá svetová vojna, vlastne všetky vojny. Komunizmus, totalita... everything what you do not want to survive. Ja myslím, že dnes na Slovensku a ani v Česku, vďaka Bohu, nič také nie je. A asi nám to chýba, pretože si namiesto toho začneme ubližovať sami. Koľko prípadov ročne majú psychiatrici? O chvíľu sa z nás budú ostatné krajiny smiať, že máme psycho ľudí a že sme psycho štát.

Kam tento svet speje? O chvíľu bude koniec. Ak niečo nespravíme. Ale sme strašne zahľadení na vlastné problémy: na našu zlomenú lásku, na našu najlepšiu kamošku, ktorá zradila. Prežila som to tiež. Bolelo to, prebolí to. Je to sebeckosť, keď sa režeme kvôli takýmto maličkostiam. Trpíme bulímiou, pretože chceme byť ako ostatní, ale ako môžeme zažiariť, keď budeme len bledou kópiou kohosi iného?! Čím ďalej tým viac anorektičiek, ktoré sa na seba dívajú do zrkadla a stále si myslia, že sú tučné. Prečo? Pretože svet nastavil systém, že kto má o kilo naviac, než by mal mať, tak je už lúzer a je tučný a škaredý. Ale prečo sa trápiť kvôli názoru tohto sveta? Sám nevie čo od radosti robiť?! Nevie už ako nám inak ubližovať?

Tam vonku sa dejú desivé veci: ebola, hladomor, ľudia nemajú čo piť, nemajú sa čím umývať, zatiaľ čo my vraciame jedlo do záchodu a vyhadzujeme ho. Čo je to za ľudstvo? Tam vonku sú vojny, ľudia sa zabíjajú navzájom a ich rodiny trpia; znásilňujú sa ženy a mučia sa deti pred očami ich rodičov. A my? Čo robíme my?! Sedíme pri záchode s prstami v krku, pozeráme na svoje telo a sťažujeme sa, ležíme v kúpeľni na zemi s žiletkou v ruke. Tam vonku, táto Zem umiera a ľudstvo sa zabíja. Tam vonku, na zem práve v tejto chvíli dopadá približne dvadsať kilogramov odapadu, ktoré sa potom rozloží a postupne začne pôsobiť na zem ako jed. Vznikajú kyslé dažde, ktoré ničia zeminu potrebnú na rôzne suroviny do potravinárskeho priemyslu. Umiera veľa zvierat, ktoré o chvíľu vymrú preto, pretože ich zabíjame a otravujeme ich jedlo. Naše deti už možno ani nebudú mať do akého sveta sa narodiť, pretože naša generácia ho zabije. 

A čo robíme na záchranu tohto sveta my?

Časť siedma:

Teraz si zapni niekoho, na koho sa chceš podobať. Pozri sa do zrkadla a povedz dvadsaťdva vecí, ktoré tá osoba má a ty nemáš. A potom zadaj do googlu: afrika ľudia, alebo bezdomovci a povedz dvadsaťdva vecí, ktoré ty máš a oni nemajú. A potom naopak. Povedz čo oni majú a čo ty nemáš. Existuje omnoho viac ľudí, ktorí skončili zle a nevybrali si to. A aj tak sa usmievajú. Budujú vlastné šťastie. 

Tak prečo sa nesnažíš budovať vlastné šťastie ty?

Daj si predsavzatie. Tento zoznam ti môže pomôcť. Kým nesplníš jedno, nepokračuj k druhému:

1. Jeden deň skús nerozmýšľať nad tým, čo je na tebe zlé.

2. Dva dni skús venovať usmievaniu sa na druhých.

3. Päť dní skús vydržať a nijak si neubližovať.

4. Týždeň venuj pomoci druhým.

5. Rok si zbieraj maličkosti, ktoré ťa spravili šťastným a dokumentuj ich - zdieľaj svoj príbeh.

Časť ôsma:

A tu mal byť nejaký tag z môjho života. Môžete ho preskočiť.

1# človek, ktorý ťa robí šťastnou

Páni, to by som toho vymenovala veľa. Nedá sa nájsť len jedného. Stačí, keď sa naozaj niekto poďakuje, usmeje, povie povzbudivé slová, venuje mi chvíľu času, vypočuje ma.

2# veci, ktoré ti vždy vyčaria úsmev na tvári

Nuž, keď mi napíše Fotka, čo ma ale zároveň robí niekedy smutnou a úsmevy. Rozhodne úsmevy druhých ľudí. 

3# ktoré robíš rada

Rada ľuďom dávam darčeky. Zistila som, že ma to viac teší, než keď ich prijímam. Rada ľudí objímam. Som neskutočne prítulný človek, čo je niekedy dosť nevyhovujúce, pretože si potom pripadám vo vzťahu ako závisláčka na dotykoch, čo je dosť úchylné a podivné. A posledná vec, rada píšem. Vážne rada píšem. Je to moja závislosť. Píšem aj keď nepíšem. V mojej hlave to je vlastne už všetko tak podivne nastavené, že moje myšlienky vlastne v mojej hlave pobehujú v písanej forme, čo si asi neviete predstaviť, ale je to tak.

4# pesničky, ktoré počúvaš, keď si smutná a ulahodia tvojej duši

Páni, len štyri? Tak rozhodne:

Absolutely od Starfielda, pretože to moju dušu naplní pokojom.

Boom Clap od Charlie XCX neviem ako to robí tá pesnička, ale je taká veselá, že ma vždy rozveselí.

If Today Was Your Last Day od Nickelback, pretože to je taká inšpiratívna pesnička, ktorá vás donúti ísť niečo robiť.

So Far Away od Avenged Sevenfold ani neviem prečo, ale je to úplne super pesnička.

5# vecí, ktoré robíš, keď si smutná

Pcheee! Nuž, vždy si vravím, že nebudem plakať, pretože som silná. Zatváram sa do izby, púšťam hudbu a píšem. Čítam a učím sa. Hrám na klavíri a rozhodne sa s nikým nerozprávam. Neviem prečo, ale nikdy nerozprávam práve v moment, keď som smutná. Nechávam si to najprv prejsť hlavou a až potom sa o tom rozprávam s ostatnými. Myslím, že to bolo viac než päť.

Ako sa ty snažíš bojovať s krutosťou tohto sveta?

Záver: Nuž, tak to je asi všetko k článku, ktorý by mal byť inšpiratívny. Tak ešte raz sedem otázok, na ktoré by ste si mali odpovedať:

1. Uvedomili ste si, prečo to robíte?
2. Snažili ste sa vôbec vyhrať?
3. Prečo dovoľujete svetu ničiť vás?
4. Koľko úsmev si dnes daroval?
5. Čo robíš na záchranu tohto sveta?
6. Prečo sa nesnažíš budovať vlastné šťastie?
7. Ako sa snažíš bojovať s krutosťou tohto sveta?
Ok. Už druhýkrát sa snažím tento článok postnúť, takže dúfam, že to nie je nejaké znamenie, že ho vydávať nemám a že nestratím s ním aj mojich čitateľov... teda čitateľky.
Ak ste sa dopracovali až sem, ďakujem. Berte to ako vyliate srdca. Napísala som to vlastne preto, aby som si to neskôr mohla prečítať ja sama, keď si budem znovu hovoriť, že som tučná, keď znovu budem držať v ruke žiletku. Takže tak...
Chcela som povedať: zdieľajte, ale cítila som sa pri tom trápne, takže tento odstavec ignorujte.
Lúčim sa s vami, a ďakujem. Bye bye!