Naive but AWESOME Christmas time

Nightcore, Dollhouse

Status:

Nepíšem, píšem v autobusoch.

Bolí ma noha.

Nemám čas, aj keď ho mám priveľa

Prečo sa neustále zaujímame naivnou

láskou, keď všetci okolo majú omnoho viac 

problémov?

The Breand

Najprv prepisy z mobilu, potom sa rozpíšem *nie že by to bol úplne copyright, a verím, že to vadiť nikomu nebude, ale... nemám čas a Lexs mi tak akosi vnukla nápad ako sa vyrozprávať aspoň nejako*:

12. novembra, 7:05am

Čakám na rehabilitáciu, moje oči blúdia po vymyslenej oblohe - umieram.

12. novembra, 9:53am

Sedím v aute. Vonku ubieha krajina, cesta a ľudia, ktorí na stotinu sekundy boli v mojom živote. Tak ako ty. Lenže oni ma nepoznali, ja som nepoznala ich. Nezáležalo na tom, že sme sa stretli. Prišli, odišli. Ty?! Prišiel si, zničil si čo si mohol a odišiel si.

Nezáleží na konkrétnostiach, ale na veciach, ktoré nikto nikdy nepochopil, nevyslovil a na veciach, na ktoré nikto nikdy nepomyslel, pretože nás potom prekvapia a zlomia - ako tvoj odchod. A ja sa spamätávam z neho, aspoň postupne. Ešte pred chvíľou som bola vyschnutou rastlinkou a dnes už začínam zelenieť. Ale ešte neviem, či niekedy vykvitnem.

Dívam sa na mesto - je nádherné, svojim spôsobom: je špinavé, zatuchnuté, smradľavé a umiera. Tak ako svet, ako ja, ako my, ako láska a nenávisť. Je nad ním oblak špiny: vyzerá, akoby azda fajčilo

Mesto, ktoré fajčí

opúšťam ťa, odchádzam. Snáď zvyšok tvojho života bude aspoň trochu farebnejší, než teraz vyzerá.

Maj sa, zbohom, ahoj, arrivederci, adieu.

12. novembra, 10:15am

Premýšľam o tebe, o mne a o nás. Otváram oči. Cestujem časom. Želám si, aby si sa vrátil. Nikto o tom nevie a nebude vedieť.

*Celý 12. november som preformulovala ako list pánovi inžinierovi a prepísala do zberníku momentov. A tá posledná časť je písaná s pesničkou Just A Dream, takže ak sa vám zdalo známe slová, tak stadiaľ.*

13. november, 2:34pm

Sedím v autobuse. Znovu sa pohybujem fyzicky a duševne sa vraciam späť. Prečo sa mi ozývate? Prečo mi vás každý pripomína? Ste ako dva piliere, na ktorých chcem stáť a bez nich stáť nebudem.

Obloha sa na ňu usmievala. Všetko jej pripadalo nádherné, pretože jej srdce bolo milované. Nezáležalo na tom kým. Diabol môže tiež milovať, tak prečo by malo byť zakázané milovať pocit, že ste milovaný diablom?

„Kam sa pozeráš?“ opýtal sa hlas za ňou.

Trhla sebou. Nečakala tam nikoho.

14. november, 6:39pm

Nezdá sa to, ale je už tma. Sedím v autobuse *znovu*.

Celý čas je to len o nich dvoch. Už ma nebaví nad nimi neustále premýšľať. Musím prestať – nespomínať ich, nemyslieť na nich, nehovoriť o nich. STOP!!! Už je to weird.

Počúvam vianočné pesničky. Chcem Vianoce, ale desím sa toho. Neviem či chcem aby to tak rýchlo ubehlo. Stretli sme sa okolo Vianoc. That means, že by to všetko znovu bolo iba o tom, že chcem na Vianoce jeho, pretože Vianoce sú „lásky čas“ a ja lásky čas mať nebudem. Ako nikdy. Ok, niekedy na chvíľu. Nie som človek na dlhodobé vzťahy or som nenašla ten správny?!

Kašlem na to. Nevidím zvnútra autobusu hviezdy. Chýba mi pohľad na nich. Poslednú dobu pozerám len na vianočné svetielka v mojej izbe a včera výnimočne pri biblii som si zapálila voňavú sviečku, pretože mi páchlo v izbe.

*Čo to mám za pesničky? Unwritten.* Rada spomínam na svoje old me, pri starých pesničkách.

Toľko ľudí – toľko problémov! Už mi stačí naša skupinka a je toho na mňa trochu priveľa. Prečo ja mám tak naive problémy?! Svet sa rúti do záhuby, ľudia na to kašlu a ja, ktorá si to všíma, takže by som s tým mohla potencionálne niečo urobiť, sa sústredím len a len na naive love?! Am I not idiot?!

