Unloved.

Nechápeš. Nemôžeš chápať. 

Mám rada ten pocit, keď dopíšem nejaký zmysluplný článok, lenže teraz nemám o čom písať. Mohla by som napísať 30 rád o tom, ako sa učiť a nezblázniť sa, ale komu by to na čo bolo - okrem toho, že by som si spravila zoznam ďalších divných vecí, ktoré robím.

Mám pocit deja vu, pretože sa to všetko opakuje neustále dookola. Keď si konečne nájdem niekoho, s kým nemám problém sa rozprávať, tak... tak zničí to, čo sa mi podarilo vystavať za tak dlhý čas. Predtým to bola L a Fotka - nikdy sa nedali dokopy, ale vždy mali lepší vzťah, než ja s ktorýmkoľvek z nich a viac by sa hodili k sebe ako ja a Fotka. A teraz je to Š a Héros (ešte stále som mu nezmenila to meno - v svojom zozname prezývok som si zakrúžkovala jeho starú prezývku šofér, takže... od teraz Šofér). Takže sa to neustále opakuje dookola. 

Poslednú dobu som sa rozprávala veľa s... s ľuďmi, s ktorými som myslela, že sa nedokážem rozprávať. Dokonca som sa rozprávala s Hérosovými Šoférovými rodičmi a starými rodičmi, s vedúcim mládeže a jeho manželkou (čo vlastne neskončilo tak dobre, ako to znie), s Efroditou, s cudzími ľuďmi. 

„Mala si sa ponáhľať a radšej sa pocikať, aspoň by ti bolo teplo,“ zasmial sa Hérosov Šoférov starý otec a ja som sa zasmiala s ním, trochu nervózne. Ako inak sa na to dalo reagovať? Ešte sme sa trochu nasmiali na hlúpostiach a potom som odišla za Kráľovnou a Tanečníkom.

Vlastne sa stali mojou jedinou záchranou pred úplným zruinovaním sa. Ani o tom nevedia. Chcela som sa ešte porozprávať s Milom, ale nakoniec som usúdila, že ich nechám s Šoférom. Koniec koncov... je to trochu divné kamarátiť sa s najlepším priateľom Šoféra. Niekedy mám pocit, že si s Milom rozumiem omnoho lepšie než s ním samotným. Myslím, že sa postupne vzďaľujeme. Mňa pohlcuje čierna diera a jeho Slnko. Alebo je tým Slnkom on sám?

Bola som v Poprade – opäť raz. Aj s Š, čo bolo veľmi náročné. Nechcelo sa mi tam ísť a ona nikdy nesmie prísť na tej pravý dôvod – kvôli nej. Pretože keď sme boli deň predtým na výlete, tak moje vnútro bolo opäť raz zapálené slnečným lúčom a ona sa stala lupou, cez ktorú ten lúč prenikol k môjmu srdcu. A ako hovorím, Kráľovná a Tanečník boli v ten deň mojím ľadom, vďaka ktorému som neuhorela mimo hranice (aj keď ma raz možno na tú hranicu presunú a tam aj Kráľovná a Tanečník uvidia kto som a nechajú ma zhorieť).

Myslím si však, že ma to trochu upokojilo. Síce sa ten vzťah možno ešte zhoršil, ale... musím sa tváriť, že je to dobre. Dobre. Výborne.

Mala som napísané štyri veci, o ktorých som chcela napísať, ale nakoniec mi ostali len dve.

Od kedy som nebola v škole (je to presne 10 dní), tak sa Bateau dala dokopy s človekom, na ktorého si neviem nájsť názor. A som rada, pretože konečne nie je sama a cíti sa milovaná. Potrebovala to (niekedy to potrebujem aj ja). Ale mám pocit, že keď teraz nie som ani s ňou, ani s Taylor a ani s Princess, tak je ten vzťah opäť v mínuse. Je mi to ľúto. Neviem o čom s nimi hovoriť, tak s nimi nehovorím. A radšej ani o nich, pretože ma to privádza k melanchólii.

Héros Šofér hovoril, že ak chcem postaviť nejaký vzťah s Bohom, musím dopadnúť na zem a nájsť samú seba. Správať sa tak, ako by som sa správala ja a nie niekto, koho obdivujem. Takže sa snažím robiť veci, ktoré si myslím, že by som urobila ja. Nesnažím sa byť vtipná ako Psychologička, ani múdra ako Babble, ani tak veriaca ako Š. Snažím sa nájsť samú seba. Je ťažké sa objaviť, keď celá moja identita je prikrytá rôsolovitou hmotou depresie.

Vidím len akúsi mŕtvolu. Nechce sa mi veriť, že je to odraz v mojom zrkadle – obávam sa potom, ako to vyzerá v mojom vnútri, pretože – pre Kristove rany – je to horšie ako z Poeových príbehov. Som netalentovaná, nemúdra, nepekná, neskromná, ne... všetko ne. A ešte som nenašla ani jednu dobrú vlastnosť. Je možné, že som zostavená zo zlých vlastností?

A raz za svoj život, by som chcela s niekým hovoriť o tom, ako sa cítim. Nie len s internetom, nie len s Bohom... ale s reálnou bytosťou.

Povedala som Š aj Kráľovnej ako to bolo v ten deň. Ako to bolo v najhorší deň v mojom živote. Ani jedna z nich však netuší, že to začalo Hérosom. Toho rada zo svojich príbehov vynechávam, pretože sa bojím čo sa stane, keď to vyslovím. Slová sú totiž ako... ako zmluva. Ak raz vyslovím pred niekým, že mi na ňom záleží, stane sa z toho zmluva a meč, ktorý sa dá použiť proti mne.

Ľaľa, myslím, že je to so mnou zle. Niet divu, že som osamelá, keď nedokážem nikomu povedať, čo naozaj cítim. Kiežby som mala dosť odvahy to čo sem píšem niekomu povedať. A kiežby som niekoho takého našla.

Ach, áno. Každý túži byť milovaný. Nemôžem to poprieť.