Niekde medzi tým, čo sme začali bol náš koniec

Chcela som písať už dlhšie. Napísať na blog niečo, čo by dávalo zmysel, lenže udialo sa toho toľko a zrazu mi blog nepríde vôbec podstatný. Možno je to tým, že sa deje toľko zaujímavých vecí, o ktorých by sa dalo písať, lenže ja ich chcem zažiť viac a tak nepíšem. Len čakám na ďalší moment, ktorý si vložím do mojej zbierky. A tiež viem, že by som konečne mala začať čítať tie blogy, ktoré sa mi za ten čas nahromadili. Ale nechce sa mi. Kedysi mi blog pripadal tak dôležitý. Niečo, bez čoho sa nedalo byť a teraz? Teraz mi je to v podstate jedno. Nie – nevidím smer blogovania. Možno keby niekto začal môj blog čítať, ale to ide o reklamu.

...prepletené prsty rúk, ktoré sa dotkli hviezd.

Oh, God! Zabudla som na hlavnú tému. Teda nezabudla, len sa mi o nej nechce písať. Nechce sa mi vypisovať čo sa stalo na celom Mládežníckom výlete. V skratke toho bolo príliš veľa na to, aby som to všetko zapisovala. Napríklad, len Boh teraz vie, či ja a Fotka sme alebo nie sme spolu. Aj my to musíme poriadne poriešiť. 

Rozhovor o tretej ráno pri "trápnom strašení detí":

Fotka: Mám na teba otázku. Podľa teba by sme mali spolu chodiť?

Ja: Dofrasa, prečo mi dávaš tak ťažké otázky tak skoro ráno?

Fotka: Neviem, ale myslím, že toto držanie sa za ruky, objímanie a všetko... to nie je len priateľstvo. A páčiš sa mi. Tvoj charakter... *ok, túto časť by som mala počúvať, ale bola som unesená tým, že vôbec chce so mnou chodiť* a myslím, že by si mohla byť tá pravá *vážne to povedal - hva i helvete?!*

Ja: Ja... Uvedomuješ si, že je mi teraz do plaču? *áno, dojal ma*

Fotka: Neplač. Neviem veľmi ľudí utešovať.

Ja: *potom som dvihla hlavu, pozrela na neho a zrazu ma pobozkal. A moje myšlienky boli úplne zmätené a nevedela som čo, kedy a kde to vlastne som.*

Fotka: Toto nie je moja silná stránka. Bozkávať sa neviem.

*chvíľa ticha*

Ja: Akoby ja som to vedela.

Dofrasa. Áno. Nejak takto sa to stalo. No a potom sme obaja príliš premýšľali a dostali sa k tomu, aká je naša láska zložitá. Takže teraz ani jeden z nás nevie čo bude. Vlastne to nevie nikto. A k tomu ma L desí. Vraj Fotke povedala niečo typu: "Musím ti niečo povedať, ale nechcem tým všetko pokaziť.", takže ja som úplne... Zmätená, doráňaná, unavená... Ako to všetko popísať? Nuž a potom to šlo dolu vodou. A kto vie čo sme teraz?
Začiatok a koniec.

A je tam niekde aj nejaké plus? Samozrejme, že je. No teraz ho nevidím.
Takže naše možnosti
a) Koniec. Takže začali sme spolu chodiť na tých pár hodín a ukončíme to, pretože aj tak to je asi najmúdrejšie rozhodnutie. Sme od seba vzdialení ako Mesiac od Zeme, navyše ja som o 4 roky mladšia a... a... a stále sa nejak dobre nepoznáme nuž a je to skoro. Ale navyše predsa len obaja sme toho veľa zažili. Obaja sa bojíme chýb. A ja som predsa chybná.
b) Budeme pokračovať. Tzn., že plnohodnotne spolu začneme chodiť. Aj cez všetky tie prekážky a budeme sa modliť aby všetko bolo v poriadku. Proste budeme spolu. Aspoň sa nestaneme závislými na sebe, keď budeme tak ďaleko od seba a naučíme sa ceniť si hodnotu času, ktorý budeme mať spoločný.
c) Niečo medzí tým alá odklad. Proste budeme kamoši. Zatiaľ. Tak ako to bolo, len budeme vedieť, že niekde v budúcnosti budeme spolu. V podstate je to priateľstvo z výhodami, ale so spoločnou budúcnosťou.
Všetko má nevýhody a výhody. A kam sa teraz pohnúť?