14. novembra, 6:52pm

Milujem svetlá dedín a miesť z diaľky – sú ako malé hviezdy vytvorené ľuďmi. Aj keď znečisťujú svet svetlom, ničia vesmír a Slnko, ubližujú zvieratám. Z diaľky vyzerajú ako nádherné, neškodné hviezdičky. Kto by ich odsudzoval pre ich existenciu?!

Rada cestujem dedinským autobusom. Dobre sa tu premýšľa, vedľa náhodných ľudí.

14. novembra, 6:58pm

Egoistický pocit, že ste zapadli, keď vám tlieskajú najviac.

I am talking to God, even I do not listen his answers.

14. novembra 19:05

Stále v autobuse, takmer doma.

*Glad You Came – We Came As Romans* Môj vesmír, nebude už nikdy rovnaký.

Tak a poďme na ďalší z mojich zápisov. Ja viem, že sa neozývam, viem že je to neodpustiteľné. Ale ja sa za to neodsudzujem. Nie som na seba nahnevaná, necítim sa zle. Mám pocit, že žijem. Teda, aspoň trochu. Pretože neustále byť v tom, že umieram nie je až tak príjemné. Je to podivný pocit, že sa dívate naokolo a viete, že umriete a toľko vecí nestihnete. A potom je naozaj celý život len o tom, že to čo môžeš rob dnes. Aj keď je to len nuda.

Počúvam indie? Som idiot.

Dnes som mala imatrikuláciu. Teda, úplne nečakane. Myslím voči ostatnýmz môjho okolia. Mojej mame som to povedala v utorok a zvyšku dnes. Ale, bolo to fajn. Nebol to zlý program, aj keď trochu okukaný. Mali sme „módnu prehliadku“ v podaní chalanov a myslím, že toto si asi zapamätá každá prváčka. Ja som sa len usmievala a premýšľala, či som rovnako švihnutá. A či náhodou oni nie sú viac?!

Ja: „Tak mi napadlo: ten pocit, keď druháci vyzerajú lepšie ako dievčatá, než ako chalani.“

A tak som „gjakárka“ a desí ma to. Teda tak trochu. Som spokojná. Každým sa tlieskalo. Kvinťanom tak trochu, keď ich prijímali. Ale predsa len nejako, pretože ich asi zvyšní prváci nepoznajú. I.A sa tlieskalo trochu a I.C najmenej. Ja to ospravedlňujem spôsobom: „už nás boleli ruky po toľkom potlesku“. Boli sme proste „tlieskajúci idioti“. No a my? Nám tlieskali najviac. Neviem prečo. Máme hviezdy školy? Je tu Bubble, Different, Zlodej a Spisovateľ. Im tlieskali. Ja som tlieskala všetkým a koho som poznala, na toho som zavrešťala ako idiot. A keď prišiel rad na mňa, čakala som malé ovácie. Nuž a keď sa spustili hlasné ovácie, krik a tleskot, moje vnútro sa zovrelo: „toto som ja? Prečo tak tlieskajú?! Prečo tak tlieskajú mne?! A prečo tak netlieskali Bubble? Differentovi? Zlodejovi? Spisovateľovi? Ako to, že mne tlieskajú najviac?!“ Ale potom prišiel egoistický pocit, že áno... mňa poznajú. Zapadla som.

Nie v skutočnosti. Iba na oko. Tak ako vždy. Na oko zapadnutá, v skutočnosti úplne inde, ale aj to stačí, nie?

Bola u mňa Bateau. Od piatku do pondelka. *V spojení s týmto: what? Tak dlho som sa neozvala?!* Keď prišla, bolo to divné. Som zvyknutá sa učiť. Neustále, stále. Buď sa učiť, pozerať anime, alebo byť na facebooku. Ale keď máte návštevu akosi to nejde. Tak ja som sa učila, jej som povedala heslo na wifi a tak bol takmer celý víkend. Ale to by som úplne klamala. Tak bol piatok. Teda asi polhodinu z toho som sa z nej snažila spraviť mŕtvu nevestu *ktorú si chcem pozrieť, ale neviem sa k tomu dokopať*. A potom som sa znovu učila. Nuž a áno, ešte keď sme vystúpili z autobusu, stretli sme box-ženu a tá povedala, že sa dozvedela, že sa Héros zabuchol do nejakého trinásť ročného dievčaťa.

