...put on your doll faces...

Nightcore - Dollhouse

Status:

Neviem, neviem, neviem. Bolí ma to,

umieram, dávam si svoju masku na tvár

a ďalej sa smejem a spievam vianočné

pesničky tak nahlas, že sa ľudia obzerajú.

You were my drug.

I was your hostage.

The Breand

Zapísané v mobile:

18th November at 12.48am

Žijem nenávisťou k prepleteným prstom cudzích ľudí a vysokým klobúkom so zajačikmi vo vnútri, položenom na kučeravých vlasoch zadaných.

18th November at 1:02pm

Otázka|Prečo chodíš do parku zamilovaných sama?

Odpoveď|Pretože milujem mŕtve parky.

19th November at 7:45am

Kam sa mám dívať v autobusoch? Tie stretnutia mojich očí s očami druhých. Niekedy mám pocit, že ich zaujmem, ale napokon si aj tak sadnú o dve sedadlá ďalej. Nech je tak! Nech si tam sedia, ale nech nevzbudzujú plané nádeje v mojom zdrvenom vnútri.

20th November at 1.26pm

Ľuďom, ktorí utekajú na autobus nezáleží na tom, ako vyzerajú – ako to divne vyzerá, keď ich nohy od seba odskakujú nakrivo; keď sa krčia ako staré babičky, ktorú sú pri svojom krčení aspoň rozkošné; ako zúfalo vyzerá ich tvár.

20th November at 2.26pm

Tie podivné otázky bývalých spolužiakov:

Otázka|Bojíš sa prvého sexu?

Odpoveď|Nie.

20th November at 2.35pm

Moja dedina: iný svet... len prejdeš cez kopec.

Zapísané v zošite angličtiny dúfajúc, že to nikto nenájde:

20th November

Niekedy je to divné... Nie! Je to divné stále, keď nad tebou premýšľam a viem, že necítim, ale predsa niečo cítim. Zavretá v sebe, opustená realitou, zbláznená do krutosti. Neviem čo píšam píšem. Strácam sa v mojej hlave a temnosti tvojich slov. Jéj, Charlie, použi moje slová v tvojich príbehoch, ktoré na rozdiel od mojich nie sú večné.

 

Ešte stále mám vianočnú náladu a počúvam
vianočné pesničky. A jednou z nich bola
aj táto.

Tak a teraz sa vrátim k realite. Prečo sa sa znovu neozývam? Nie je to preto, pretože by som... ja neviem nemala o čom písať, nechcelo sa mi, alebo tak podobne. Myslela som na blog, vravela som si, že niečo napíšem, ale akosi je to prvýkrát, keď sa nevyhováram na to, že som nemala čas, ale myslím to úprimne. A dnes som si povedala, že sa na zajtra potrebujem naučiť len literatúru a všetko bude v poriadku. Verím v to, pretože znovu nemám opísané učivo a znovu dostať štvorku nechcem. Už mám jednu. 

When love is not madness it is not love.

Pedro Calderón de la Barca

Dýcham, žijem... nenávidím a milujem. Nemohla som si povedať, musela som to dopísať. Nechce sa mi veriť, že som sa naposledy ozývala minulý piatok a nič som od vtedy nenapísala. Existujem! Som tu, nebojte sa.

Tak v sobotu večer na mládeži sa ako vždy diali divné veci, ale so mnou sa akosi často dejú divné veci. Neviem či ste niekedy chceli skúsiť ten 1year challange, ale to je vlastne niečo, že na začiatku sa odfotíte a na po roku cvičenia brušákov znovu. No a potom to postnete na facebook. Samozrejme po dvoch dňoch som to vzdala, ale spravila som si fotku no a samozrejme, úplne nečakane si Héros začal prezerať moje fotky na mobile a ja som akosi zabudla, že tam mám fotky, ktoré by vidieť nemusel. A tak sa teraz cítim trápne vždy, keď sa na neho pozriem, ale tak prežila som. V nedeľu sa znovu začal činiť. Ukazovala som na doraste jedno video z The Tonight Show Starring Jimmy Fallon a on prišiel sa za mňa postaviť *za stoličku, na ktorej som sedela*, oprel sa o ňu rukami, ruky tesne vedľa mojej hlavy tak, že stačilo sa centimeter pohnúť a mohla by som sa oprieť o jeho brucho, alebo o jeho ruky. A jeho vôňa v mojom nose. Ani som nevnímala video a potom nás zavolal vedúci mládeže, že máme ísť hrať hru. Neviem prečo, ale rýchlo som to vypla a on sa neochotne odlepil od mojej stoličky.

