What make people interesting

"Myslíš, že ľudia budú niekedy spomínať aj na nás?"
"Spomienky sú zúfalé túžby po minulosti. Chcem byť pre svet budúcnosť a nie minulosť."

Tak najprv, aby ste pochopili, prečo píšem niečo odlišné než sú journal zápisky: mám rada žurnalistiku. Možno nie som ten typ, ktorý by čítal noviny a podobne, ale príde mi to, že noviny sú príliš nudné - nepíšu o ničom ozajstne zaujímavom a keď už píšu, tak je to podané neskutočne nudným monotónnym odborným štýlom, ktorý zaujme jedine ľudí ako je môj otec (teda takmer polyhistorov). A keďže mi už viac než piati ľudia povedali, že by som sa hodila na novinárku, tak som si to vzala do hlavy a napísala niečo iné, než len journal zápisky.

Je to pár rokov, čo sa snažím byť odlišná od ostatných, ale som stále iba na úrovni podivného človeka a nie toho zaujímavého. A preto sa pýtam, či je nejaký zoznam vecí, ktoré robia človeka zaujímavým. Vzala som teda do rúk knihu literatúry a dejepisu a moje poznámky z literatúry minulého roku a spísala si veci, o ktorých sa učíme v školách - kto bol stredobodom pozornosti a čo ľudí zaujímalo.

Ak nerozumiete prečo, som si ako hlavný podklad vzala literatúru, hlavné postavy kníh sa často stávajú idolmi a keďže v časoch stredoveku žiadny internet, speváci a ani herci neboli, tak je to ten najvernejší príklad.

Starovek

Orientujem sa trochu podľa opisu Gilgameša: vysoký svalnatý muž so spletenou bradou. Ja si ho trochu predstavujem ako hippies, a raz sme dali jednému profesorovi prezývku Gilgameš (čo bolo celkom vtipné, pretože bol nízky, mal trochu viac tuku na tele a krátku bradu, takže opak Gilgameša).

A potom sú tam sochy, ktoré nám z týchto období ostali: u mužov to boli svaly a hudobný vkus a u žien primerane zaoblené tvary a jemnosť. Žiadny feminizmus a či rovnoprávnosť, čo by sa väčšine dnešných žien nepáčilo. Možno to však malo predsa len nejaký význam. Ženy boli jemné a trochu hanblivé – nenosili príliš odhaľujúce oblečenie (čo u rímskych mužov vôbec neplatilo). Ich názory neboli žiadané, ale táto tajomnosť ich robila zaujímavými. Myslím že v dnešnej dobe je aj toto problém – niečo ako mužatkovanie žien, ktoré sa správajú ako chalani, nadávajú a fajčia čo dievčaťu vôbec neprislúcha a robí to z nej „kus dobytka“.

Stredovek

Keďže hlavnými hrdinami literatúry sa stali dva typy osobností – svätci a rytieri – jediný prototyp zaujímavosti sa stávajú spravodliví  a čestní rytieri, vojvodcovia a či králi oddaní Bohu a svojej dáme, ktorú milovali, pri čom mali len dobré vlastnosti.

Toto obdobie literatúry veľmi neobľubujem, pretože sa neustále točí okolo toho istého a je príliš čiernobiele. Navyše je to presvätené... akoby na to ktosi vylial svätenú vodu. 

Navyše som ešte nepočula o žiadnom diele, ktoré by bolo písané o žene. Tie boli na kraji spoločnosti a bolo od nich očakávané dokonalé podriadenie a poslušnosť. Neviem, či práve toto mohlo robiť ženu príťažlivou. V staroveku by som to možno pochopila, ale v stredoveku sa stala príliš veľkou spodinou. Začal sa nosiť akýsi podivný druh odevu, ktorý vyzerá, že je z ťažkej látky a zo všetkého najviac zvýrazňuje ženské prsia. Mimochodom, priznajme si to: toto obdobie by väčšina z dnešných žien nedokázalo prežiť. Sme posadnuté istým druhom vlády, chceme mať veci pod vlastnou rukou.

