Promises you gave, promises you broke

Bowling For Soup, I Don't Wish You Were Dead Anymore

Status:

Totálne nechápem, ako som sa k tej

pesničke dostala. A neviem prečo píšem 

tento článok. Nechcem ho vydať.

"Please do not come back."

Pozrite sa do mojich očí. Myslím, že tam neuvidíte vôbec nič. Prečo? Pretože som sa rozhodla necítiť, zabudnúť, stratiť sa v temnote večnosti. Je škoda, že ste na druhom konci sveta, alebo možno ste aj niekde nablízku, ale nikdy nebudete vedieť, že toto píšem ja. Koho by napadlo, že tento blog môžem písať ja? Ten, kto zažil jeden z momentov, ktoré som sem napísala. Ten kto ich zažil so mnou, by možno vedel ľahko zistiť, že: "aha, to píše ona". Áno, som to ja, ale nie som. Pretože kto z ľudí ma pozná takúto? Ani jeden. Nikomu by nenapadlo, že slová, ktoré teraz píšem, by som vôbec mohla niekedy napísať.

V myšlienkach utekám nahá nocou, kričím a smejem sa. Dívam sa na hviezdy a nemusím prestať, pretože sa už nedívam sama a bolo mi šeptom sľúbené, že už nikdy ich nebudem pozorovať sama. Ale predsa len teraz sedím za počítačom, neustále sama, neustále bez niekoho, kto by tu vedľa mňa sedel a mohol počúvať čo hovorím ja a neboli by ste to už vy *ako čitatelia*, bol by to už on *ako poslucháč*. 

Zniem tak pesimisticky a emácky niekedy. 

Znovu jeden moment:

Sedela v kine s bratom a jeho kamošom. Z nejakého dôvodu v strede s popcornom v náručí. Ten film ju nebavil tak, akoby chcela. A tak sa len smiala s smrkajúcich chlapcov vedľa nej, pretože to bolo jediné, čo mohla spraviť.

Neviem čo je na Mockingjay tak smutné. Počúvam The Hanging Tree, ale len preto, pretože je to to jediné, čo na tom filme stálo za to. Nechápem, ako ľudia mohli plakať, ako ľudia mohli kričať od radosti a tešiť sa na to. Nie že by to bol tak strašný film, nie že by nemal pointu a úplne mi zmenil názor na knihu, ale... vlastne áno. A pokojne mi hovorte, ako neviem oceniť dobrý film. 

Neviem, čo mu napísať. Tak nepíšem nič. Chýba mi jeho optimizmus a humor.

Dievčatko: "Na čo ideš?"

Chlapček: "Na Tučniakov. A ty?"

Dievčatko: *povýšenecky, akože ona nejde na rozprávku* "Na Hry o život."

If life is pain, one could say killing is an act of compassion.

I look forward to my own death, you know.

But dying is like losing your virginity,

You can only do it once.

I am saving it for the right moment.

Amanda Steiger

O hodnú dobu neskôr:

Bola som na Mockingjay. Hej, to som už spomínala.

Čo všetko sa stalo? Plno nezmyselných vecí, ktoré som chcela zapísať, ale radšej som na ne zabudla, než aby som ich tu napísala. Neočakávam, že odo mňa očakávate niečo viac. Ok, dokončila som svoj prvý zberník momentov a neskutočne mi chýba. Neviem, čo budem bez neho robiť. Spravila som si nový a začala ho používať. Je super mať zberník momentov. Nikto ho nepochopí.

A hej, vedieme s Fotkou divné rozhovory o mojom jazyku, pri ktorom sa cítim neskutočne trápne. Tento článok je trápny.

Umieram túžbou vrátiť sa späť na začiatok. 

Keď sa Héros včera objavil, urovnala som si myšlienky a bola som v poriadku. Nič, žiadne nadmerné premýšľanie nad ním. Dokonca som počúvala tému. A potom? Sadol si na stoličku a medzi ním a Zlatovláskou bola jedna voľná. On mal na nej položenú ruku. Sadla som si tam, pretože to bolo jediné voľné miesto. Nechal ruku tak. Stačilo, aby tak tú ruku nechal o dve sekundy dlhšie a oprela by som sa o jeho plece. Ale nie, stiahol ju skôr, pretože potreboval gestikulovať. Ale to ticho, ktoré nastalo, keď som si sadla a on mal ruku položenú okolo mojich ramien *prakticky*, sa nedalo ničím vyrovnať. Je ukecaný, to je tak... ale keď som si sadla, zmĺkol. Počúval môjho bratranca z druhého kolena, ktorý dnes odišiel domov a mala som pocit, že si dokonca uvedomuje, že tú ruku má tak. Kto vie, čo mal v ten moment v hlave?!