Asi si všimnete, že som menila deisgn, to už keď mi vážne šibalo z učenia.

No a v pondelok som konečne presvedčila samú seba posadiť sa do auta a zájsť k Š. Som neskutočne rada, že som tam bola. Neustále ju provokujem s Hérosom, pretože som sa dozvedela, že sa priznal, že sa zamiloval do nejakého trinásť ročného dievčaťa. A mne v ten moment poskočilo srdce, pretože on si nikdy nepamätá kto má koľko rokov, ale ja už budem mať pätnásť, tak by si ma nemusel mýliť s trinásťročným dievčaťom. Tak som si povedala, že to bude tá, ktorej sem tam dá like na fotku, píše jej na facebooku a sem tam spomenie, že by mohla prísť na dorast. A to je Š, tak ju rada provokujem. A ona sa ho začala báť *haha*. 

Ja: "...patrím na psychiatriu."

Š: "Hej, patríš. Obe tam patríme."

Ja: "Ale ja to myslím vážne. Povedal to Fotka a v skutočnosti je to pravda."

Š: "Čo povedal?"

Ja: "No existuje taký spevák, ktorý sa volá Fotka *akože má rovnaké umelecké meno, aké má Fotka krstné meno, preto som ho nazvala Fotka* a tak som jednu pesničku od neho poslala Fotke. No a povedala som, že je možno schyzofrenik, keď nevie, že je spevák. A on na to, že ja možno patrím na psychiatriu."

Š: "Prečo?"

Ja: "...že vraj si mám prečítať celú konverzáciu. A viac som sa nevyjadrovala k tomu."

Š:  "Blbec."

Ale súhlasím s ním. Patrím tam. Najviac na celom svete tam patrím ja, aj keď niekedy premýšľam, či by tam so mnou vôbec vedeli niečo spraviť. Som psychicky narušená, priznávam. Začalo to bratom, potom čítaním kníh, ktoré som čítať nemala, potom pozeranie filmov a videí, ktoré som vidieť nemala, rozchodmi a nakoniec to všetko ostalo pri rodine a to, že si neuvedomujú, ako ma psychicky týrajú, aj keď verím, že to nechcú robiť.

I was smiling yesterday,

I am smiling today

and I will smile tomorrow.

Simply: life is too short to cry for anything.

Santosh Kalwar

Moje dlane sú plné čiar. Niekedy si beriem do rúk červené pero a všetky pofarbím. Potom to vyzerá, akoby to boli zárezy na mojej dlani.

Nuž a potom to šlo akosi podivne. Nepísal, znovu písal a moje vnútro sa znovu rozhorelo a ani neviem prečo. Možno kvôli tej jednej nálepke so srdiečkami a jeho: "...niečo romantické.", alebo proste to, že tam je a píše mi. Aj keď nie naozaj. Iba mi posiela nálepky na facebooku a ja strašne chcem, aby mi napísal čosi viac, pretože nechcem neustále prežívať iba na tých hlúpych nálepkách a našej konverzácii z minulosti.

Neexistujúci moment, ktorý sa včera o desiatej večer usídlil v mojej hlave:

Dievča sa usmievalo. Postavilo sa a utekalo objať svoju kamarátku. Hodila sa jej do náruče a za ňou stála ďalšia jej kamarátka. Ako každú sobotu objímala všetkých, koho sa dalo. A potom zrazu uvidela neznámych ľudí, ale aj tým sa hodila okolo krku.

"Ahoj," začala sa predstavovať po každom objatí. Každý ju objal a predstavil sa tiež.

A potom si všimla chlapca s znamienkom nad perou. Poznala ho a v jej hlave začalo šrotovať, ale stál hneď vedľa dievčaťa, ktoré objala. Určite videl, ako objala aj ostatných, tak sa usmiala a objala ho tiež. Veď to nič nie je. 