V tomto období robilo ľudí zaujímavými asi netradičná oddanosť žene (o ktorej sa písalo v knihách, ale bolo veľmi málo dodržiavané), rovnako oddanosť Bohu ale aj istá forma rebélie, ktorá je vítaná v každom období v histórii.

Humanizmus a renesancia

Keďže sa dostávame do obdobia rozumu a vedy, mohli by sme predpokladať, že vedci a filozofi sa stali zaujímavými, ale povedzme si to na rovinu: tí sú v skutočnosti iba rukou pokroku, ale v skutočnosti sú zaujímaví len pre menšie percento ľudí. Ale pri tom sa vzdelanci stali zaujímavými osobnosťami práve v tomto období. Počas renesancie boli najväčšími idolmi rebeli – jednotlivci so špecifickým individuálnym charakterom, ktorí sa tešia z pozemského života a myslia len na prítomnosť.

Nemôžem použiť Danteho z Božskej komédie ako príklad, pretože je to prelom Stredoveku a renesanciou a tak musím vybrať – pre mňa – menej zaujímavý objekt a to postavy Willa Shakespeara.

Mužský prototyp by mohol byť Hamlet a to je človek oddaný rodine a cti – človek, ktorému záleží na čestnosti a spravodlivosti viac ako na vlastnej láske. A mimo Hamleta sú zaujímaví ľudia, ktorí idú proti prúdu a aj keď svet ide proti nim a snaží sa ich zničiť, pevne stoja za vlastným názorom. Konečne sa stáva veľmi významným aj zmysel pre humor a odvaha postaviť sa vrchnosti.

A čo sa týka žien... v tomto období sa ich postavenie trochu zlepšilo – možno si ich muži začali trochu viac vážiť. Zaujímavé na nich bolo možno poslušnosť a materstvo.

V skratke príťažlivými boli: šialenci-rebeli (takmer psychopati) odvážni na toľko, že kvôli spravodlivosti boli ochotní obetovať čokoľvek. Z tohto opisu by sa mohli poučiť mladí ľudia dnešnej doby, ktorí sa snažia žiť naplno, ale spravodlivosť a čestnosť... no tie slová ani nepoznajú. Dá sa byť rebelom a šialencom a žiť naplno aj keď budete bojovať za to správne.

Barok

Dostávame sa k môjmu obľúbenému historickému obdobiu. A zároveň obdobiu, kde sa na hygienu dbalo asi najmenej. Ak by som mala žiť v tej dobe, určite dám na zoznam zaujímavosti – dobrá hygiena.

Zaujímaví boli znovu raz vysokopostavení ľudia ale najpríťažlivejším a najzaujímavejším na človeku bola tajomnosť. V tomto období sa umelci konečne začali považovať za akýsi objekt záujmu, pretože vďaka nim si šľachta mohla vyplniť nevyplnený voľný čas. V umení je často vidieť rozpoltenosť a kontrast barokového života, teda akási nerozhodnosť. Atraktívni ľudia boli prirodzení a naturalistický – možno až príliš.

Ženy boli zaujímavé znovu vtedy, keď boli poslušné a vyhovovali akémusi smutnému prototypu krásy. Keďže je v tomto období dôležitá akási pompéznosť a patetická nadnesenosť, žena musela byť stelesnením anjela. Širšie krivky boli plus a tiché tajomné správanie s jemným citom a poslušnosťou sa stali magnetom pre mužov. Avšak kvôli tejto jemnosti a podradenosti niekedy museli plniť úlohy, ktoré od nich žiadali muži aj keď boli proti ich srsti – preto im bolo často ubližované. Neskutočné je, že v tomto období ženy zistili, že si muža dokážu obtočiť okolo prsta.

Klasicizmus

Revolucionári, cestovatelia, objavovatelia – ale na druhej strane slušnosť, úcta, korektnosť, vzdelanci a príjemný až naivný humor.