Okolo koľkých chlapcov sa musí môj život otáčať? Nevadí, nechcem byť s Hérosom. Teda, nie že by nebol fajn, ale... je to druhá možnosť?! Ja ani neviem, radšej by som momentálne nepremýšľala nad nikým,

Modlitba k Tomu-Jedinému, sediacemu vedľa mňa pri posteli:

"Dad, I am just not sure what I trully want." *hej, modlím sa v angličtine* "You know what's the best for me, for us. And I can just say what I think. I am thinking about them. About Héros, about Fotka, about every guy in my creepy life. You know, I am always thinking about what happened and I am sorry that I am thinking about it more than bout You. But don't you think, that if You give me a boy who loves You as much as... i don't know... just more than me, I could think about You more? Because we will be able to think about You together, won't we? And I won't think about him so much, because I will have got him and I won't think about our past."

Preklad: "Oci, nie som si istá, čo naozaj chcem. Ty vieš čo je najlepšie pre mňa či pre nás. Môžem povedať len čo si myslím. A premýšľam o nich - o Hérosovi, o Fotke, o každom chalanovi v mojom hroznom živote. Vieš, stále premýšľam o tom, čo sa stalo a ospravedlňujem sa, že o tom rozmýšľam viac, než o Tebe. Ale nemyslíš si, že keď mi dáš chlapca, ktorý Ťa bude milovať tak ako... ja neviem... viac ako ja, budem schopná o Tebe viac premýšľať? Pretože budeme môcť o Tebe premýšľať spoločne, nie? A nebudem o ňom premýšľať tak veľa, pretože ho budem mať a nebudem premýšľať o našej minulosti."

Som stratená? Nie dostatočne, pretože ak by som bola, tak tu nesedím a nepíšem. 

Premýšľam, čítam blogy a komentujem.

Som šťastná? Ani veľmi nie. Tami vidím každý deň, na blogu sa neozýva. Nie je to dôvod môjho smútku. Ale budem šťastná, nie?

Chcela som napísať talk, nenapísala som.

Som psychopat? Stále viac premýšľam, čo by povedala moja psychiatrička keby vedela čo je v mojej hlave. A stále viac som zvedavá, čo povie doktorka o dva dni na gastre, keď uvidí moje kosti. A čo povie moja mama. A verím, že ani jedna z nich neuvidí moje jazvy. Som zvedavá, čo sa bude diať. A pri tom všetkom nechcem, aby sa to stalo.

Sakra, ja viem, že chcem aby tam bola zelená bodka vedľa jeho mena. Ja neviem. Už zasa si protirečím? Pche. Nevadí.
V utorok sme mali hodinu náboženstva a učiteľ/farár/whatever sa rozhodol nám pustiť filmíky o slušnom správaní. A tiež tam bolo podávanie rúk a taký malý shot o bozkávaní rúk, či sa sluší, alebo nie. Nuž a potom, čo skončila hodina ku mne prišiel Different. Samozrejme, viem si sama seba predstaviť, keď prišiel ku mne, vzal moju ruku a pobozkal mi ju *damn, nad čím premýšľam* a ja som sa ako hysterka rozosmiala a nebola schopná sformulovať myšlienky, pretože: "Damn. Dúfam, že sa do mňa nezabuchol. Ďalšieho už nezvládnem. Alebo by mohol byť on a ostatní zmiznúť. Puf a ostatní by zmizli. Ale nie, neustále mám v hlave Fotku aj Hérosa. A M? Kde sa tam nabral M?"
No hej, v poslednej dobe je vedľa jeho mena čím viac, tým častejšie zelená bodka. Nevadí mi to. Len mám pocit, že je to všetko nedoriešené. Akoby náš vzťah ostal visieť vo vzduchu ako vedľajšia možnosť. A pri tom by to bol tak dobrý najlepší kamoš.

