Legends of the Stars

"Kam sa to dívaš?"
"Na hviezdy."
"Ale veď je zamračené."
"To vidíš len ty. Ja vidím číročíru oblohu posiatu hviezdami..."

Niet o čom písať. Nič, čo by dávalo ako taký zmysel. Nič, čo by som chcela písať. A tak o čom vám porozprávam? Aké príbehy by som mohla odovzdať potulným tváram? Tak strašne sa snažím byť kresťanom, tak dlho už stojím na jednom mieste, že som stratila možnosť písať. Nechce sa mi do toho, ale viem *tuším*, že keď teraz prestanem, už sa k tomu ťažko ešte niekedy navrátim. A tak, moji milý potulný čitatelia, môžem vám porozprávam prázdny príbeh.
Otázky, položené svetu strácajú svoje odpovede v diaľavách vesmíru. Niekde tam by sme sa mali všetci rozbehnúť. Utekať z tohto sveta a zavrieť za sebou bránu. Nikoho za sebou nepustiť a osamieť s hviezdami. Nemám tie typy príbehov, ktoré by som mohla rozprávať typu: A raz sa ma niekto spýtal... a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme... to vám bola noc! To vám bola legendárna príhoda! Nie, môžem vám rozprávať momenty, ktoré držím v náruči. Je ich tam miliarda. Možno aj viac. Tak veľa, ako je na oblohe hviezd, toľko tých momentov mám. A tak ich môžem rozprávať. Aj keď väčšina nie je ani moja, alebo ani neexistuje.

Tváre ľudí pripomínajú hviezdy. Ľudia sa dajú pripodobniť k hviezdam, ako to už spravil Boh, keď rozprával Abrahámovi o tom, ako ho rozmnoží. Hviezdy si žijú vlastným životom, nehľadiac na iné. Akoby aj mohli, bez svojho rozumu im je jedno čo sa bude diať okolo. Proste žiaria najsilnejšie ako vedia, ale nikdy neprekonajú ľudské Slnko. Mravné tváre medzi nimi tiež nenájdete. Sú excentrické a parádia sa.
Niekedy, keď sa na nich dívala, tak premýšľala o vzťahoch medzi ľuďmi. O tej vtipnej paralele. Dala by sa preniesť z jednej strany aj z druhej. Ľudia sa totiž tvária, akí sú si blízky. Taký blízky, ako sú si hviezdy na oblohe. Ako blízko ich len vidíme. Ale v skutočnosti? V skutočnosti je medzi nimi tak veľká diera, že by sme tam mohli vopchať ešte dve čierne diery.
A inokedy mala pred očami len malé žiariace bodky. Také malé svetielka, ktoré v ľuďoch už dávno vyhasli. Dívala sa na smutné príbehy tancujúcich súhvezdí a utekajúcich komét.
Akoby to v jej živote mohlo vyvolať nejaký zmysel. Ale vlastne ostala celkom prázdna. Nič, ani len tá žiara z hviezd, ktoré žiarili len pre ňu, ju nedokázali naplniť. Nedokázali vytvoriť pod jej nohami pevnú pôdu. Nedokázali vymyslieť čarovnú formulku, ktorá by jej priniesla šťastie. Naopak, niekde medzi hviezdami sa jej šťastie stratilo a ona čakala na niekoho, kto jej ho znovu prinesie. Niekde si tam poletovalo z galaxie do galaxie, snažiac sa nájsť cestu späť.

Vymýšľala im príbehy. O tom, ako prišli a ako odídu. Vymýšľala hviezdam životy. Tá, ktorá niekedy vyzerá, že sa usmieva, bola Nina. Patrila k jej najstarším príbehom. Možno to bol aj jej prvý príbeh, ale ostali z neho už len spomienky. Malá kúzelníčka, podobná Harrymu Potterovi, utekajúca pred vlastnými kamarátmi. A škola kúziel tiež už nemala pre Ninu zmysel. A tá, ktorá sa neustále otáčala a vyzerala, ako nejaký rotačný prístroj, bola Katie, ktorej príbeh zastal na ostrove s pegasom. Mala miliardu problémov, neustále sa točili dookola a nikdy jej príbeh nemal pokračovanie. A tá, ktorá si poletovala sem a tam s krídlami? Jane... Tá, ktorej patril anjelský western. A jej priateľka z iného sveta, tej patril príbeh pokušenia. Ten, ktorý vyzeral celkom nádejne, ale napokon sa podobal na príbeh S.Meyerovej, a Grónsko stratilo pre hlavnú hrdinku so španielským menom zmysel. A ten chlapec, ktorý večne vyzeral smutne a vedľa neho sedela s plačom jeho milovaná? Ten príbeh, možno raz nájde svoj šťastný koniec a možno nie. Hlavné postavy nemali byť večné, mali umrieť ako tragédia. Príbeh Charlesa a Jamie mal byť smutný od začiatku. Toľko príbehov, ktoré stroskotali ako loď Jima Hawkinsa.
S fialovou žuvačkou v ústach a s pomádou na perách, každé ráno plače za hviezdami. Ale má nádej, že ich znovu večer uvidí a tak kvôli nim prežíva deň...

Nechápte ma zle, možno som len potrebovala niečo napísať. Neviem kde to zaradiť. A tak som to zaradila všade, kde by to mohlo patriť. Po dlhom čase som mala včera večer pocit, že som šťastná. Naozaj úprimne šťastná s mojimi ironickými vtipmi som sa na chvíľu ocitla na mieste bez hmly. Ale dnes som do nej znovu ponorená a nemôžem dovidieť na hviezdy.
Možno ste si to nevšimli. Možno áno. Naľavo je kolónka. Je tam krátko o mne, potom čo práve čítam, pozerám a čo sa so mnou deje. A napokon status, v ktorom je napísané, že si dávam PAUZU. Neviem aké to je, keď má blogger pauzu. Ale bude to tak. Ale nebude to pauza ako pauza. Nie som toho schopná. Usmievam sa. Alebo sa skôr smejem. Talks? Tie budú pribúdať, budem meniť design, Way To Fly aj knižnicu + možno niekedy, keď ma osloví nejaký citát ho sem hodím s nejakou myšlienkou k nemu. Nuž a tak...
Želajte všetkým, čo píšu dnes prijímačky *aj zajtra* veľa šťastia, aj tým, čo majú dnes zápočty *aj zajtra*. A snažte sa usmievať, aj keď nemáte dobrý deň.
Otázka na záver: Koľko legiend o hviezdach už máte vy?

Dopísané 25.marca 2015, o 11:19am

Podpísaná:

S (ne)úprimnou láskou

Madame Breand