V sobotu sme pol dňa strávili v zborovej miestnosti, kde som ju učila zahrať Vesmírom znie a potom sme šli ku Š. Tam som sa rozprávala väčšinu času s Š. Áno, takmer vôbec som s Bateau nekomunikovala, ale aj tak strašne chce prísť ešte raz. A večer sme šli na mládež. Bolo to fajn. Na konci mládeže som šla za „tým, ktorého nemám rada“ (odteraz TKNM), *o ktorom by som mala rozprávať častejšie, pretože s ním mám vážne super zážitky, je to brat Hérosa* nuž a začali sme sa rozprávať o mobile a zrazu som sa rozprávala s Hérosom. A rozprávali sme sa asi polhodinu *a ja idiot som musela spomenúť, ako čúrajú staré babky, heh... trápne sa cítim, keď si spomeniem*.

A v nedeľu sme boli znovu na doraste. A on *Héros* jej strčil prst do diery v MOJEJ papuči. Nah. A tak sa do neho zabuchla, samozrejme. Ako každé dievča. Ja potom iba žiarlim a tvárim sa, že mne sa nepáči. Že je to super kamoš, nič viac. Tak to končí – vždy.

Som závislá na zelených čajoch, pozerám televíziu a Nema, pretože je super. A začala som sledovať Hrdinov a ja nesmiem už rozpozerávať seriály, pretože chcem dokončiť GoT, DW a všelijaké anime series, ale neustále začnem s niečím novým. Chytá sa na mňa GJAK slang a používam zbytočne angličtinu, ale to už ste si asi všimli.

Ozval sa Fotka. A ja som víťazoslávne s úsmevom na tvári poznamenala, že mu moje srdce nepatrí. A už nebude – aspoň dúfam. Chcem ho ako kamoša. Nič viac. Žiadna šialená zamilovanosť, žiaden plač. Je tomu koniec a ja sa radujem ako malé dieťa. Je to hlúposť, ale neverila som, že na neho niekedy zabudnem. Stalo sa a teším sa. Takže si gratulujem aspoň ja sama. Ale listy mu píšem stále a stále si nás predstavujem v kostole hovoriť si svoje áno, aj keď už do neho nie som zamilovaná. Je to divné? Predstavujem si nás starých v náručí, ale nechcem s ním chodiť. Je to veľmi divné?

V KE na Hlavnej už je vianočná výzdoba, v mojej izbe tiež a rovnako v mojom vnútri. A ja počúvam vianočné pesničky.

Nuž a keď som v tak slávnostnej nálade. Veľa ľudí sa chystá brať sa. Teda Zlatovláska a vedúci našej mládeže. Obaja v lete. Obaja sú vedúci našej mládeže. Čo bude potom?! Ale tak mi napadlo ešte, že mňa nikto na svadby nepozýva *smrk*.

Kedysi mi chystala Le aj s Š svadbu s M. A ja som si uvedomila, že ja ju chcem úplne odlišnú ako ostatní. Nedávno ma napadlo, že by bolo úplne super ju mať na cintoríne, ale to by bolo už asi veľa. No ale napadlo ma, že ja chcem mať čierne šaty a nech si ženích vezme čiernu košeľu, biely motýlik, biele traky a čierne nohavice, na to bielu vestu. A to by bolo nádherne hlúpe a super. A zistila som, že ja sa asi nikdy nevydám, pretože taký idiot, ktorý by si vzal mňa sa asi nenájde. Som podivín, neskutočne divný podivín.

Ešte k tej imatrikulácii. Vzala som si hrubé pančuchy *v ktorých bolo strašne horúco*, sukňu, tričko a sveter. No a aby to bolo ešte viac kawaii, tak som si dala dva copíky. Nuž a dopadlo to asi takto:

Charlie: „Aha, The Breand!“

Bateau, Charlie: „Jééé, ty si zlatá!“

Princess: „Kawaii.“

A hej. Náš školský spevák sa na mňa stále díval, keď spieval *možno preto, pretože som spievala aj ja*, náš riaditeľ pri jeho príhovore tiež. Tak som premýšľala, či je so mnou niečo zle, ale povedala som si, že dnes budem iná. Úplne iná. A bola som, každý si ma pamätá, každý mi tlieskal. Bola som happy.

No a taká funny story. Ako som dnes bola na rehabilitácii, tak tam sa musia nosiť papuče, alebo návleky. Ja som mala modré kroksy *ja neviem ako sa to píše* a povedala som si, že sa mi nechce prezúvať. Tak som vyšla z nemocnice v tých modrých kroksách, všetci sa na mňa pozerali ako na blázna, alebo akoby som utekala z nemocnice.

Ale stále hľadám lásku. Snívam o nej. Aj keď už to nie je Fotka. Aspoň verím, že sa to znovu nevráti.