Find what you love and let it kill you.

Bukowski

Trávim veľa času s Princess a s Bateau a ešte viac v posteli. Prečo? Nepýtajte sa ma, ale som čím viac, tým viac chorá. Nevadí mi to.
Nič mi nevadí a nič neviem. Už ma takýto život nebaví.
Som mnohonásobný idiot. Alebo hypochonder. A tým budem. Mala pravdu, celý čas mala psychiatrička pravdu. Počujem o nejakej zaujímavej chorobe a chcem ju mať. Už je to so mnou veľmi zlé. Sedím na záchode a vraciam to čo som zjedla, aj tak som si nabrala ako vrabec. Ruky mám samú jazvu a do toho všetkého prichádza niečo neindifikovateľné: beriem si tiene, rúže, ceruzky na oči a špirály a robím zo seba mŕtvoly. Predstavujem si ako by som vyzerala, keby ma čosi spálilo, s jazvou na tvári, keby som zhorela. A spravím to zo seba. Potom to zmyjem, aby ma tak nikto nenašiel. Ľahnem si na zem a predstavujem si, že som mŕtva a čakám na detektívov, ktorý okolo mňa prídu obkresliť čiary. A užívam si tú neznesiteľnú bolesť. Už som naozaj psychopat.
Včera v noci som sa zobudila na to, že ma strašne bolí brucho. Tak, že som čakala kedy umriem a keď som mala zrazu tmu pred očami, tak som sa tešila. Od tej bolesti mi chodili zimomriavky po chrbte a... a hej, budem znieť ako kurva, ako idiot a pravdepodobne po tomto článku si budete myslieť, že som nechutná, ale... dá sa mať z bolesti orgazmus? A potom keď som sa zobudila som si ju naďalej užívala, so slzami v očiach, ale nechcela som aby odišla. A teraz je preč.
Nie som v poriadku. Neviem čo sa s mojím mozgom deje za posledných pár dní, ale už to nie je v poriadku. Akoby sa deformoval, strácal svoj zmysel na mieste, kde je.
A moja matka pokračuje: "...nech už máš v hlave čokoľvek, mozog ani rozum to nie je." Zadám to do databázy toho, čo ma zráža na kolená. Už je to koľká... tretia hláška, ktorá mi vyráža dych. "...neviem, či chcem byť jej matkou." "Všetko čo vezmeš do ruky pokazíš." Ale nezazlievam jej to, mám ju rada. Som na vine ja.
Bola som s L. A uvedomila som si, ako mi chýba. Tie objatia, skype, nezmyselný smiech a to, že sme sa so všetkým zdôverovali. A teraz som stratená v tom, čo rozpráva. Z je často s Le a trávia spolu viac času, než ja s kýmkoľvek iným.
Už sa celý svet deformoval.

Sakra, on si naozaj myslí, že ja som už v poriadku? Píše mi a mám pocit, že chce. Že nechce aby sme prestali. Ale som zmätená, pretože ja si neustále viac a viac spomínam na to, čo sa stalo. Na naše objatia, na jeho humor, ktorý mi *damn. shit. shit. shit. shit. SHIT. SHIT!!!!* chýba, na jeho optimizmus a na môj plač a jeho plač, ktorý som nevidela, Vravím si, že už nič necítim, že ja som sa už predsa pohla. Nie je to tak agresívne, ako to bolo, ale stále sa mi chce plakať, stále chcem umrieť. Ale on si to nikdy nevšimne. Bude mi písať a snažiť sa nechať našu konverzáciu nažive a z toho bude príliš unavený na to, aby bol vtipný a optimistický. A ja budem naopak dúfať, že neprestane mi písať a budem sa snažiť byť vtipná, ale on moje vtipy nepochopí, pretože bude neskutočne unavený z toho snažiť sa jej porozumieť. A tak budem navždy do neho. Forever into him. Fotka, čo so mnou spravil? Nikdy sa nepohnem a budem žiarliť, keď uvidím, že mu nejaké dievča niečo okomentovalo, alebo že on nejakej daj like na fotku.
Nechajte ma mučiť umenie.

Art is something that lasts for all posterity.

Art is eternal.

Sasori