Adonai?

Je to hra o sekundy. A nechcem aby bola. Pretože ak je to tak, tak opäť spadnem. Spadnem tak hlboko, že sa nepostavím. Lenže ja nechcem. Nechcem už padať.

Priviedla som ich tam. Teoreticky. Sadla som si a tvárila sa spokojne. Opakovala som si, že mám byť pokorná a nekričať, nestresovať... až som si uvedomila, že potichu sedím a snažím sa zistiť, čo som urobila zle, že som sa nezapojila do spoločnosti. ("Taký asociál. SAMA. Prečo ma nevidia?")

Héros: Čo ty? (ťukne mi do nohy)

Ja: Nič.

Potom som sa postavila, vzala si kľúče od bratovej izby, vzala si bibliu a odišla. Skryla som sa vo vnútri a vytiahla zbraň. Mala to byť paralela. Vrah v Záchrancovi. Lenže tentokrát som videla len toho vraha a bodla ho do seba. Nechala som ho ovládnuť ma ako vírus. S tým rozdielom, že nedokončil svoju prácu uspokojivo. Utýral ma, to áno. Akosi som však prežila.

A o pár sekúnd na to, som robila to, čo by ma pred tými sekundami vyslobodilo z tohto utrpenia. Proste som sedela a rozprávala sa. S novými silami. Oddýchnutá.

Znovu som sa zabudla opýtať na jeho prácu.

"Adonai? Nepočul si ma? Pomôž mi vyjsť z tohto bludiska a nestratiť sa opäť na tých istých cestách. Daruj mi niekoho, kto uvidí moje prežívanie a naučí ma žiť."