This is how I lied to you

Nenávidím to, že nedokážem nič napísať. Kedysi, keď som sa objavila v izbe s chorobou, vypisovala som úplne všetko, čo sa mi dialo. Úplne všetky pocity. Teraz ich v sebe neviem nájsť.

Srdce robí zázraky, ale rozum na ne neverí. - Aischylos

Viete, pocity a schopnosť ovládať ich je tiež jedna z vecí, ktoré nás definujú (okrem obliekania, slov, vzdelania...). Možno som jediná, ktorá si to myslí, ale podľa mňa nás to definuje dokonca omnoho viac než oblečenie.
Ak vidím niekoho šťastného, automaticky ma to k nemu ťahá a jeho šťastie z neho často robí úplne iného, nádherného človeka, u ktorého vôbec nezáleží na tom, či má na sebe vyťahané nohavice zo secondhandu, alebo drahé koktejlové šaty.
Znovu som sa pustila do The Carrie Diares a trochu ľutujem to, že sa nemám s kým podeliť o radosť z dvoch seriálov o kučeravých blondínkach (jednu hrá Emily Osment a druhú Anna Sophia Robb). Ja viem, nestojí to nič napísať niekomu so svojich kamarátov o tom, že som našla dva úžasné seriály, ale koho to bude zaujímať?
Toto je možno to, čo ma na mojom živote otravuje najviac. Že veci, ktoré ma často nadchnú najviac ostatných nezaujímajú. Nie že by boli maličkosti, nie že by som bola až tak malicherná, ale skôr preto, pretože to čo má pre mňa ako jednotlivca v nevšímavej spoločnosti význam, pre danú spoločnosť a kolektív to žiadny zmysel nemusí mať. Preto ak ja, ako člen tejto obrovskej komunity, cítim a chcem prejaviť nejakú emóciu, musí zapadať do istej normy, ktorá bude tomuto svetu vyhovovať.
A presne preto srdce robí zázraky. Pretože je šťastný, aj keď tento svet mu to kazí.
Presne to sa dialo aj Lise, keď zúfala odchádzala zo svojho bytu. Uvedomila si, že je znovu osamelá a že znovu a znovu do tohto pocitu padá. Bola vnútorne presvedčená, že sa z neho nikdy nevykrúti. Osamelosť jej zožierala kosti a hrýzla vnútornosti. A aj keď kráčala po preplnenej ulici, tie tváre všade naokolo jej len pripomínali, že je tak opustená.

Sebastian z The Carries Diares

Byť na Lisinom mieste pred istým časom, znovu vezmem do ruky kladivo a začnem udierať na povrch môjho porcelánovho telíčka. Viete, tak ako keď sa snažíte proste všetku tú zlobu, osamelosť a smútok dostať preč a ste presvedčený, že keď urobíte nejaký otvor do svojho vnútra, tak to vyletí a vy budete slobodní.
Lenže ja toto nerobím. Nie preto, pretože by som sa nikdy ako Lisa necítila. Nie preto, pretože oheň v mojich kostiach nepáli tak veľmi ako ten jej. A aj keď je iba vymyslená, tak predpokladám, že sa s ňou vieme stotožniť. Ja len mám istotu, že tá osamelosť bude prelomená, pretože môj Boh je verný. 
A zniem ako strašný a odporný fanatik.

Ešte niečo som chcela povedať. To že sa môj život neustále točí okolo ľudí opačného pohlavia ma začína trochu otravovať. Nie že by som sa začínala stavať lesbou (oh nie, toto nie, od toho mám ďaleko). Len mi to trochu začína liezť na nervy.
Prečo máme potrebu s niekým byť?
Odvtedy, čo som stretla Bateau som sa mnohému priučila. Nie z jej skúseností a nie z toho, že by som niečo zažila. Len som ju proste na mnoho vecí upozorňovala a akosi začala počúvať, čo hovorím. Možno som sa tiež mnohému naučila z tých seriálov čo neustále pozerám, heh. A zo vzťahov, ktoré sú všade naokolo mňa.
Drahí čitatelia, viete... naučila som sa, že láska je naozaj trpezlivá. Už keď vám nezáleží na tom, že Boh na vašu opetovanú lásku čaká už večnosť, tak mi verte, že čakať na tú vašu je to správne. Milionkrát som to zopakovala Bateau a milióntyprvýraz to opakujem samej sebe. Nevadí mi to čakanie. Nechcem sa predávať niekomu.

Miller z The Carries Diares

Nie každý chalan je ako Miller. Vlastne takmer žiadny. A možno si to vlastne uvedomujem až takto neskoro, ale netúžim po tom až tak zúfalo. Zúfalosť robí z ľudí zúfalcov a tým ja nechcem byť. Vlastne koľko ľudí prežilo osamote a sú svetoznámi (príkladom je Ľudovít Štúr, ktorý lásku dokázal vyjadriť len cez jednu báseň tej pani Ostrolúckej). Ak budem sama, tak budem. Nie je to to najdôležitejšie.
A možno je čas spraviť presne to, čo som Bateau poradila. Začať získavať inšpiráciu. Sledovať ľudí naokolo, sledovať ako sa správajú k sebe navzájom a ku mne... a možno niekde tam, na mieste o ktorom som nevedela, nájdem jeho.
Raz som Princess povedala, že som sa nikdy do nikoho nezamilovala. Povedala mi, že to nie je pravda (neskôr som zistila, že preto, pretože čítala môj blog). Ale je to pravda! Nikdy som sa nezamilovala, je to práca hormónov. Vždy si myslíme, že teraz je to iné. You always think you fell in love - for now truly. Ale málokedy to tak naozaj je. Bola som tak posadnutá Fotkou, že som dovolila, aby to zničilo môj vzťah s L a s mnohými ďalšími.
Už je to ale za mnou.
Ale priznám sa, neustále hrajú hormóny. Vždy, keď premýšľam nad Hérosom, čosi sa vo mne príjemne pohne. Už to však pri dotykoch nie sú motýliky v bruchu, ako kedysi. Možno je to to, že sa učím ovládať svoje pocity. Možno je to to, že si začínam zvykať, že náš vzťah je divný.