Mojim obľúbeným dielom z tejto doby nie je nič iné než Lakomec od Moliéra. Cléante je obdivuhodným príkladom prefíkanosti, rozumu a istej rebélie pri čom bojuje za to, čo chce on a nie za to, čo by od neho svet očakával. Takže z tohto vyplýva, že príťažlivými sa stali vlastnosti typu: prefíkaná ale jednoduchá, slušná a neubližujúca rebélia, bojujúca za vlastné práva.

Preromantizmus

Tomuto obdobiu presne nerozumiem – je zmätené a nejasné. ALE má úžasné literárne diela ako napríklad Utrpenie mladého Werthera.

Znovu sa vraciame k obdivu k revolucionárom, ktorí bojovali za slobody jednotlivca. Ľudia a hlavne ženy mohli konečne vyjadriť svoje city a správať sa prirodzene a nie podľa prísnych pravidiel. Rozvinula sa buržoázia, teda podnikateľská meštianska vrstva, ktorá mala hŕbu voľného času a zároveň vola inteligentnou modernou vrstvou jednotlivcov, ktorí sa pomaličky stávali dôležitejšími než šľachta. Rodičia, ktorí bojovali za svoju rodinu, deti, ktoré sa starali o svojich rodičov   a súrodencov (biedermeier) a zároveň zbojníci a bojovníci za národné práva a národobuditelia – boli ideálnymi vzormi pre ľudí. A konečne romantici – tí boli v knihách tí najzaujímavejší, najmä pre ženy podnikateľov.

Dnes ženy rovnako milujú romantiku, ale v tedajšej dobe 18. a 19. storočia si muži zakladali na správaní k ženám, ktoré im aj tak museli byť podriadené, ale slušnosť a romantika boli akoby istým pravidlom pre mužov. Dnes to máloktorý muž vie.

A tu sa zastavím. Začala som 3500 pred Kristom a skončila začiatkom 19. storočia. Po všetky tieto literárne obdobia boli ideálmi rôzne typy ľudí. Myslím však, že dnes sa nedá presne povedať, čo robí ľudí ozajstne zaujímavými. Ľudia sú svojim spôsobom zaujímaví sami o sebe. Nemôžem hovoriť za všetkých, ale neustále je tam akási tajomnosť, trochu romantiky a rebélia, ktorá ľudí vzrušuje. Veľa z nás má podobné prvky v správaní, ale každý sme iný a to nás robí tými kým sme a neexistuje žiadne pravidlo krásy a nie sme ovplyvňovaní nikým a nikto nám neprízvukuje aký typ ľudí sa nám má páčiť, ako to bývalo do preromantizmu (čo vlastne nie je ani špecifikované literárne obdobie).

Veda, umenie a ľudia sa vyvíjajú a obzory rastú všetkými smermi – sme učení byť samými sebou a mať vlastný názor. Preto sme odlišnejší, než kedy ľudia v histórii boli. Možno by sme si z niektorých historických období mali brať príklad, ale na druhej strane... vzalo by nám to istý druh slobody výberu. Vždy tu boli zlí ľudia a vždy tu boli dobrí ľudia. A sú tu a vždy aj budú. Ak sa pozriete na literatúru a umenie všeobecne dnešnej doby zistíte, že neexistuje prototyp alebo pravidlo toho, čo je zaujímavé – niekde sú zaujímaví rebeli, inde romantici, inde poslušní a hanbliví... všade niečo iné. A cení sa každý druh umenia.

Možno o pár rokov sa budú naše deti učiť o dobe, v ktorej žijeme a uvidia v ňom akési pravidlá a nemenné body v umení a kráse ľudí, ale ak to tak bude, tak zlyháme.

Nemali by sme sa vzdávať samých seba a nášho životného štýlu pre ostatných, pretože sa staneme otrokmi doby a vrátime sa o pár storočí naspäť.

P.S.: Ak som písala rovnako monotónne, tak som v riti, pretože tomu som sa snažila vyhnúť.

Dopísané 22.októbra 2015, o 4:58 p.m.

Podpísaná:

S bolesťou a chýbajúcim humorom

Madame Breand