"Čau," usmial sa chlapec, "dávno som ťa nevidel."

A spoza neho sa zrazu vynorila hlava iného chlapca. Jej srdce sa na chvíľu zastavilo. Bolo by divné, keby sa teraz otočila a odišla? Nie. Nemohla to spraviť, možno by sa cítil zle. Že bol jediný, koho odignorovala. Všetci by sa divili. Musela to spraviť.

A tak obišla chlapca bez toho, aby odpovedala a objala chlapca, ktorý sa spoza neho vynoril. Ruky skúsene prehodili okolo jeho krku, postavila sa trochu na špičky a zaborila hlavu do jeho ramena. Chlapec jej objatie ihneď opätoval. Boli akoby zohraní, nacvičení. Ale v skutočnosti len poznali náruč toho druhého lepšie ako čokoľvek iné. Ich náruče len boli domovmi toho druhého. Chlapec ju objal okolo pása a zaboril nos do jej krku.

Nahrnuli sa jej do očí slzy. Nemohla tak ostať dlho, rozplakala by sa. Nemohol vedieť, ako strašne jej chýbala jeho náruč. A tak sa odtiahla so slzami v očiach.

On sa natiahol, zívol s rukou na tvári. Jemne a nepozorovateľne prešiel ukazovákom a palcom okolo svojich očí a utrel si vlhko. Potom sa na ňu pozrel. Ihneď ich uvidel. Tie slzy v jej očiach, o ktorých si myslela, že nie sú vidno. Ale on to už poznal. Vedel ako vyzerá, keď sa snaží neplakať. Neskrývala to a on to akurát zakryl.

Obišla ho a vybehla na preč. Chvíľu nerozhodne stál, ale potom sa otočil a išiel za ňou. Skôr. než by stihla zmiznúť, ju schmatol a objal so slzami v očiach. Jemne vzlykal.

"Teraz ma dobre počúvaj, "šepkal jej do ucha, nevšímajúc si oči na jeho chrbte, "keby ma mala tvoja krv vyliečiť z nejakej choroby, poprosil by som ťa o kvapku. Keby ma mal tvoj dych zachrániť pred nočnými morami, poprosím ťa o krátky výdych, ktorý nepotrebuješ. Keby ma mali tvoje slová zachrániť od žiaľu a bolesti, ktorú cítim keď ma odmietaš, poprosím ťa o tichú spojku "a", ktorú by si vyslovila len šeptom. Ale keby ma... do frasa..." nádychol sa a smrkol. Potom vydýchol do jej krku vzduch a znovu sa nadýchol. "...keby ma mali tvoje slzy zachrániť... keby mi mali zachrániť život, alebo mi dopriať naveky šťastný život, nič nepoviem, pretože vidieť ťa plakať je ako umierať. Ničí mi to vnútro, drtí vnútornosti... Nezachránilo by ma to."

Zahryzla sa do pery a snažila sa zastaviť slzy. Nadobro. Odtiahol sa a pozrel do jej mokrej tváre.

"Vidíš, mám pocit akoby som umieral," povedal, "horšie, je to tyrania, keď vidím tvoje slzy."

Postavila sa na špičky, ruku vnorila do jeho vlasov na zátylku a pobozkala ho. 

Dlhý moment, ktorý som musela niekde napísať. Chcela by som aby sa stal. Vždy túžim aby sa moje momenty splnili, ale nikdy sa to nestane. 

Takže som psychopat. Úplný. Nevadí mi to. 

Na hodinách náboženstva sme sa rozprávali o tom, za čo by malo zmysel ísť štrajkovať v dnešnej dobe. Za čo by malo zmysel výjsť do ulíc a kričať svoj názor, nechať sa mlátiť a umierať? Spravili sme si status QUO s dnešnou dobou? Ja som si to nespravila. Myslím, že sme na tom veľmi zle, ale lepšie ako iné krajiny. Chcem vyjsť do ulíc a niečo kričať. Kričať, že sa blíži koniec a že sú hlupáci všetci, ktorí vravia, že nie.

