Imperfection in not being enough

Atelofobia. Počuli ste niekedy o tom slove? Ja som o ňom tiež nevedela, dokým mi rodičia nepovedali, že keď som bola malá, kvôli tomuto efemérnemu* slovíčku som skončila zavretá na dva mesiace na psychiatrii. Nie je to zábavné? A ako dlho som si myslela, že som úplne obyčajný človek a že všetko čo prežívam je len dôsledok depresií a úzkostí - že to čo mám už aj na krku, na tvári, na chrbte, na nohách, že to všetko je len vedľajší príznak života. 

Zvyčajne keď píšem o niečom, čo má mať nejaký zmysel, tak si to naštudujem a potom o tom niečo napíšem. Otvorila som si teraz dokonca štyri stránky s vysvetlením tohoto slova. Ale nenapíšem ani o jednej z nich. 

Nechcem už písať o svojich psychických poruchách, o ktorých reálnosti som presvedčená, ktoré by mal riešiť psychiater. Vlastne nechcem o nich premýšľať. 

A už ani nechcem toľko pozerať seriály. Viete koľko je na planéte nádherných kníh, ktoré čakajú, kedy ich vezmem do ruky? A koľko bizarných slov, ktoré ešte nepoznám (ako slovo *efemérny - bezvýznamný, dočasný; a ako slovo ergo - takže, a tak)? A tie všetky čakajú na to, aby som ich vzala do rúk a použila. Použila dnes a zajtra. Kedykoľvek kedy bude príležitosť. 

Neskutočne sa porovnávam - s ľuďmi ako je Charlie a Bubble. Akoby boli prototypom dokonalosti. A ak sa neporovnávam s nimi, tak sa porovnávam so Slniečkom alebo Zlatovláskou. Na jednej strane je to dobré - brať si príklad z ľudí ako sú ony. Na tej druhej je to posadnutosť: posadnutosť byť tou dokonalou predstavou (atelofobia, hahah). 

Som dostatočná? Možno nie pre všetkých. Ale v Galatským 1:15 sa píše:

"Before I was born, God chose me and called me by his marvelous grace."

Možno aj v tomto verši sa dá nájsť vysvetlenie otázky, na ktorú sa už dlho samej seba pýtam. A to prečo už netúžim po cigarete a nadávkach a prečo sa niekedy záhadne rozosmejem na ceste do školy? 

Viete, mnoho ľudí predpokladá, že viera v Boha je nudná a príliš obmedzujúca. Pre mňa je to naopak: je to o slobode. Zrazu sa rozosmejem na Hlavnej ulici v KE pri pohľade na šťastný pár starých ľudí, pretože ich vrásky sú dôkaz toho, že si to dnes zaslúžia. To som predtým nedokázala. A tiež mám pocit, že aj keď príde depresia a úzkosť, tak ma to až tak neovplyvní. Neodmietam skutočnosť, že ma neustále trápia, neodmietam pravdu, že mi niekedy rozrezávajú nie len kožu ale aj vnútro a nepopieram, že mám niekedy chuť sa utopiť. Avšak neobjavujú sa tak často.

Prežila som víkend v krásnom rezorte vo Vyš. R. s našimi "youngsters". Bolo nás síce dvadsať a ja som veľmi dlho premýšľala nad tým, aké by to bolo, keby tam bol Héros, ale nakoniec som odchádzala šťastná (aj keď som domov prišla chorá).
Je to umenie! Umenie byť šťastný. A ak toto umenie budete ovládať, ste umelec.

Každý z vás je umelec, pretože dosiaľ žije. Viete aké je ťažké prežiť na tomto svete? Roku 2014 sa zabilo 567 ľudí. 567 ľudí to nedokázalo, ale vy áno (teda predpokladám, že nemáte jeden rok). A tým pádom ste viac než tento svet predpokladá. Pre mňa ste viac, ako si tento svet myslí. 

Na doraste máme jedného chlapca, ku ktorému som veľmi dlho prechovávala nechuť a odpor. Niekedy keď stretnem ľudí, kt. smrdia alebo majú nejakú vadu na tvári, tak sa objavím v takomto rozpoložení. Ale raz som sa rozprávala s D a ona povedala, že všetkých vidí ako Božie stvorenie. Ja som Božie stvorenie a tak isto sú aj takí ľudia. Preto hľadám krásu V človeku a nie NA človeku.

Raz, keď som bola v nemocnici (bolo to presne vtedy, kde to všetko začalo a týždeň na to som už mala vyplnenú prihlášku do psychiatrickej liečebne) mi jedna pani povedala, že som kolosálne malicherná. Netuším v akom kontexte to bolo, ale ÁNO!!! ÁNO, NEZNÁMA PANI, SOM KOLOSÁLNE MALICHERNÁ!!! Pretože keď vidím Bateau, Taylor a Princess s úsmevom na tvári, tak som šťastná aj ja. Alebo sa snažím (kvôli nim). A takých maličkostí je veľa (Luckine komiksy, fotenie, kreslenie...).

Nechcem znovu napísať dlhočizný článok. Iba som sa chcela znovu ozvať. Pre istotu, že mi to tu až tak nechýba. Ale chýba. Neskutočne.
Mám chuť písať viac, ako som mala za posledný rok. Ale nič zmysluplné mi nenapadá. Na maličkú chvíľu som mala chuť znovu písať Yesterday I died, ale nakoniec som sa na to vykašľala. Len som prišla na to, skadiaľ prišiel ten námet.

Spomínate ako ma pozval Fotka na rande? Nie?

On: ...lebo si nekrofyl.

Ja: Presne tak. Keď zomrieš, zájdem do márnice a spravím si peknú romantickú večeru s mŕtvou Fotkou.

On: Nemusí to byť až po smrti. Môže to byť aj teraz.

A ja som si to všimla po dvoch mesiacoch. A presne odtiaľ mám návrh na písanie Yesterday I died. A trochu z toho, ako Bateau chvíľu točila čosi o 50 shades of dark (dnes o tom točí od rána do večera). Možno som si vtedy kompenzovala ten odporný smútok za jeho existenciou. Dnes avšak nemám prečo. Ergo, dnes často premýšľam nad Hérosom a pýtam sa Boha prečo. 

And I am going to study, prepare and surf on the internet (čo nie je dobré).

- veriaca|Madame Breand