V kostole sme sa rozprávali o vrchnostiach a o rozhodnutiach. O tom, že sa môžeme rozhodovať sami. A že niekedy je to ťažké. Niekedy sa nerozhodujeme medzi bielym a čiernym, ale medzi čiernym a čiernejším. No a potom je ťažké sa rozhodnúť. No ale nech spravíme čokoľvek, musíme čeliť následkom. 

Dnes som stretla moju bývalú spolužiačku a ako ste si mohli všimnúť aj na začiatku, dala mi dosť divnú otázku: "Bojíš sa prvého sexu?" A ja som nevedela čo odpovedať. Je to tak strašne divná otázka, ale aj tak som odpovedala. "Nie." Prečo?! Pozrela sa na mňa s vykulenými očami, že: "Nie? Nebojíš sa?!" A začala hovoriť niečo o rozťahovaní, či o čom a o bolesti no ale ja som bola myšlienkami úplne inde. V skutočnosti som už vtedy rozmýšľala nad tým, prečo by som sa toho mala báť. Pretože nevidím dôvod sa báť tejto budúcnosti. Bojím sa jedine toho, čo bude po smrti.

Smejem sa . Ako úplný idiot. Pretože nech už robím čokoľvek, tým idiotom som. V škole si spievam s Princess: "D-O-L-L-H-O-U-S-E, I see thing that nobody else seed... Pictures, pictures/smile for the pictures/pose with your brother/won't you be a good sister?" a ona vôbec netuší, že to pre mňa nie je len nákazlivá pesnička, ale niečo, čo moje vnútro presne vystihuje. To ako sa mi tento svet vidí ako domček pre bábiky a ľudia ako bábiky. Falošné tváre, falošné slová...

Ja: Kto dnes vie slovenčinu?

Fotka: Na Slovensku určite nikto nevie po slovensky.

Ja: No! No! To ideš si po ulici a počúvaš, počúvaš... Paľe oni po vychodňarsky! Tak kto vie dnes po slovensky? To také nárečie iba.

Fotka: Wow, to je zistenie. Zlatý glóbus dostaneš.

Ja: Vážne? To ešte nemám... Dám do železiarstva, dajú mi "love".

Fotka: Lásku ti v železiarstve nedajú, ver mi.

Ja: Tak čo ty vieš?!

Fotka: Ako môžeš sa stať, nepochybujem. Môžeš sa spýtať nejakého železiara, či ti dá lásku.

Ja: Žiadneho nepoznám. Ale dnes už kúpiš všetko. Len fake.

Fotka: Chceš si kúpiť lásku?

Ja: Nie.

Fotka: Fake-láska.

Je to tak. Dnes je všetko falošné. Takmer každá láska je falošná. Keď sa dívam na Danku *jej meno, pretože ju už nikdy nespomeniem* a jej frajera na zastávke, ako sa bozkávajú a objímajú a akí sú presladení, tak sa pýtam či je to ozajstné. Nie je, také veci nie sú ozajstné. Neprežijú ťažkosti. A potom sa pýtam, či aj naša *mňa a Fotky* "láska" nebola falošná. Či sme si nenasadili "doll faces* a netvárili sa, že niečo cítime.

People wears a mask of lie

so they look attractive, so be careful.

Muhammad Saqib

Usmievam sa na cudzincov. A ako idiot sa usmievam aj v autobuse. Na domácu z francúzštiny sme mali zarepovať niečo o sebe, musela som v autobuse byť za debila, keď som sa začala smiať, keď som sa počúvala: 

J m'appele Gabrielle

Je ne parle pas italienne

Je parle francais

et je parle anglais.

Je suis fille

J'habite `a ville.

J'ai un freré

et mere et pere.

J'ai une chat,

je suis etudiante.

J'ai un chian

Oui, ca va bien.

S'il te plait

et qui tu est?

*nemám opačné dĺžne, takže ak tam má byť opačný dĺžeň,

tak tam nie je.*

Takže verím, že sa máte dobre, idem sa učiť, prepisovať... všetko. Znovu sa ozvem. Niekedy. Dovtedy verte, že žijem.
No a hej, idú spraviť do roku 2018 film. A ja sa teším, ako idiot. Pretože to bude najepickejší film aký kedy natočia.